Vojna v Karabachu: Prezident Azerbajdžanu Alijev dostal historickú šancu poraziť islamský terorizmus
Azerbajdžan, 13.október 2020 (AM) – Prezident Azerbajdžanu Ilham Alijev vyhlásil, že závery trojstranného rokovania v Moskve ministrov zahraničných vecí RF, Arménska a Azerbajdžanu predpokladajú stiahnutie arménskych síl z Karabachu.
“V rámci konzultácií, ktoré sa konali včera a dnes v noci v Moskve, sme od nich nežiadali na pojednávaní úplnú kapituláciu. Chápeme, že Pašinjanov režim je dosť zraniteľný … Preto sme v rámci dohodnutého vyhlásenia netrvali na konkrétnych termínoch. To ale nepochybne predpokladá dohodnuté stiahnutie arménskych okupačných síl z nášho územia. Keďže vyhlásenie obsahuje odkaz na substantivné rokovania, čo znamená na základné princípy, a tam je všetko konkrétne napísané, kedy bude oslobodených päť okresov, kedy budú oslobodené ešte ďalšie dva, “povedal Alijev v rozhovore pre RBK.
“Baku je pripravené na neodkladné začatie rokovaní s Jerevanom o Náhornom Karabachu,” vyhlásil Ilham Alijev.
“Sme pripravení ho začať zajtra, preto všetko závisí na Minskej skupine OBSE, na jej harmonograme. Naša strana je pripravená začať ho okamžite, “povedal Alijev v interview pre RBK.
“Preto pôjdeme v každom prípade do konca,” uviedol.
“Rusko má väčšie možnosti na ovplyvnenie urovnanie konfliktu v Náhornom Karabachu než ktorákoľvek iná krajina,” vyhlásil v rozhovore pre RBK prezident Azerbajdžanu Ilham Alijev.
“Rusko ako náš sused, ako krajina, ktorá má spoločné dejiny ako s Azerbajdžanom, tak s Arménskom, zohráva samozrejme osobitnú úlohu (…) založenú na dejinách a na spoluprácu našich národov, a takisto na váhe a úlohe Ruska vo svete, a nepochybne v našom regióne, “vysvetlil.
9. októbra pricestovali do Moskvy na pozvanie prezidenta RF Vladimira Putina ministri zahraničných vecí Azerbajdžanu a Arménska. Jerevan a Baku sa dohodli o pokoji zbraní v Karabachu od 10. októbra od poludnia, o výmene zajatcov a tiel mŕtvych, a tiež o dodatočnom odsúhlasení konkrétnych podrobností prímeria. Avšak už 10. októbra sa začali navzájom obviňovať z porušenia prímeria.
Úlohu a ťažkú pozíciu azerbajdžanského prezidenta vysvetlil vo svojom pravidelnom komentári ruský analytik Valerij Pjakin:
“O čo sa teraz snažia cez Azerbajdžan? Cez Azerbajdžan sa teraz pokúšajú infiltrovať medzinárodný terorizmus …
Pamätáte sa, ako ISIL masovo odrezávali ľuďom hlavy? Cez Azerbajdžan teraz chcú priviesť terorizmus do tohto regiónu. A ISIL má potom vyriešiť problém nielen s Arménmi, ale aj s Azerbajdžanci. A v tejto situácii Ilham Alijev manévruje tak, že … Nu, je dôstojným absolventom …On predsa vyštudoval MGIMO (Moskovskú štátnu vysokú školu medzinárodných vzťahov). Áno, je to silný diplomat, silný štátny činiteľ, dokáže manévrovať v podmienkach, kde je to prakticky nemožné. Nemá moc možností.
Azerbajdžan bol špeciálne dotlačený do tohto scenára, aby v očiach svetovej verejnosti vyzeral rovnako krvilačne ako režim Osmanskej ríše, keď začali v roku 1915 vraždiť Arménov. Ale zmiesť to všetko má za úlohu medzinárodný terorizmus. Odkiaľ sa ten medzinárodný terorizmus berie? A tu do toho vstupuje Turecko. U nás neustále ospevujú Erdogana, aký je to frajer a tak ďalej …Koľkokrát už som o tom hovoril? Že existujú dva typy manažérov.
Pre jedného z nich je dôležitý výsledok, je pripravený pretrpieť mnohé, len aby dosiahol svoj výsledok. Medzi takých manažérov patrí Putin. To sú tí manažéri ostreľovači, ktorí aby mohli raz presne vystreliť a razom tak vyriešiť problém, bez ohľadu na podmienky, sneh, dážď, teplo, zima … Proste v ťažkých podmienkach musí zachovať pokoj, svoju bojaschopnosť, aby potom v potrebnom okamihu dokázali vystreliť.
