Aktívna ochrana bojových vozidiel

Slovensko, 13. február 2021 (AM) – Nič sa nedá ochrániť na 100%. Avšak každá možnosť ušetriť posádku spolu s materiálom znamená pre armádu výrazné úspory. Výcvik posádky je veľmi drahý a samotný materiál tiež.

Od začiatku roku 2000 nabral vývoj systémov aktívnej ochrany (APS – Active protection system) pre obrnené vozidlá na celom svete na obrátkach. Rozmiestnenie systémov schopných oklamať, alebo zničiť približujúci sa projektil dokonca naznačilo možnosť zmenšenia konvenčného brnenia s cieľom zvýšiť pohyblivosť vozidla. Najnovší pokrok v APS ich dnes umožňuje umiestniť ako doplnkové riešenie k tradičným ochranám. APS, ktorá zďaleka nie je zázračným nástrojom, si tak postupne nachádza svoje miesto v mnohých armádach sveta. Rozmanitosť ponuky umožňuje ich prispôsobenie rôznym doktrínam.

V 70.rokoch minulého storočia sa protitankové zbrane výrazne zdokonalili. Tanky boli preto vystavené vyššiemu nebezpečenstvu, na ktoré museli vedieť reagovať so svojou pasívnou obranou, ktorou bolo vlastné pasívne pancierovanie a neskôr reaktívne (alebo aktívne, vybuchujúce pri kontakte s projektilom a výbuchom ho zničilo).

Nové protitankové zbrane s náložou v tandeme, alebo prierazné, prípadne schopné zaútočiť na tank z hora (kde sú tanky veľmi slabo chránené) udali preto nový trend v hľadaní spôsobu ochrany tanku, ale aj samotnej posádky.

Systémy určené na zničenie, alebo oslabenie projektilov predtým, ako zasiahnu pancier vozidla sa skúmali najmä v Nemecku a vtedajšom ZSSR (pre mladších Zväz Sovietskych Socialistických Republík). T-55 sovietskych mariňákov tak boli prvými tankmi, ktoré boli vybavené systémom =Drozd=, APS =Hard kill=. V ZSSR, ako aj na Západe, tieto systémy naďalej podliehali technickým obmedzeniam vtedajšieho vývoja, čo ich robilo ťažkými, málo reaktívnymi a veľmi nebezpečnými pre pešiakov v okolí tanku. Nebezpečné sú aj tie dnešné, obzvlášť hard-kill systémy. Výbuch munície sa nedá skryť a preto pešiak nachádzajúci sa v perimetri výbuchu môže veľmi jednoducho prísť o život, alebo aspoň o kus zdravia. (Dodatok autora: Všetky obranné riešenia však volia možnosť výhodnejšej menšej straty pred väčšou a preto je ľahšie obetovať jedného pešiaka, ako celú posádku s tankom).

Od konca studenej vojny čelili ruské a západné sily asymetrickým hrozbám a širokému používaniu ľahkých protitankových zbraní. V Iraku a Afganistane, najmä však v Čečensku a počas izraelsko-libanonského konfliktu v roku 2006, útoky s RPG a protitankovými raketami spôsobili veľké straty tak medzi obrnenými dopravnými prostriedkami na prepravu pešiakov ako aj medzi tankami. Od tej doby sa koncept aktívnej obrany vrátil do popredia, tentokrát s počítačovými systémami riadenia protiakcie a senzormi dostatočne rýchlymi a presnými na to, aby bol takýto spôsob obrany realistický aj v skutočných bojových podmienkach a nie len na výkresoch. Napríklad po veľkých stratách v roku 2006 tak izraelské sily prijali systém aktívnej ochrany Trophy pre svoje bojové tanky Merkava IV, ako aj pre bojové vozidlo pechoty Namer. V roku 2014, počas operácie Protective Edge, Trophy zohrala svoju úlohu dokonale a chránila ťažké vozidlá pred paľbou RPG a rakiet Kornet, ktoré boli obzvlášť nebezpečné v roku 2006.

2 základné prístupy k aktívnej ochrane

Aktívnu ochranu môžeme rozdeliť do 2 celkov, soft-kill a hard-kill. Prvá možnosť reaguje tak, že zabraňuje útočníkovi zamerať cieľ (dymové clony, IR rušičky a pod). Druhá možnosť, čiže hard-kill je určená na zničenie už samotného projektilu (munície) skôr, ako zasiahne cieľ.

Oba systémy sú založené na rôznych detektoroch, ktoré dokážu rozpoznať hrozbu a patrične reagovať aktivovaním príslušných systémov obrany. (Napríklad ruský soft-kill “Штора-1” systém zvýšil schopnosť prežitia pri útoku na tank až o 80%).

