Aktuality, História,

80. výročie: Ako USA zlikvidovali nadvládu Veľkej Británie nad svetom?

---

 

Vie sa, že USA mienili v medzivojnovom období poraziť V. Britániu hoci aj vojensky. Avšak 2. svetová vojna im ponúkla elegantnejšie riešenie, také, že Veľká Británia sa im sama podložila. Pretože ak bol niekto kolosom na hlinených nohách, tak to nebol ZSSR, ale práve ona. Veď stačí si porovnať vojnovú pomoc, ktorú V. Británia potrebovala od USA cestou programu Lend-Lease a spoznáme: aby prežila, spotrebovala trikrát viac pomoci ako ZSSR (získala tovar za 31,4 mld. USD oproti ZSSR, ktorý prijal pomoc v hodnote 11,3 mld. USD – viď. údaj wikipedie).

 

Kedy sa začala obmena vládcu sveta?
S konečnou platnosťou sa to potvrdilo 14. augusta 1941, keď prezident USA Franklin Roosevelt a predseda britskej vlády Winston Churchill podpísali Atlantickú chartu. Poznáme ju ako dokument, ktorý určil základy princípov slobodného trhu a demokracie na časy po skončení Druhej svetovej vojny, ako dokument, ktorým boli položené základy OSN, hoci to nie je celkom presné, pretože toho sa týkajú len dva z jej ôsmich bodov.

 

Charta nebola právne záväzným dokumentom, dokonca to nebola ani medzinárodná dohoda medzi Veľkou Britániou a USA. Bola to len deklarácia o zámeroch, ako asi má vyzerať ideálny povojnový svet z pohľadu USA a V. Británie.

 

Obe strany ohlásili odmietnutie územných a iných akvizícií; neprípustnosť územných zmien bez súhlasu na tom zainteresovaných národov; zaviazali sa ctiť si právo národov samostatne si zvoliť formu svojho vládnutia, dosahovania obnovy suverenity a samosprávy tých národov, ktoré boli toho zbavené násilnou cestou (v neskoršom období začali obe strany toto ustanovenie traktovať iba vo vzťahu k európskym krajinám, nerozširujúc ho na kolonizované územia).

 

Atlantická charta vyhlasovala pre všetkých rovnoprávnu dostupnosť „k obchodu a ku svetovým surovinovým zdrojom“. Ďalší bod konkretizoval, že všetky štáty musia mať rovnaký prístup ku svetovému oceánu. V samostatnom bode charta deklarovala nevyhnutnosť zníženia celkovej úrovne zbraní vo svete a úplné odzbrojenie štátov agresorov, aby nebolo dopustené opakovanie vojny a revanš.
Neskôr sa s niekoľkými spresneniami a výhradami k charte pripojil aj Sovietsky zväz (podpísal „ju“ 24. 9. 1941) a po ňom aj vlády vo vyhnanstve väčšiny štátov antihitlerovskej koalície.

 

 

Sovieti odmietli anglosaský pohľad
Aby sme boli presní, veľvyslanec v Londýne I. M. Majskij samotnú chartu nepodpisoval. Bola na to zverejnená osobitná sovietska deklarácia. ZSSR sa v nej slovne pripojil k základným ustanoveniam, lenže bolo tu niekoľko dôležitých „no“.

 

Po prvé, vláda ZSSR vyhlasovala, že si bude samostatne určovať ciele a charakter vojny. V počiatočnom anglosaskom variante bola táto otázka vôbec obídená. Preto bolo neskôr možné túto vynechávku traktovať akokoľvek.

 

Po druhé, Sovietsky zväz vyhlasoval, že praktické uplatnenie princípov dokumentu bude nevyhnutné uskutočňovať s ohľadom na okolnosti, historické osobitosti, potreby toho či onoho štátu.

 

Týmito a ešte niekoľkými spresneniami Moskva nielen definovala svoju štátnu suverenitu pri prijatí kľúčových otázok vojny a mieru, ale čiastočne sa tiež dištancovala od čisto anglosaského pohľadu na svet. ZSSR napríklad poukazoval na to, že ustanovenie o územnej celistvosti a suverenite krajín sa musí vzťahovať aj na koloniálny systém a že jeho zachovanie je nespravodlivosťou. Tu treba jednoznačne priznať, že Spojené štáty americké boli so ZSSR v otázke boja s kolonializmom solidárne.

 

Falošná jednota
Je objektívnou pravdou, že železobetónovej jednoty, aká sa pri rokovaní o Atlantickej charte prezentuje dnes, vtedy medzi Rooseveltom a Churchillom nebolo. Churchill sa síce so spätnou platnosťou vo svojich spomienkach pokúsil zaretušovať vtedajšie spory, existuje však dostatok dôkazov a svedectiev toho, ako kričal, hádal sa, odbiehal do svojej kajuty a zatváral sa v nej. Dialo sa to vždy keď Roosevelt nadnášal tému o demontáži britského koloniálneho systému, o slobode trhu a, nedaj Boh, ak zaznelo posvätné slovo „India“.
Charta v tom tvare, v akom bola 14. 8. 1941 zverejnená, naznačovala perspektívu konca Britskej ríše, nad ktorou slnko nikdy nezapadalo.

