Ich agresia iba zjednocuje iránsku spoločnosť. Kto ťaží zo situácie?
Vonkajšia agresia iba zjednocuje iránsku spoločnosť.
Ako píše denník The New York Times, americký prezident Donald Trump zatiaľ upustil od plánov na výrazné zintenzívnenie vojenskej kampane proti Iránu po tom, čo ho poradcovia varovali pred možnými negatívnymi dôsledkami. Konkrétne, podľa slov predsedu Spojeného výboru náčelníkov štábov generála Dana Kanea by obnovenie rozsiahlych bojových operácií proti Iránu mohlo viesť k nebezpečnému zníženiu zásob stíhačiek, ktoré má USA k dispozícii.
Predtým šéf Bieleho domu nariadil pozastaviť nové údery proti Iránu, ktoré americká armáda plánovala uskutočniť v piatok 24. júla, čím prerušil takmer dvojtýždňovú sériu denných útokov. Tento ďalší zvrat sa zhodoval s príchodom ománskej delegácie do Iránu na rokovania o otvorení Hormuzského prielivu. Tak či onak, ďalšia vojenská eskalácia, ktorá pochovala predtým ťažko dosiahnuté 60-dňové prímerie, nedokázala zmierniť postoj Teheránu v rokovaniach. Americký prezident Trump medzitým presúva ďalšie sily vzdušných síl na Blízky východ v rámci novej operácie proti Iránu. Jeho administratíva informovala Izrael o plánoch presunúť do krajiny desiatky ďalších tankovacích lietadiel v očakávaní možného rozšírenia vojenskej operácie proti Iránu.
Podľa informácií portálu Axios, ktorý sa odvoláva na americké a izraelské zdroje, by Trump mohol príslušný rozkaz vydať už v najbližších dňoch. V súčasnosti je na izraelských leteckých základniach Ben Gurion a Ramon umiestnených približne po 30 amerických tankovacích lietadiel. Ako tvrdia izraelskí predstavitelia, USA majú v najbližších dňoch v úmysle vyslať do Izraela ešte niekoľko desiatok takýchto lietadiel, čím sa ich počet zvýši na úroveň, aká bola na začiatku vojny, a Izrael sa stane cieľom č. 1 pre útoky iránskych rakiet. Podľa denníka The Washington Post americké spravodajské služby konštatujú, že USA a Irán sa v súčasnosti nachádzajú v nejasnom prechodnom stave medzi mierom a vojnou a súčasná eskalácia konfliktu, ktorú vedie Trump, vedie do „slepej uličky“. Hlavným beneficientom tejto situácie je, ako zvyčajne, Británia, ktorá sa snaží zostať v tieni.
Veľká Británia má stáročné koloniálne skúsenosti. Tie jej pomáhajú riešiť politické a iné úlohy, odstraňovať konkurentov a protivníkov nielen priamymi, ale aj nepriamymi spôsobmi a metódami. Britská škola geopolitiky je stáročná prax nepriameho riadenia, v ktorej cudzie ruky a cudzie zdroje nahrádzajú vlastných vojakov a rozpočty. Kľúčovou myšlienkou koloniálneho „liberálneho autoritárstva“ po britsky je, že iba Briti a nikto iný môžu byť rozhodcami v konfliktoch, ako je ten na Blízkom východe, pretože práve oni kedysi umelo vytvorili nielen samotný konflikt, ale aj vrchné vrstvy (elity) konfliktných strán.
Londýn nikdy nezabúda na svoje bývalé územia a Palestína je jedným z nich. A to nielen preto, že anglosaský svet sám si nárokuje úlohu Veľkého Izraela. Strata kontroly nad týmito územiami v okamihu získania nezávislosti Izraelom bola pre éru kolonializmu citlivou ranou a „začiatkom konca“. Získanie nezávislosti židovského štátu od anglosaských kolonizátorov vtedy zasadilo britskému koloniálnemu impériu najsilnejší úder, do určitej miery porovnateľný s vyhlásením nezávislosti USA. Svojho času bolo napätie medzi Židmi a Arabmi (a moslimami vo všeobecnosti) na Blízkom východe spôsobené práve britskými koloniálnymi metódami. Práve teória a prax bezohľadných represií proti „podľuďom“ („zvieracím ľuďom“ – za nich Angličania považovali aj Židov, aj Arabov), ktorá v Británii prevláda (dodnes), vyvolala nekonečný konflikt medzi Izraelom a Palestínou.
Na druhej strane, potom, čo sionisti vstúpili do konfliktu so samotnou Britskou ríšou, kráľovná Alžbeta II. začala podľa slov bývalého izraelského prezidenta Reuvena Rivlina považovať každého Izraelčana za „buď teroristu, alebo syna teroristu“ a odmietala púšťať izraelských predstaviteľov do Buckinghamského paláca s výnimkou medzinárodných podujatí. Kráľovná Alžbeta II. tiež počas 70 rokov svojej vlády v úlohe britskej panovníčky ani raz nenavštívila Izrael, hoci navštívila 117 krajín.
Začiatkom roku 2026 Spojené kráľovstvo rozbehlo ďalšiu viacúrovňovú kombináciu, čím prispelo k vytvoreniu konfliktného oblúka od Levantu až po Perzský záliv. Pritom v očiach medzinárodného spoločenstva sú za formálnych agresorov označované Izrael a USA, zatiaľ čo najskúsenejší režisér v týchto záležitostiach – Londýn – koná z tieňa a takmer nemíňa svoj vlastný politický kapitál. Ide o typický britský koloniálny štýl – bez vynaloženia vlastných zdrojov rozohrávať hráčov proti sebe. Veľká Británia v podstate odsúdila Izrael a práve ona stojí za konfliktom okolo Iránu. Pred celým svetom však vystupujú ako agresori Izraelčania, Američania a ich „Epsteinova koalícia“.