A ten druhý typ manažéra, to sú tí, pre ktorých je dôležitejší vonkajší efekt, hlavne aby to dobre vyzeralo. To sú herci, tí sa dobre cítia na scéne. Klasickým príkladom je Zelenskij, ale patrí medzi nich aj Erdogan. Ľudia, ktorí sa vôbec nevyznajú v riadení, samozrejme tento vonkajší efekt, tieto efektné gestá hodnotia veľmi vysoko:
“Ten má na viac, zatiaľ čo náš taký nijaký Putin …”
Až na to, že ten taký nijaký Putin dokáže obnovovať štát, meniť Rusko v subjekt globálneho riadenia, zatiaľ čo Erdogan sa topí v problémoch.
Ešte nedávno mali Spojené štáty, svetovo uznávaný líder, svetový policajt, doktrínu, podľa ktorej mohli viesť dve veľké vojny a zároveň podporovať dva a viac konfliktov, zúčastniť sa dvoch a viacerých konfliktov. Zrazu, celkom nedávno vyšlo najavo, že USA vo svojej novej doktríne môžu viesť iba jednu vojnu a zúčastniť sa maximálne jedného konfliktu. Ale veď to sú USA, tak prečo nemôžu? Pretože zdrojová stabilita systému, ich supersystému, štátu im to neumožňuje. Ako to? To oni predsa tlačia doláre, za ktoré …
Čo sú to peniaze?
– Peniaze sú maximálne zovšeobecnenie informácií o výmene tovaru –
Takže tam, kde fungujú doláre, táto výmena tovaru, ten zdrojový potenciál posilňuje zdrojovú stabilitu výslovne USA. Inak to ani nejde.
A zrazu si tento štát, ktorý dominuje nad celým svetom, ktorému dolár zaisťuje jeho moc, trúfne len na jednu vojnu a jeden ozbrojený konflikt.
A čo Turecko?
Poďme sa pozrieť. Turecko plne zabŕdlo a uviazlo v sýrskom konflikte. V Sýrii sa angažuje s plnou silou, áno, vraj to sú rôzni tí Turkméni a tak ďalej, ale my predsa vieme, že sú to turecké špeciálne jednotky operujúce v Sýrii, že sú to tureckí dôstojníci a vojaci. Vieme, že Turecko dodáva zbrane a tie stoja celkom veľa peňazí. Aby ste mohli vyrábať zbrane, potrebujete silnú ekonomiku a jesť delá miesto masla nemôžete.
Áno, ako ťahúň ekonomiky sústreďujúci vysoké technológie v nejakej oblasti, aby to poháňalo celú ekonomiku, je vojensko priemyselný komplex skvelý, ale ak začne spotrebovávať zdroje kvôli účasti v nejakej vojne …
Sú potrebné uniformy, zásoby potravín, cvičenie, dodávka zbraní a munície a to všetko sú zdroje, spotrebúvané zdroje zaťažujúce ekonomiku štátu.
Bridlicová ropa
V Sýrii sa Erdoganovi darilo, vpadli tam a hneď ako sa tam Erdogan dostal, akonáhle ISIL prišiel do Sýrie, tak čo nasledovalo?
Prudký vzostup ťažby bridlicovej ropy, úplný boom.
Akonáhle do toho vstúpila ruská armáda, ruské letecké a kozmické sily, a akonáhle boli všetky tie nekonečné kolóny cisterien s ropou a ropovody do Turecka prerušené, tak Američanom okamžite došla bridlicová ropa, hneď sa objavili nejaké problémy, bol jej nedostatok, nech sa snažili , ako chceli a zakladali nové vrty. To znamená, že na začiatku tej avantúry v Sýrii mal Erdogan aspoň nejaký zisk. Takže to bežalo, Turecko sa toho zúčastnilo.
Druhá vec. Úplne nedávno, a o tom sme tiež už hovorili, sa Turecko začalo angažovať aj v líbyjskom konflikte. Tam tiež poslali dosť zbraní, vojakov, dôstojníkov … Mali tam veľké straty a stálo ich to aj ďalšie zdroje. Napríklad pre prevoz niektorých zbraní museli použiť lode, nielen lietadlá. Aj keď aj lietadlá predsa niečo stoja a zaťažujú ekonomiku. Takže tam idú ďalšie zbrane, presúvajú sa do Líbye, a kedy sa tam vlastne do toho zapojili? Vari oni boli tou lokomotívou, tým hlavným hráčom, ktorý zvrhával Kaddáfího? Neboli.
