Aktuality, História,

Aké zahraničné jednotky bojovali spoločne s Červenou armádou v 2. svetovej vojne

---

 

Poľské vojenské jednotky

Pokiaľ ide o počty, tak na prvom mieste by sa jednoznačne mali nachádzať poľské ozbrojené jednotky. Krátko po začatí Veľkej vlasteneckej vojny vedenie Sovietskeho zväzu pod tlakom Veľkej Británie uznalo poľskú exilovú vládu a prijalo rozhodnutie vytvoriť na svojom území z poľských zajatcov a občanov ZSSR poľskej národnosti armádu pre priame pôsobenie proti nemeckému Wehrmachtu. Začiatkom roku 1942, kedy na jej čele stál generál Władysław Anders a ktorý sa osobne podieľal na vytvorení poľskej armády v rámci ČA, dosahovali jej počty okolo 73 000 tisíc osôb. Hoci boli poľské jednotky vyzbrojené a ošatené aj za peniaze Anglicka a USA, z väčšej časti však niesli financovanie na svojich bedrách obyvatelia ZSSR.

 

Existencia takto vytvorených jednotiek však nemala dlhé trvanie. Pre neprekonateľné rozpory, ktoré vládli medzi poľskou exilovou vládou a Stalinom, sa poľská armáda v čele s Władysławom Andersom napokon odmietla zúčastniť bojových operácií na sovietsko-nemeckom fronte ako súčasť Červenej armády. Po naliehaní Anglicka boli preto tieto jednotky počas jari a leta 1942 presunuté zo Sovietskeho zväzu do Iránu, odkiaľ sa dostali ďalej na západ, do Severnej Afriky, Talianska a do západnej Európy, kde sa zúčastnili bojov na strane predovšetkým Veľkej Británie.

 

No nie všetci bojaschopní Poliaci opustili s generálom Władysławom Andersom ZSSR. Mnohí zostali, aby sa priamo zúčastnili na oslobodzovaní svojej vlasti. Na jar 1943 bola sformovaná 1. poľská pešia divízia Tadeusza Kościuszka v počte 15 000 vojakov. Na jeseň sa stala základom pre vytvorenie 1. poľského zboru v rámci Červenej armády a v októbri 1943 prešla bojovým krstom pri bojových operáciách v Bielorusku.

 

Na jar 1944 boli v rámci Červenej armády vytvorené poľské jednotky s počtom viac ako 100 000 vojakov. Po vstupe sovietskych vojsk na územie Poľska boli pretransformované na 1. poľskú armádu – Pierwsza Armia Wojska Polskiego. V rámci velenia a uskutočňovania operácií bola táto priamo podriadená Poľskému výboru národného oslobodenia (od januára 1945 potom Dočasnej vláde Poľska, podriadenej sovietskej vláde) a v rámci širších operácii podliehala veleniu sovietskeho 1. bieloruského frontu.

 

1. poľská armáda sa v septembri 1944 podieľala na bojoch o rieku Vislu a v neúspešnom pokuse o pomoc Varšavskému povstaniu. Začiatkom roka 1945 potom oslobodila Varšavu, prešla úspešne cez rieku Odra a zúčastnila sa dobytia Berlína.

 

Na jeseň 1944 sa začalo formovanie 2. armády vojska Polskiego, ktorá bola na jar 1945 začlenená do 1. ukrajinského frontu, v rámci neho sa potom zúčastnila berlínskej a pražskej operácie.

V týchto dvoch armádach, ako aj ďalších jednotkách poľskej armády na strane ZSSR, bojovalo napokon viac ako 330 000 (poľských) radových vojakov a dôstojníkov, z ktorých do konca vojny vyše 27 000 zahynulo či sa bez stopy stratilo v bojoch.

 

Česko-Slovenský zbor

V lete 1941, respektíve začiatkom roku 1942 sa v Buzuluku na základe dohody medzi československou exilovou vládou Edvarda Beneša a vládou ZSSR začali na území Sovietskeho zväzu formovať česko-slovenské vojenské jednotky, ktorých základ tvorili občania bývalého Česko-Slovenska nachádzajúci sa na území ZSSR (vojnoví zajatci) a taktiež sovietsky občania českej (volynskí Česi) a slovenskej národnosti. Ukončenie sformovania 1. česko-slovenského samostatného práporu bolo hotové k polovici júla 1942. V marci 1943 sa prápor podieľal na odrazení nemeckého útoku na mesto Charkov, kde za týždeň urputných bojov stratil 400 vojakov z celkového počtu 974 (936 mužov a 38 žien).

 

Počas ďalších bojových udalostí bol prápor rozšírený do veľkosti brigády (1. česko-slovenská brigáda o sile 3 517 vojakov), aby napokon po ďalších bojoch a doplnení členov bol od augusta 1944 vytvorený 1. česko-slovenský armádny zbor. Česko-Slovenské vojenské jednotky sa zúčastnili oslobodzovania hlavného mesta Ukrajiny, Kyjeva a tiež pravobrežnej Ukrajiny. Od augusta 1944 sa pokúsili pomáhať pri bojových operáciách na území Slovenska v rámci Slovenského národného povstania.

