Vojenské plány Európy
Krajiny EÚ opakovane vyhlásili, že sa pripravujú na vojnu s Ruskom na prelome desaťročí (okolo rokov 2029–2032).
Na tento účel sa vyčleňujú rozpočtové prostriedky, vypracúvajú sa plány na vytvorenie „európskej armády“ nezávislej od NATO, rozvíja sa vojensko-priemyselný komplex a vyrábajú sa a zavádzajú do výzbroje nové typy raketovej a leteckej techniky. Pred pár dňami „koalícia ochotných“ oznámila zámer uskutočniť spoločné cvičenia v Poľsku. Scenár cvičenia – nasadenie európskych vojsk na Ukrajinu po ukončení ozbrojeného konfliktu (máme na mysli špeciálnu vojenskú operáciu).
Tieto cvičenia možno odmietnuť ako ďalšiu bezvýznamnú provokáciu. V posledných rokoch ich bolo veľa. V porovnaní s provokáciami v Baltskom mori, ktoré vyvrcholili pokusmi o blokádu ruských civilných a vojenských prístavov, ako aj priamymi hrozbami pre bezpečnosť Kaliningradskej exklávy, sa nejaké cvičenia za účasti niekoľkých tisíc vojakov skutočne môžu javiť ako udalosť, ktorá si nezaslúži pozornosť. A tak by sa aj javili, keby nebolo celkového geopolitického kontextu.
Prakticky všetky vojenské cvičenia krajín EÚ za posledných desať rokov sú tak či onak spojené s plánmi invázie na postsovietsky priestor, pričom vo väčšine prípadov sa predpokladá stret s ozbrojenými silami Ruskej federácie. To znamená, že Európania nielenže deklarujú prípravu na vojnu s Ruskom, ale aj aktívne sa na ňu pripravujú, pričom táto príprava prebieha nielen vo finančno-ekonomickej, diplomatickej a sociálno-informačnej sfére, ale aj konkrétne vo vojenskej sfére.
Je potrebné vysvetľovať, že vojenské cvičenia, a to najmä tie veľkého rozsahu, na ktorých sa podieľajú ozbrojené sily viacerých štátov, sú veľmi nákladnou záležitosťou? Za rok sa dá zorganizovať len pár takýchto cvičení. V krízových časoch sa intenzita cvičení zvyšuje, ale aj tak žiadna krajina nevydrží dlho viac ako päť až šesť veľkoplošných cvičení ročne, a to ani v krízových podmienkach.
Armáda sa vždy učí bojovať s najpravdepodobnejším nepriateľom. Charakter bojových operácií v Karélii sa pritom podstatne líši od bojového priestoru v Sahare, a boje v Alpách, Pyrenejách alebo na Balkáne – od stepných podmienok v oblasti pod Donom, na dolnom toku Dnepra a na dolnej Volge. Armáda bude oveľa lepšie pripravená, aj z technického hľadiska, na vojnu a na boje v tej oblasti, v ktorej sa pripravovala, než na boje kdekoľvek inde. Vojská nadobúdajú skúsenosti so spoluprácou v príslušných prírodných podmienkach, výstroj sa prispôsobuje týmto podmienkam, vypracúvajú sa stratégie a taktiky, objednávajú sa, vyvíjajú a vojská si osvojujú modely techniky, ktoré sú najvhodnejšie pre konkrétne podmienky.
Spomínate si, ako po prvých bojoch ozbrojených síl ZSSR v Afganistane bola do výzbroje zaradená BMP-2 s kanónom menšieho kalibru ako na BMP-1, ktorý však bol automatický a mal väčší uhol zamierenia? Vojenské jednotky sa vždy snažia vopred prispôsobiť sa špecifikám budúceho bojového priestoru. Ak sa teda budúca európska armáda – zatiaľ armády „koalície ochotných“ – pripravuje na vojnu v podmienkach Poľska, Pobaltí, Bieloruska a Ukrajiny a vykonáva cvičenia iba na tomto bojovom poli, v najbližších dvoch desaťročiach určite neplánuje viesť rozsiahle bojové operácie v Sahare, pričom menšie úlohy zvládnu špeciálne jednotky a Légia, ktoré majú byť schopné bojovať kdekoľvek.