Ruský systém “Штора-1” (Štora) bol zavedený do služby už v 1989 a bol nainštalovaný postupne na vybrané tanky, ale aj na BMP-3M. Toto infračervené zariadenie dokáže rušiť navádzací signál medzi strelcom a riadenou strelou za účelom, aby raketa netrafila tank (cieľ).
Ďalší ruský systém “Arena” je pokračovaním vo vývoji ochranných systémov tanku (alebo iných vozidiel). Pri tomto ide však o hard-kill riešenie, kde systém identifikuje pomocou Doppler-ovho radaru približujúci projektil (raketa) a vo vybranom čase urobí kroky, ktoré ju zničia.

Soft-kill riešenia

Aktívne systémy soft-kill pôsobia na protivníkove zameriavacie, alebo navádzacie zariadenia. Varovný systém môže byť založený aj na radare, ale častejšie sa spolieha na diskrétne pasívne snímače. Podľa možností môžu detekovať laserový lúč označujúci ich vozidlo ako cieľ, radarové vlny nepriateľa, alebo IR, alebo UV moment odpálenia rakety. Pokroky v oblasti akustických senzorov umožnili v poslednej dobe vývoj plne funkčných systémov varovania a lokalizácie hrozieb. Lyonská spoločnosť Metravib so sídlom v Lyone tak dodá systém Pilar pre všetky vozidlá programu SCORPION, čo bude výstrahou pred streľbou z ručných zbraní, RPG a mínometmi. Munície letiace nadzvukovou rýchlosťou si však budú musieť nájsť iný prístup v tomto riešení.

Akonáhle je hrozba zachytená, lokalizovaná a identifikovaná, účelom systémov soft-kill je zabrániť streľbe, alebo v prípade autonómnej munície zabrániť zásahu cieľa. Soft-kill obranné systémy používajú zvyčajne dym s rýchlym uvoľňovaním, ktorý je vo viditeľnom a infračervenom spektre nepriehľadný. Tento spôsob nájdeme na Rosy (Rapid Obscurant System – Rýchlo zatieňovací systém) od Rheinmetall, ako aj na Galixe od Francúzska Lacroix. Tieto systémy sú účinné proti optike a zameriavačom bojových vozidiel a proti vyhľadávacím protitankovým strelám, či už navádzaným laserom, opticky (vrátane navádzaných drôtom), alebo infračervene. Podľa zvolenej vertikálnej disperzie môžu tiež zabrániť vzdušným úderom a munícii útočiacej zhora. Dymové clony však neposkytujú ochranu pred raketami riadenými radarom.

Dymové štíty (clony) chránia priame okolie vozidla, teoreticky až 360°. Ich účinnosť sa znižuje vo veternom prostredí, leda žeby smer úniku vozidla bol zhodný so smerom vetra. Iné systémy soft-kill pôsobia priamo na strieľajúce vozidlo, alebo navádzací systém. Najčastejšie používajú oslepujúce laserové lúče, elektronické obranné systémy prípadne IR (infra-red, infračervené). Nemecký MUSS napríklad spája použitie dymovej clony s elektromagnetickými IR a UV rušičmi.

Napokon sa s príchodom prieskumných mikrodrónov, ktoré môžu byť vybavené improvizovanými výbušnými zariadeniami, vyvíjajú po celom svete riešenia rôzneho kódovania, alebo schopnosti prebratia strely na diaľku. Na túto úlohu je možné použiť aj lasery ako MEHEL 2.0 (Multi-Mission High Energy Laser – viacúčelový vysokoenergetický laser). Napríklad prvých testoch v 2017 na vozidlo STRYKER dosahoval výkon len 5kW. Odvtedy sa však výkon výrazne zvýšil. Až 50kW výkon by mal byť optimálny pre túto laserovú zbraň. Dovtedy sa bude môcť dať používať síce plne funkčná, ale zatiaľ len nízkym výkonom obmedzenom režime. Podobné zbrane testujú vo viacerých veľkých armádach, prípadne ho už majú v istej miere aj vo výzbroji. Tieto zbrane sú vo vysokom štádiu vývoja a je dosť možné, že sa objavia vo výzbroji skôr, ako sa môže zdať. Príchod nových možností generovania potrebnej energie je jedným z kľúčových obmedzení systému.

