Pekelná trojka: Zbraň, ktorá zachránila Moskvu pred jadrovým útokom

Najmasovejšia medzikontinentálna balistická raketa v dejinách RS-10 bola prijatá do výzbroje koncom šesťdesiatych rokov. Dokázala dopraviť ľahkú (0,5 megatony) alebo ťažkú (1,1 megatony) bojovú hlavicu na vzdialenosť 10,5 až 5 tisíc kilometrov, ale USA už disponovali systémami protivzdušnej obrany, ktoré by dokázali zachytiť jednotlivé bojové hlavice. Bolo jasné, že jeden nosič potrebuje niekoľko bojových hlavíc.

Prvá raketa s niekoľkými hlavicami bola RS-16A . Mala takmer rovnakú veľkosť ako R-10, preto nebolo potrebné budovať nové podzemné odpaľovacie rampy. Bojová časť bola vybavená hneď štyrmi blokmi o kapacite 0,5-0,75 megatony. Takže jedným odpálením mohli sovietski vojaci spôsobiť nepriateľovi 200 Hiroším. Dolet predstavoval 10-11 tisíc kilometrov. RS-16A dokázala doletieť do ktoréhokoľvek amerického mesta. Mala ale tiež chyby, najmä zlú presnosť.

Vývoj modernizovanej R-16B s lepšími charakteristikami štartoval v roku 1976. Navonok sa moc nelíšila od predchádzajúcej, ale až dvojnásobne ju predbehla svojimi kapacitami. Presnosť sa zvýšila na dvojnásobok, mala nové bojové hlavice a komplex rozdelenia prednej časti. Mala autonómne inerciálne riadenie schopné zmeniť cieľ počas príprav na štart.

Na R-16B inštalovali autonómny palubný zameriavací systém Meridian, ktorý umožnil rakete štartovať a dosiahnuť trajektóriu dokonca po jadrovom výbuchu v blízkosti odpaľovacej rampy. Vážne to zvýšilo odolnosť rakety v prípade prvého útoku eventuálneho nepriateľa. Celkovo bolo v osemdesiatych rokoch vyrobených 150 RS-16 oboch modifikácií.

Prvé jednotky s podzemnými rampami pre RS-18A boli hotové v polovici sedemdesiatych rokov. Raketa niesla už šesť bojových hlavíc, každá s kapacitou 750 kiloton, a tiež prostriedky na prekonanie protivzdušného systému. Dolet predstavoval 10 tisíc kilometrov. Dokonca už jedna RS-18A, ktorá prerazila obranu nepriateľa, dokázala spôsobiť obrovské škody. Pentagon v tom zbadal jednu z hlavných hrozieb pre bezpečnosť USA.

Modifikácia RS-18B bola konštrukčne jednoduchšia, mala spoľahlivejšie motory, lepšie riadiace systémy a lepšiu bojové vybavenie. Ruské raketové sily ju získali v roku 1980, celkovo bolo rozmiestnených 360 rakiet.

Pozoruhodné je, že táto zbraň je dodnes aktuálna. Práve RS-18B nesú najnovšie hypersonické bojové hlavice Avangard. Podľa správy ruského ministerstva obrany je Avangardami plne vybavený celý raketový pluk.

“Tento systém je skutočne prvý v avangardovom vytvorení nových druhov zbraní, zahájil éru strategických hypersonických zbraní,” povedal v týchto dňoch veliteľ Raketových vojsk RF Sergej Karakajev v rozhovore pre denník Krasnaja Zvezda.

Nehľadiac na obrovskú kapacitu novej rakety, čoskoro začala práca na jej zdokonalenej variante. RS-25 už dokázala niesť 10 bojových blokov, každý o sile jednej megatony, a zasiahnuť veľmi pevné menšie ciele, napríklad chránené podzemné bunkre a veliteľské stanovištia. Modernizovaná verzia bola presnejšia, spoľahlivejšia a jednoduchšia vo výrobe. Od svojej predchodkyne sa líšila novým stupňom rozdelenia bojových blokov, ktorý umožnil zahrnúť oveľa väčšie územie.

Zvlášť je potrebné pripomenúť spôsob rozmiestnenia a odpálenia rakety. Spustili ju na podzemnú odpaľovaciu rampu priamo v dopravnom odpaľovacom kontajneri, natankovali a pripravili na štart. Príprava na odpálenie trvala o niečo viac ako minútu. Z rampy RS-20B odpálil prachový tlakový akumulátor, bol to svojho druhu výbuch. Motor štartoval už vo vzduchu.

Ďalší rozvoj dvadsiatky vyústil v RS-20B. Je presnejšia, zvýšila sa plocha rozdelenia bojových blokov, skrátil sa čas príprav na štart. RS-20B sú dodnes vo výzbroji, majú ich vystriedať perspektívne ťažké rakety RS-28 Sarmat, ktoré armáda očakáva už na budúci rok.

Andrej Koc