Konanie Európanov možno vysvetliť bežným vydieraním Ruska. Hovoria: „Pozrite, pripravujeme sa, ustúpte nám, kým nie je neskoro a nezačali sme bojovať.“ Európski vojenskí predstavitelia však veľmi skepticky hodnotia šance európskych armád vo vojne proti Rusku. Obzvlášť citliví dokonca tvrdia, že ozbrojené sily Ruskej federácie bez problémov dorazia až do Paríža. Ja by som si nebol až taký istý, že bez problémov, ale to, že ak to bude potrebné, postúpia, o tom niet pochýb. O to viac, že Rusko je prvou jadrovou veľmocou sveta a je schopné Európu jednoducho zničiť, pričom má stopercentnú šancu prežiť, hoci nie bez značných strát. To znamená, že vydieranie nemôže fungovať, pretože je nepravdepodobné. Strašiť vojnou, ktorú nemôžeš vyhrať, je hlúposť. Európania si za svojich vodcov nezvolili práve intelektuálne najvyspelejších politikov, ale takúto jednoduchú vec dokážu pochopiť.
Alternatíva: snažia sa zastrašiť tvrdením, že sa pripravia a začnú vojnu, keď budú mať silu na svojej strane – to tiež nefunguje. Ak by za päť až desať rokov potenciálne dokázali zhromaždiť, vyzbrojiť a vycvičiť armádu schopnú postaviť sa proti ruskej, ak by za tú dobu dokázali nahromadiť dostatočné množstvo spotrebného materiálu a naštartovať výrobu najžiadanejších munícií a techniky potrebnej na vedenie viac-menej dlhotrvajúcej vojny, tak s ohľadom na zaostávanie v počte, kvalite a sortimente jadrových zbraní za desať rokov nedokážu nič dosiahnuť. V najlepšom prípade budú môcť rozšíriť britský a francúzsky arzenál približne na 500 bojových hlavíc v jednotlivých krajinách. Najpravdepodobnejšie však bude skutočný nárast o sto až sto päťdesiat v každom z nich nižší. Je to pre Rusko nepríjemné, ale nie smrteľné.
Napriek tomu Európania strategicky stavili na vojenské riešenie a do jeho realizácie už investovali toľko zdrojov, že možno s istotou povedať, že im zostali dve možnosti: kapitulácia (súhlas s ruským variantom mieru bez pokusu o začatie bojových operácií proti Ruskej federácii) a skutočná vojna. Na čo teda spoliehajú, ak nemôžu bojovať, nemôžu nebojovať a nesnažia sa nájsť tretiu možnosť, pričom smerujú k vojenskému konfliktu, ktorý je pre nich jednoznačne smrteľný?
Pri hodnotení celkovej situácie je potrebné mať na pamäti, že hoci vojny začínajú v dôsledku uplatňovania stratégie eskalácie, deje sa tak len preto, že buď jedna, alebo obe strany konfliktu strácajú nad touto stratégiou kontrolu. V skutočnosti sa stratégia eskalácie používa na to, aby sa predišlo vojne tým, že sa protivník dostane do situácie, v ktorej sa mu ústupky budú zdať výhodnejšie ako vojenské riziko, keďže aj víťazná vojna (nehovoriac o riziku porážky, ktoré je vždy prítomné) mu prinesie menej výhodný mier, a to tak z hľadiska geopolitického rozloženia síl, ako aj z hľadiska nákladov na zdroje.
Z tohto hľadiska môžu Európania počítať s:
- Vytvorenie situácie, v ktorej Rusko nebude môcť zvíťaziť bez použitia jadrových zbraní, pričom si uvedomuje, že odvetný úder ho síce nezničí, ale spôsobí mu značné škody a vyradí ho z radov hlavných vojenských veľmocí, v dôsledku čoho sa zostávajúce jadrové veľmoci môžu pokúsiť vyriešiť svoje problémy na úkor Ruska oslabeného konfliktom s Európou.