Hard-kill riešenia

Na rozdiel od tzv. Soft-kill-u, hard-kill umožňuje priamo pôsobiť na projektil letiaci smerom ku chránenému vozidlu. Tento spôsob ochrany je viac potrebnejší v mestských bojoch, kde je vzdialenosť často krát minimálna a zvyčajne útok nie je vedený riadenými strelami, ale len typu RPG (rocket-propelled grenade). Soft-kill systém je preto v mestských bojoch menej vyťažený priáve kvôli zvyčajne výrazne nižšej vzdialenosti útočníka. Zadymiť ulicu a rýchlo ňou prejsť je možno jediný dôvod pre použitie soft-únikovému systému obrany.

Chránené vozidlo sa bráni vystrelením protimunície, alebo inými slovami ochrannej riadenej / neriadenej strely, ktorej cieľom je zrážka s útočiacim projektilom, alebo výbuch v jeho tesnej blízkosti tak, aby ho zničil, poškodil, alebo znemožnil kontakt s chráneným vozidlom.

Raytheon’s Quick Kill ponúkal vertikálne odpaľovanie. Fragmentačné náboje sa zvyčajne používajú na boj proti RPG, riadeným strelám a HEAT granátom.

Priebojné (šípové) strely zostávajú zatiaľ stále relatívne problematické na ich zachytenie, nakoľko sú veľmi tenké a ich rýchlosť je mimoriadne vysoká. APS potrebuje vždy niekoľko metrov, alebo času na detekciu ohrozenia a spustenia protiopatrení. V elektronike problém nie je tak veľký ako pri fyzickom výkone príkazu na protiopatrenie. Tu hovoríme o kroku, ktorým je už samotné vystrelenie protimunície a tento úkon je kritický, pretože potrebuje fyzický pohyb materiálu a prípadne ďalšie akcie podľa typu obranného systému (zameranie útočiacej munície, prípadné otvorenie ochranného poklopu, nasmerovanie smeru letu tryskami, spustenie protivýbuchu a podobne). Preto ak napadnutý tank nemá dosť času na výkon protiopatrenia, môže byť skutočne ľahkou korisťou pre útočníka. Kvalita senzorov dodávajúcich informácie do počítača je preto vysoko rizikový faktor kvality obranných protiopatrení. Svoje by o tom mohli povedať Turci po skúsenosti zo Sýrskych mestských bojov kde ich Leopardy zaznamenali ťažké straty, nakoľko boli slabo vybavené na mestský boj.

Systém =hard-kill= je schopný zachytiť blížiace sa hrozby niekoľko sto metrov pred zásahom. Všetko však súvisí s útočiacou muníciou a obrannou muníciou. Ruské =hard-kill= riešenia tradične používajú pevné odpaľovacie zariadenia a to aj v prípade =Afghanit= systému nasadeného na nových ruských vozidlách (T – 14, T – 15, Bumerang, Kurganec-25).

Izraelský systém =Trophy= od Rafael-a IMI Iron Fist sú založené na rotačných odpaľovacích zariadeniach poskytujúcich ochranu v uhle 360°.

A posledná vrstva ochrany chráni vozidlo pred útočiacou muníciou vo vzdialenostiach do 2 metrov. Tieto môžu mať efekt riadenej (smerovanej) explózie, alebo dokonca formy air-bagu ako je napríklad systém TRAPS (Tactical RPG Airbag Protection System) od TEXTRON-u, ktorý rozvinie ochrannú sieť na tej strane vozidla, od ktorej prichádza útok.

Tieto riešenia sa zvyčajne používajú ako anti-RPG na ľahších vozidlách, aj keď niektoré systémy, ako napríklad nemecký StrikeShield, preukázali vynikajúce výsledky pri všetkých druhoch hrozieb vrátane penetračných “šípov”.

Niektoré systémy tiež využívajú modulárny prístup, napríklad ukrajinský Zaslon, ktorý sa spolieha (v závislosti od vozidla) na štyri až sedem externých modulov, z ktorých každý obsahuje radar a jednu, alebo dve tuby s fragmentačnou náplňou. Vertikálnym umiestnením modulov na kraje vozidla je tak možné vytvoriť 360° ochrannú zónu a teda aj proti útokom zhora. Toto riešenie pravdepodobne poslúžilo ako základ pre turecký Pulat, integrované do M-60T a ponúkané na vývoz so stredným tankom Kaplan. Budúci turecký tank Altay by však mal integrovať APS Akkor založený na rotačnom odpaľovači.

Dnešné technológie vo vojenskom priemysle dávajú len malú šancu na podrobné vysvetlenie tak obšírnej problematiky akou je napríklad téma aktívnej ochrany vozidiel. Preto cieľom článku je len priblížiť tému aktívnej ochrany bojových vozidiel pred približujúcim sa projektilom. Technické údaje pre vyššiu úroveň poznania sú samozrejme k dohľadaniu aj na internete.

Adam Riečanský