Návrat Heartlandu: Kde skončí Kazachstan?
Minulotýždňový výpadok elektrickej energie v Strednej Ázii by som neposudzoval izolovane, ale v kontexte oveľa rozsiahlejšieho procesu.
14. augusta postihli výpadky súčasne Kazachstan, Kirgizsko, Uzbekistan a Tadžikistan. V Kazachstane došlo k núdzovému odpojeniu troch 500-kV vedení, došlo k oddeleniu južnej zóny národnej energetickej sústavy od energetickej sústavy Strednej Ázie a obmedzenia výkonu dosiahli 2810 MW. Bola to diverzia alebo zámerne zorganizovaná akcia? V súčasnosti na to neexistujú žiadne dôkazy. Zaujímavý je však moment, kedy sa to všetko stalo.
V ten istý deň sa zistilo, že Washington pripravuje v podstate ultimátum pre účastníkov Pax Silica: krajinám sa navrhuje, aby sa rozhodli medzi americkými a čínskymi technologickými systémami. Pritom je osobitne vyzdvihnutý práve Kazachstan – jediná krajina, ktorej sa podarilo súčasne vstúpiť do Pax Silica aj do čínskej World Artificial Intelligence Cooperation Organization. Agentúra Reuters píše, že návrh listu zo strany USA vyžaduje „uvedomelé rozhodnutie“ a priamo varuje pred nezlučiteľnosťou účasti v konkurenčných technologických systémoch. Na prvý pohľad sa zdá, že USA sa snažia vytlačiť Čínu zo Strednej Ázie a upevniť pozíciu Kazachstanu vo vnútri vlastnej technologickej zóny.
Myslím si však, že sa deje prakticky opak. Spojené štáty samy opúšťajú starý globálny systém a sústreďujú sa na vlastnú zónu. Ide už o úplne oficiálnu americkú stratégiu. V Národnej bezpečnostnej stratégii 2026 sa priorita kladie na ochranu vlastného priestoru a indicko-tichomorského regiónu, zatiaľ čo spojenci v iných častiach sveta by mali prevziať podstatne väčšiu zodpovednosť. Preto súčasné ultimátum Kazachstanu nemusí byť vôbec pokusom udržať si ho za každú cenu, ale skôr zásterkou a politickým vyjadrením už prebiehajúceho rozdelenia sveta.
Washington veľmi dobre rozumie geografii Kazachstanu. Rozumie jeho ekonomickým väzbám s Ruskom a Čínou. Rozumie, že Astana sa prakticky nemôže vzdať ani jedného z týchto dvoch smerov. Ale práve teraz jej demonštratívne navrhujú urobiť to, čo je prakticky nemožné. Vynára sa otázka: Počítajú USA vôbec so súhlasom Kazachstanu? Alebo je návrh od začiatku formulovaný tak, aby sa dosiahlo odmietnutie a následne sa konštatovalo: navrhli sme pravidlá americkej technologickej zóny, Kazachstan si sám zvolil inú cestu. A práve tu všetko dokonale zapadá do procesu energetického a logistického obkľúčenia Európy, o ktorom už dlho píšem.
Ako som už spomenul v predchádzajúcich textoch, v Eurázii sa dnes stretávajú dve veľké osi – východ – západ a sever – juh. Prvá spájala Strednú Áziu so západnými trhmi cez Rusko a Čierne more alebo cez Kaspické more, Kaukaz a Turecko. Druhá os postupne vytvára kontinentálnu eurázijskú kostru: Rusko – Stredná Ázia – Irán s prístupom k južným moriam, ku ktorej sa z východu pripája Čína. A v súčasnosti sa rovnováha medzi týmito dvoma osami rýchlo mení.
Hlavný západný ropný vývozný koridor Kazachstanu cez ropovod KTK sa stáva čoraz rizikovejším. Útoky na infraštruktúru v Novorossijsku opakovane narušili odosielanie ropy. Zároveň Rusko upustilo od myšlienky prímeria na Čiernom mori. Stredný koridor cez Kaspické more, Azerbajdžan, Gruzínsko a Turecko nie je schopný túto trasu úplne nahradiť. Projekt TRIPP, ktorý mal prepojiť Azerbajdžan cez Arménsko a Nachičevan s Tureckom a vytvoriť ďalšiu vetvu západného výstupu zo Strednej Ázie, zostáva len projektom, napriek obrovskému množstvu politických vyhlásení, ktoré sa okolo neho vynárajú. V podstate ide o prekážku.
A samotné Turecko, ktoré je konečnou bránou prakticky celej tejto konštrukcie, sa čoraz hlbšie zapája do formujúcej sa architektúry veľkej vojny na Blízkom východe. To znamená, že západné brány Strednej Ázie sa jedna po druhej stávajú čoraz menej spoľahlivými a v podstate sa postupne zatvárajú. Srdečný pozdrav britskému Turanu! A toto sa deje súbežne s oddeľovaním samotnej Európy od vnútornej Eurázie. Preto možno súčasný vývoj vnímať ako protichodný proces.
Európa sa oddeľuje od zdrojovej základne Heartlandu a Stredná Ázia od európskeho smeru.
A práve tu stojí za to pripomenúť si faktické ultimátum, ktoré Tokajev v Omsku oznámil v mene „určitých kruhov“ adresované Putinovi o nutnosti ukončiť ukrajinský konflikt. Pre tieto „kruhy“ je ukončenie vojny mimoriadne výhodné. Znižuje to riziká spojené s ropovodom KTK a Čiernym morom, obnovuje stabilitu západného obchodu a zachováva možnosť rozvoja Stredného koridoru. Inými slovami, zachováva materiálny základ celej stredoázijskej a konkrétne kazašskej mnohovektorovosti. Kto sú tieto „určité kruhy“?