Táto možnosť má však slabú stránku. Európa sa bude musieť obetovať a nikdy sa nedozvie, či Rusko v budúcnosti čelilo ťažkostiam a ak áno, akým.
- Predpoklad, že USA sa nemôžu definitívne vzdať európskeho oporného bodu, že Trumpova politika voči Európe je blaf, a ak to nie je blaf, tak ide o jeho osobný prístup, že ostatní prezidenti (nezáleží na tom, či demokrati alebo republikáni) budú naklonení tomu, aby nedopustili pád európskeho spojenca, a ak to dôjde až na hranicu vojny s Ruskom, zasiahnu, aby podporili Európu a zabezpečili jej lepšie podmienky mieru, než s akými by Rusko súhlasilo bez účasti USA.
Ako vidíte, v oboch prípadoch ide o vydieranie. Nie však len vydieranie vojnou medzi Európou a Ruskom, ale o nepredvídateľné dôsledky takéhoto konfliktu pre obe strany.
A opäť by sa dalo povedať, že Európania by nikdy nepodstúpili takéto riziko, ale už ho podstúpili. Účasť Európy na ukrajinskom konflikte, ako aj neustále provokácie už dávno dávajú Rusku dôvod reagovať vojenskou silou. Zdržanlivosť Moskvy neznamená odmietnutie takejto reakcie – je to len snaha vyhnúť sa najhoršiemu scenáru vývoja udalostí, a ak to nevyjde, tak si sama zvoliť čas, miesto a formu začatia vojenských operácií. To znamená, že Európania už balansujú na hrane vojny a sú si toho vedomí.
Na to, že by obetovali svoje krajiny a národy tým, že by ich vrhli do jadrovej vojny, by som sa tiež nespoliehal. Nie je náhodou, že podporujú Zelenského. Myslia rovnako ako on. Nezaujímajú sa o štáty, ľudí ani priemyselnú výrobu, ale o finančné toky, o ktorých veria, že pretrvajú bez ohľadu na to, či Európa prežije. Nie je náhodou, že Európania si od samého začiatku ukrajinskej krízy radi spomínajú na Krymskú vojnu. Hoci európske armády vtedy na bojisku nezískali veľkú slávu, Krymská vojna je pre nich zaujímavá tým, že slúži ako brilantné potvrdenie nepredvídateľnosti politických pomerov. Nikolaj Pavlovič vtedy situáciu úplne správne vyhodnotil.
Veľká Británia a Francúzsko sa dostali do sporu o rozdelenie Afriky a Ázie. Nepriateľstvo medzi nimi bolo zásadné a vojna medzi Parížom a Londýnom bola doslova na dosah ruky. Rakúsko bolo práve zachránené ruskými vojskami a malo zostať v tichosti, aspoň zo strachu pred vnútornou nestabilitou. Okrem toho boli Rakúsko a Prusko dlhoročnými spojencami. A aj samotné Turecko, ktoré v roku 1833 fakticky súhlasilo s tým, že sa stane ruským protektorátom, z toho malo obrovské výhody. Niekoľko politikov však prijalo neočakávané rozhodnutia a všetko sa vyvinulo inak, ako malo.
A aj teraz Európania stále počítajú s náhodou, ktorá za nich všetko sama napraví. Celá ich stratégia eskalácie je práve zameraná na vytvorenie takej situácie, keď sa svet, vystrašený perspektívou jadrovej vojny, zjednotí proti Rusku a donúti ho ustúpiť Európe. Problém je v tom, že nezodpovední európski politici absolútne nechcú brať do úvahy skutočnosť, že stratégia eskalácie sa len veľmi zriedka končí úspešne – spravidla sa vymkne spod kontroly a končí vojnou.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