 

 

V roku 1945 sa 1. česko-slovenský armádny zbor spoločne s 38. armádou 4. ukrajinského frontu zúčastnil bojových operácii na území obnoveného Československa. V máji 1945 sa podieľal na oslobodení severomoravského mesta Ostrava. Vstup zboru do Prahy, 10. mája 1945, v ktorej prebiehali predtým počas tzv. pražského májového povstania boje medzi Vlasovcami a ustupujúcimi vojakmi nemeckého Wehrmachtu, resp. po definitívnom oslobodení sovietskymi vojskami, mal už len symbolický charakter.

 

Celkovo slúžilo v česko-slovenských jednotkách vyše 50 000 osôb, z toho vyše 4 000 zahynulo, a viac ako 14 000 utrpelo zranenia. Nemecká armáda považovala Čechov a Slovákov za súčasť Tretej ríše, takže pri prípadnom zajatí mali títo vojaci len malú šancu na prežitie.

 

Rumunské vojenské jednotky

V auguste 1944, v čase keď sa front presunul k hraniciam Rumunska, sa rozhodol mladý rumunský kráľ Michal I. prikloniť na stranu spojencov. Uskutočnil prevrat a v rámci neho nechal dovtedy samostatne vládnuceho ministerského predsedu a súčasne diktátora (conducător – vodca), maršala  Iona Antonescua zatknúť. Rumunská armáda sa automaticky stala súčasťou protinemeckej koalície na strane ZSSR.

 

Rumunské vojenské jednotky (1. a 4. armáda, 27. samostatný armádny zbor a 1. samostatná pešia divízia) bojovali spoločne s Červenou armádou, a ako súčasť 2. a 4. ukrajinského frontu sa zúčastnili oslobodzovania vlastnej krajiny od nemeckých a maďarských vojsk. Neskôr sa zúčastnili vojenských operácií aj na územiach Maďarska a Slovenska. Rumuni stratili v bojoch viac ako 37 200 vojakov a vyše 92 100 vojakov utrpelo zranenia.

 

Bulharské vojenské jednotky

Bulharské cárstvo (1908-1946) sa stalo spojencom ZSSR vo vojne proti Nemecku od septembra 1944. Ako spojenec malo za povinnosť zabezpečiť vojenské jednotky a plniť si tak svoje spojenecké povinnosti. 1. bulharská armáda,  podliehajúca veleniu 3. ukrajinského frontu, sa v marci 1945 zúčastnila odrazenia nemeckého útoku pri jazere Balaton v Maďarsku. Neskôr sa zúčastnila vojenských operácií na území Rakúska. Niektoré bulharské vojenské jednotky sa tiež zapojili, spoločne s armádou Josipa Broza Tita, do oslobodzovania Juhoslávie.

Nová bulharská armáda bola, po ovládnutí krajiny komunistami (1944), vyzbrojená predovšetkým na účet ZSSR. Celkovo sa na bojových operáciách na strane Červenej armády zúčastnilo viac ako 290 000 bulharských vojakov, z ktorých približne 8 000 zahynulo a 24 000 utrpelo zranenia.

 

Francúzi

Mnohým dobre známy letecký pluk Normandie-Niemen (resp. Groupe de chasse no 3 „Normandie”, GC Normandie 3, od 21. júla 1944 GC Normandie-Niemen 3) vznikol z francúzskych vojenských pilotov Slobodných francúzskych síl (Forces françaises libres, čiže Slobodné francúzske sily alebo vojsko, skrátene FFL) Charlesa de Gaulla, ktorí sa na územie ZSSR dostali po dohode vedenia Sovietskeho zväzu a francúzskej strany. Hoci bojový príspevok leteckého pluku, vzhľadom na relatívne nízky počet pilotov bol menší ako informačný šum, ktorý vznikol popri jeho bojových akciách, zdatnosť jednotlivých pilotov bola obdivuhodná.

 

 

Jednotka „Normandie” bola sformovaná na konci roku 1942, v lete 1943 bola rozšírená do veľkosti pluku a vybavená sovietskymi stíhacími lietadlami Jakovlev. V lete 1944 bolo meno pluku rozšírené o slovo Niemen, podľa rieky Neman. Za celý čas v nej bojovalo 96 pilotov, pričom viac ako polovica (51, resp. 56 podľa iných prameňov) zahynula, vrátane nebojových príčin, či sa stratila počas bojových operácií, dokázali však zostreliť najmenej 273 nepriateľských lietadiel.

 

Tuvianska národno-revolučná armáda

Ozbrojené sily Tuvianska, do roku 1944 formálne nezávislého štátu, poskytli Sovietskemu zäzu sice skromnú, no neoceniteľnú pomoc v boji proti nacistickému Nemecku. Okrem finančnej pomoci, z ktorej bolo zakúpených 10 stíhacích lietadiel Jak-7B pre 133. stíhaciu jednotku, bola v roku 1943 v rámci Červenej armády vytvorená tiež dobrovoľnícka tuvianska jazdecká eskadróna (teda stotina jazdy, pozn.prekl.), spadajúca pod velenie 31. gardového jazdeckého pluku. V januári 1944 napadol tento pluk nemecký tyl vo Volyni. Vojaci Wehrmachtu dali po spomenutom útoku tuvianskym jazdcom prezývku „čierna smrť”, pretože sa im zdalo, že ich napadli samotní bojovníci Attilu… Okrem členov jazdy sa Tuvianci zapojili do bojov aj ako tankisti 25. samostatného tankového pluku. Z 217 tuvianskych dobrovoľníkov sa z frontu po skončení vojny nevrátilo 69 vojakov.