 

Podľa romantickej verzie, ktorú rozpovedala Eleonóra Rooseveltová v spomienkach o manželovi, prezident USA bol šokovaný životnou úrovňou Afričanov a Arabov počas zastávok svojho lietadla v západnej Afrike. Vraj práve vtedy sa zrodilo ustanovenie charty, ktoré hovorí, že všetky národy musia byť zbavené strachu a núdze.

 

Na omnoho pragmatickejšej formulácii prezident USA trval pri téme slobody obchodu a pri rušení britského koloniálneho systému. Nie, nebolo to z lásky k ľuďom, ale z pohnútky zabezpečiť po vojne ďalšie trhy pre americké tovary. Musel byť na to zničený monopolný systém a svojské riadenie britského koloniálneho obchodu. Britský finančný systém bol v tom čase už takmer v ruinách kvôli americkým úverom a dravému projektu Lend-Lease. Zostávalo len jediné, zákonodarne sa zbaviť pozostatkov ríše.

 

Churchill bol zúrivý
Dokonca sa nezdržal ani pri písaní vlastných spomienok. Čo napríklad píše o svojom spore s Benjaminom Sumnerom Wellesom (americkým vládnym úradníkom a diplomatom v zahraničnej službe, ktorý bol významným poradcom prezidenta Franklina D. Roosevelta pre zahraničnú politiku a v rokoch 1936 až 1943, teda počas Rooseveltovho prezidentovania, námestníkom ministra) ohľadne slobodného obchodu? „Nemohol som tu spomenúť skúsenosť Angličanov, ktorí sa už 90 rokov pridržiavali princípu slobody obchodu v podmienkach kontinuálneho zvyšovania amerických taríf. Povolili sme maximálny import do všetkých našich kolónií. Dokonca aj plavba okolo pobrežia Veľkej Británie bola otvorená pre konkurenciu všetkých štátov sveta. Všetko, čo sme za to na oplátku získali, bolo kontinuálne zvyšovanie amerických ochranných taríf.“

 

Churchill, samozrejme, chytráči. Na koloniálne trhy boli pripúšťané hlavne britské tovary a iné prípad od prípadu. Existovali obmedzenia na štátnu príslušnosť lodí, ktoré dopravovali tovar do kolónií a množstvo iných noriem, ktoré pripútavali kolóniu k metropólii. Týkalo sa to tretiny sveta a obyvateľstva planéty. Logicky to obmedzovalo rast americkej ekonomiky a spomaľovalo proces prechodu k americkej dominancii.

 

Práve tento systém sa pokúšal zničiť americký prezident Franklin Roosevelt a námestník štátneho tajomníka USA Benjamin Sumner Welles cestou niekoľkých bodov Atlantickej charty.

 

Rozhovory a či hádky?
Rozhovory na bojovej lodi HMS Prince of Wales v skutočnosti prebiehali na vyšších tónoch s podporou veľkého množstva brandy. Napriek tomu musel Churchill ustúpiť, hoci sa chytal každej formulácie s nádejou, že cestou náhrady alebo presunu slov dosiahne zmenu zmyslu.
Nepodarilo sa. Hlavné, čo určila Atlantická charta bol nastupujúci rozpad Britskej ríše a objavenie sa nového globálneho hráča na planéte – USA a ich hospodárskej dominancie.

 

Vedľajším efektom bolo razantné zníženie štatútu Veľkej Británie takmer do úrovne satelita Spojených štátov. Od tých čias „transatlantické strategické partnerstvo“ určuje postavenie Veľkej Británie vo svete ako najbližšieho a najvernejšieho spojenca USA.

 

Charta a ostatné štáty

Zopakujme si, že Atlantická charta nebola záväzným dokumentom. Pre väčšinu malých i nie celkom malých štátov bola situačným papierom, smerujúcim na organizáciu antihitlerovskej koalície. Grécko ale, povedzme, dánska vláda vo vyhnanstve a iné štáty sa vtedy nie veľmi zaujímali o strategické plány o slobodnom námorníctve i o obehu tovarov.

 

Sovietsky zväz bol solidárny s americkými bodmi nielen kvôli ideologickým stanoviskám o dekolonizácii. Stalin sa nazdával, že nové štáty tretieho sveta si budú za svoj orientačný bod voliť práve Moskvu, čo sa vo veľa prípadoch národno-osloboditeľských hnutí aj udialo. No a likvidácia Britskej ríše šla v každom prípade na ruku ZSSR.

 

V klasickej interpretácii sa Atlantická charta považuje za jeden z krokov na vytvorenie OSN. Dokonca sa to píše aj na oficiálnej stránke OSN. Áno, bol to jeden z množstva krokov.

 

Vo väčšej miere sa však budúca OSN tvorila na iných stretnutiach. Napríklad v Teheráne a Jalte. V Rusku sa dnes uvádza, že Atlantická charta by sa bola mohla stať vnútorným, no veľmi ambicióznym dokumentom anglosaského sveta, ktorý bolo možné dokonca úplne ignorovať a napísať si vlastnú chartu. Ibaže na jeseň 1941 ZSSR nemal takéto ambície.
Vladimír Mikunda