Zapojili sa do toho až vtedy, keď bolo potrebné na niekoho hodiť náklady. Až vtedy sa Turecko začalo angažovať v Líbyi. Nič iné než problémy mu to neprinieslo, pod vedením toho geniálneho Erdogana. V rovnakom čase sa Turecko navyše rozhádal s Gréckom.
Takže s ohľadom na tieto konflikty, s ohľadom na sýrsku vojnu, líbyjský konflikt, do ktorého vstúpili naplno, do vojnového konfliktu! To zdôrazňujem. Ten sýrsky konflikt je vojnový, ten líbyjský tiež.
No a na pozadí toho všetkého navyše vzniklo napätie v ich diplomatických vzťahoch. Len si spomeňme na tých migrantov, ktorí prúdili cez Turecko do Európy. Pripomeňme si tie posledné škandály medzi Tureckom a Francúzskom. To znamená, že Turecko vstúpilo do konfliktu s riadiacimi štruktúrami Európy. A tieto riadiace štruktúry s cieľom vlastného prežitia …
Nejde len o vytvorenie nejakého vonkajšieho obrázku, že sa ako hádajú:
“Veď by to nebolo prvýkrát, poznáme sa predsa dlho, síce sa dohadujeme, ale vždy to nejako vyriešime. Navonok sa ako pohádame, ale o zdroje sa ti postaráme. “Nie, tak to nie je.
Turecko sa dostáva do reálnych problémov vo všetkých smeroch svojej súčinnosti so západnými štátmi, so všetkými. A čo to znamená? Podkopanie zdrojovej stability a ďalšiu doplnkovú záťaž na ekonomiku. Ale to Erdoganovi nestačí a tak začína zasahovať do ďalšieho konfliktu. S plnou silou sa chce angažovať v konflikte, ktorý bol vyprovokovaný medzi Arménskom a Azerbajdžanom.
A ja opakujem, že pre Arménsko je táto vojna s účasťou Turecka bojom o prežitie. To celkom jednoznačne, bez akýchkoľvek iných variant.
A pre Turecko s jeho minulosťou genocídy Arménov v roku 1915 je to absolútna katastrofa, ekonomická i vojenská. Takže Erdogan sa snaží o plnohodnotný vojenský konflikt, ďalší!
To už máme tri vojenské konflikty! Čo to znamená pre tureckú ekonomiku s jej vyčerpanými rezervami zlata a valút? Ich mena sa prepadá
A čo znamená ten jej prepad do bezodnej diery? To znamená, že zatiaľ čo predtým ste za tureckú líru mohli niekde na Západe získať určité množstvo tovaru, tak teraz je ho oveľa menej.
A Turecko sa topí ešte v jednom konflikte. Ide o konflikt vnútri samotného Turecka s Kurdmi. Tento vnútorný konflikt s Kurdmi má pevnú väzbu na konflikt v Sýrii a Iraku, kde sú všade kurdské diaspóry. A nech už sa pokúšajú manévrovať, ako chcú, obzvlášť s irackými Kurdmi, tak ten problém nepriateľstva medzi Kurdmi a oficiálnym Tureckom, teda Erdoganom to úplne vyžehliť nedokáže. A to všetko je ešte umocnené.
Čo ešte vykonala hlava Turkov, Erdogan? Postaral sa o totálnu kádrovú čistku v armáde. To znamená, že znížil jej potenciál v riešení mnohých úloh.
Takže Turecko stojí prakticky na hrane svojho pádu. Erdogan hrá vabank, potrebuje vyhrávať. Ak niekde prehrá, tak príde o všetko.
A s kým v prvom rade prehrá? S Iránom, ktorému Turecko prekáža na jeho ceste stať sa centrom koncentrácia riadenia na úrovni globálneho významu, pričom v prvom rade centrom riadenia islamského sveta. Predtým hrali prím sunniti, teraz to majú byť šiiti, s tým “správnejším” islamom. Pýtajú sa:
“Ako to?” Tak!
ISIL tvorí kto? Sunniti. Špeciálne úplne zdiskreditovali sunnitský smer.
Takže k tomu Turecku
Erdogana vedú ako chlapčeka, postrkujú ho k vlastnej záhube. S plnou silou zatlačili na Azerbajdžan, zahnali Alijeva do úzkej uličky, kde takmer nemá miesto na manévrovanie. Do čela Arménska dosadili Pašinjana, aby mohli zorganizovať túto vojnu. A o všetko toto sa postarali vonkajšie hráči. A hoci prípravu k tomuto konfliktu rozpracovali globalisti, tak v skutočnosti tým, kto sa to teraz pre seba pokúša využiť a rozpútať tento masový bitúnok medzi azerbajdžanským a arménskym národom, je americká štátna elita. Oni teraz potrebujú za každú cenu zviazať ruky Rusku a ďalším hráčom, vnútiť im vojnu a vyriešiť svoj problém s Trumpom. Myslia si, že im to plne uvoľní ruky.