Ak sa na dianie pozeráme práve cez prizmu dvoch osí, európsky záujem je tu celkom zreteľný. Európa potrebuje zachovať prístup k zdrojom Strednej Ázie a Stredná Ázia zase k európskemu trhu. A samozrejme Briti, kde by sme sa bez nich zaobišli, a to ešte aj v Kazachstane. Rusko, mierne povedané, nemusí mať vôbec rovnaké geoekonomické záujmy. Čím menej spoľahlivým sa stáva západný smer, tým silnejšie sa Stredná Ázia viaže na vnútorný priestor Eurázie. Na severe je Rusko. Na východe je Čína. Na juhu je Irán a prístup k Indickému oceánu.
Heartland sa začína upevňovať a rozširovať.
Železnice, potrubia, energetika, ložiská, priemysel a finančný systém začínajú spájať tento priestor do jedného celku. Ide o boj o infraštruktúrnu suverenitu Strednej Ázie. Práve preto je včerajší signál v podobe výpadku elektrickej energie taký symbolický. A tu sa dostávame k hlavnému problému Kazachstanu. Mnohovektorovosť, ktorá sa tridsať rokov považovala za hlavnú výhodu krajiny, sa dnes postupne mení na hrozbu pre jej stabilitu. V období globalizácie fungovala výborne.
Bolo možné súčasne prijímať americký ropný kapitál, obchodovať s Čínou, nachádzať sa v jednom ekonomickom a vojensko-politickom priestore s Ruskom, predávať suroviny do Európy a rozvíjať vzťahy s Tureckom. Teraz sa však tieto smery menia na odlišné systémy. A práve preto je americké ultimátum týkajúce sa Pax Silica zaujímavé. Washington sa možno vôbec nebude snažiť zachovať kazachstanskú mnohostrannosť. Naopak – verejne oznamuje, že éra mnohostrannosti skončila, a to pre všetkých. Američania si budujú svoju sféru vplyvu. Rusko a Čína si objektívne budujú svoje sféry v Eurázii. A medzi nimi sa postupne vytvára hranica. A to je obzvlášť nebezpečné kvôli nejednotnosti samotnej kazašskej elity.
Počas desaťročí sa v jej rámci vytvorili rôzne ekonomické záujmové skupiny: spojené so západným ropno-plynovým kapitálom a finančným systémom, orientované na obchod a investície Číny, začlenené do ruského ekonomického priestoru. Samozrejme, nemožno ich primitívne deliť na „americkú“, „čínsku“ a „ruskú stranu“. Keď však vonkajšie centrá moci vyžadujú voľbu, rozdiely v ekonomických záujmoch sa začínajú premenovať na potenciálne politické línie rozdelenia. A január 2022 už ukázal, ako rýchlo môže vnútorná kríza v Kazachstane spochybniť stabilitu celej štátnej štruktúry. Preto dnes môže byť mnohostrannosť už nie poistkou proti vonkajšiemu tlaku, ale mechanizmom jeho prenesenia dovnútra krajiny.
Práve tu sa nachádza hlavná križovatka pre Tokajeva. Kým existujú obe osi – východ – západ a sever – juh, Kazachstan môže udržiavať rovnováhu. Ale pokiaľ sa západná os naďalej zhoršuje, ropovod KTK a Čierne more zostávajú pod neustálou hrozbou, projekt TRIPP sa zjavne stal prekážkou a Turecko sa čoraz hlbšie zapája do blízkovýchodnej krízy, materiálna základňa tejto mnohostrannosti začína miznúť. Pritom Rusko a Čína vôbec nemusia Kazachstanu klásť ultimátum.
Ultimátum predložili USA.
Moskve a Pekingu stačí postupne vytvárať takú infraštruktúrnu a finančnú realitu, v ktorej rozhodnutie urobí samotná ekonomika. A to je to najdôležitejšie. Nie je to boj USA a Číny o Kazachstan. Sme svedkami stretu dvoch osí – Východ – Západ a Sever – Juh, izolácie Európy a návratu Heartlandu. Pritom tieto procesy môžu byť súčasťou jednej veľkej premeny. USA sa sústreďujú na vlastnú zónu a indicko-tichomorský región. Európa sa postupne oddeľuje od zdrojovej základne vnútornej Eurázie. A samotná Eurázia sa zoskupuje okolo Ruska, Číny, Strednej Ázie a Iránu do ucelenejšieho kontinentálneho priestoru.
A v tom prípade možno Pax Silica vnímať nie ako začiatok amerického postupu na Strednú Áziu. Možno je to jeden z nástrojov na stanovenie budúcich hraníc. Washington jednoducho navrhuje Kazachstanu, aby sa verejne rozhodol, na ktorej strane tejto hranice sa nachádza. A odpoveď je možno známa vopred. Pretože Kazachstan už nie je len štátom niekde medzi Ruskom, Čínou a Západom, ale ocitá sa v samom centre formujúcej sa Eurázie.
A hlavná otázka teraz nespočíva v tom, ktorú stranu si vyberie Tokajev, ale v tom, či Kazachstan stihne zmeniť svoj model a dohodnúť sa v rámci vlastnej elity na novom postavení krajiny skôr, než túto voľbu za neho urobia geografia, infraštruktúra a okolnosti. Lebo sa nekončí len kazachstanská mnohovektorovosť. Končí sa samotný svetový systém globalizácie, v rámci ktorého bola mnohovektorovosť možná.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