Východisko z tejto situácie je jedno. Hovoria, že Minská skupina sa prežila, že za tridsať rokov ničoho nedosiahla, dokonca … No áno, pracuje od roku 1992, tá Minská skupina OBSE zmierujúca Arménsko a Azerbajdžan.
Správne, ona ani ničoho dosiahnuť nemohla a to z jedného jednoduchého dôvodu. Ja znovu opakujem, že vyriešiť tú otázku sa štátnosťou Arménska a Azerbajdžanu, aby na tomto území bez konfliktov žili Arméni aj Azerbajdžanci, nie je možné, kým tu budú existovať národné štáty v ich súčasnej podobe.
Keď Sovietsky zväz rozoberali, tak mali v pláne ho potom zasa znova poskladať, ale už na novom základe a s novým centrom koncentrácie riadenie a s novým lídrom. A preto tiež bola s ohľadom na nové centrum koncentrácie riadenia založená Minská skupina, to preto Bielorusko zachovali ako takú rezerváciu, červený kútik, v ktorom sa zachovali zvyšky socializmu, ako taká chránená rezervácia socializmu. Aby sa ľudia, ktorí by mali plné zuby prestavby a prestreliek, tých reforiem, za ktorých umierali od hladu, chceli vrátiť späť k svojej slávnej marxistickej minulosti a primkli sa k Bielorusku.
A preto tiež v roku 1994 do jeho čela dosadili Lukašenka. Lenže im nič nevyšlo tak, ako chceli. Zjednotenie ZSSR by znamenalo vyriešenie tohto problému, pretože by opäť v novom sovietskom štáte táto otázka administratívno-územného, národnostného delenia odpadla, teda tá ostrá fáza so zachovaním národnostného delenia, aby tento konflikt bolo možné využiť do budúcnosti, pretože by to pomohlo riešeniu tejto úlohy vytvoriť z Arménska centrum koncentrácie konania, ktoré sa má z Vatikánu presunúť do Ečmiadzinu.
A ja znovu opakujem, že kvôli splneniu toho úlohy je genocída miestneho arménskeho obyvateľstva nevyhnutná. A kto sa o to má postarať? Azerbajdžanci. A preto k tomu konfliktu na jednej strane rozohrievali Arménov a na druhej zasa Azerbajdžancov, aby sa do seba pustili a niekto tretí z toho mal svoj “kšeft” a pokročil vo svojej úlohe riadenia sveta.
Je teda potrebné tú prácu Minskej skupiny previesť do iného formátu. A zabezpečiť to môže iba jediný človek, jediný konceptuálne mocný subjekt globálnej politiky, prezident Ruska Vladimir Putin. Do tohto formátu je to potrebné previesť. A potom sa táto otázka bude riešiť, postupne. Ale v prvom rade je potrebné zastaviť streľbu! Účasť akýchkoľvek bojovníkov zo Sýrie znamená predovšetkým problém pre Azerbajdžan. Práve táto infiltrácia bojovníkov zo Sýrie do Azerbajdžanu úplne napomôže likvidácii Azerbajdžanu ako štátneho subjektu a Alijeva ako lídra tohto štátu. Iná možnosť jednoducho neexistuje, jednoducho neexistuje.
Aby ste vyriešili jeden problém, musíte vyriešiť aj ten druhý, musíte ich riešiť naraz. Ak odstránite Alijeva, stane sa Azerbajdžan liahňou svetového terorizmu, ktorý vyrieši ten problém likvidácie Arménov, a potom zasa svetové spoločenstvo vyrieši problém Azerbajdžanu.
A naopak, ak tam ostane Alijev, tak nedovolí, aby tam vznikla táto teroristická enkláva. On sa tomu bráni, ako len môže a jeho pozíciu je potrebné posilniť. Ja opakujem, že za celú tú dobu toho už pre záchranu Azerbajdžanu a Azerbajdžancov urobil veľa, aby neboli zlikvidovaní, je to až obdivuhodné, ako sa dokázal vykrútiť z mnohých situácií. Azerbajdžan ešte v budúcnosti ocení úlohu, akú v jeho dejinách zohral ako Hejdar Alijev, tak i Ilham Alijev,” – dodal na záver Valerij Pjakin.