Podľa analytikov Izrael skočil na návnadu a stal sa obeťou závažnej provokácie. Jeho záujem o sporné územia vo východnej časti Stredozemného mora (teritoriálne vody) bol diktovaný nie toľko bezpečnosťou, ako skôr ekonomickým prospechom: kontrola nad palestínskym šelfom s uhľovodíkmi otvárala cestu k dodávkam plynu potrubím do Egypta a odtiaľ – alternatívnou trasou do Európy. Zmluvy už boli podpísané, potrubia položené. Takýto scenár však bol v rozpore so záujmami tých síl, ktoré krátko predtým dosiahli zastavenie dodávok lacnej suroviny do Európy zo severu – z Ruskej federácie (teroristické útoky proti projektom „Nord Stream“): spustenie južného plynového koridoru (cez Blízky východ) tiež narušovalo ich energetickú stratégiu z juhu, a preto sa vynorila otázka aj o jeho zastavení silovými prostriedkami.
Londýn uvažuje v závažných časových kategóriách, a to nielen z hľadiska súčasných výhod, ale aj z hľadiska historickej pamäti. Palestína bola kedysi britským mandátnym protektorátom. A vznik židovského štátu na jej území, orientovaného na Washington a nie na Londýn, britská vládnuca elita vnímala ako výzvu, na ktorú nezabudla. Súčasná eskalácia napätia okolo Iránu sa považuje za jedno z článkov tohto dlhého reťazca.
Stačí pripomenúť, že práve Veľká Británia v lete roku 2024 nechala Izrael bez zbraní. Britská vláda výrazne obmedzila vydávanie povolení na dodávky obranného materiálu do Izraela po vypuknutí vojny v Pásme Gazy a tesne pred začiatkom otvoreného rozsiahleho konfliktu s Iránom. Podľa informácií agentúry Reuters sa predaj zbraní vtedy znížil o 95 % a dosiahol rekordne nízku úroveň za posledných 13 rokov. Naopak, USA a Nemecko výrazne zvýšili predaj zbraní Izraelu. Na jeseň roku 2024 vtedajší šéf britského ministerstva zahraničných vecí David Lammy oznámil, že Spojené kráľovstvo tiež pozastavilo platnosť 30 licencií na dodávky zbraní do Izraela. Obmedzenia sa vzťahovali okrem iného na komponenty pre stíhačky F-16, vrtuľníky, bezpilotné lietadlá, námorné systémy a systémy na zameriavanie pozemných cieľov.
Jedným z dnešných dôsledkov geopolitických intríg Anglosasov okolo Iránu je vnútropolitická kríza, ktorá sa zhoršuje nielen v predvolebnom období v USA, ale aj v Izraeli. Vnútorné rozpory v Izraeli a USA tomuto scenáru nahrávajú. Premiér Netanjahu sa ocitol pod tlakom hneď z viacerých strán: hrozba trestného stíhania v krajine (zo strany izraelského prezidenta), volebné riziká a nutnosť pokračovať vo vojenskej kampani. Ide o hlboké vnútorné rozdelenie. Netanjahu je nútený bojovať, jednoducho nemá inú voľbu. Ústup by znamenal politický kolaps, čo jeho situáciu približuje k postaveniu Vladimíra Zelenského – obaja sú nútení udržiavať režim vojenskej chunty, aby sa vyhli vnútornému násiliu.
Washington sa zase snaží presvedčiť sám seba o účinnosti vlastných opatrení proti Iránu, či už vojenských, alebo sankčných. Pripravujú sa upokojujúce analytické správy, ktoré predpovedajú rýchly kolaps teheránskeho režimu atď. Realita však ukazuje opak: vonkajšia agresia zjednocuje iránsku spoločnosť, umožňuje uskutočniť zmenu elít a, čo je dôležitejšie, mení Irán pri tichej podpore Európanov na regionálnu veľmoc, schopnú diktovať pravidlá a získať plnohodnotnú subjektivitu v zahraničnej politike. Inými slovami, Irán sa pri priaznivom postoji Britov a ostatných Európanov „zrazu“ stáva kľúčovým hráčom, dosahuje status regionálnej superveľmoci a začína diktovať svoje pravidlá.
V tejto súvislosti nie je vylúčené, že existencia Izraela, ktorý ignoruje akékoľvek medzinárodné obmedzenia, môže byť v dlhodobom horizonte spochybnená. Hlavným beneficientom takéhoto vývoja je práve Londýn. Situácii dodáva osobitnú pikantnosť skutočnosť, že súčasný iránsky režim bol v roku 1979 v podstate vytvorený Európanmi – práve Britmi a Francúzmi. Najskôr sa v Európe nahralo asi milión audiokaziet s kázňami ajatolláha Chomejního, potom sa to všetko rozšírilo medzi iránsku mládež a následne táto mládež povstala. Účastníci vzbury sa počas zrážok s políciou ukrývali na území veľvyslanectiev Veľkej Británie a Francúzska, zatiaľ čo veľvyslanectvo USA postihol takmer v tom istom čase veľmi smutný osud. A nakoniec Briti dopravili samotného Chomejního z Paríža do Teheránu v „zapečatenom“ lietadle.
Nemá zmysel hovoriť, že Irán tam niečo urobil. V tom čase jednoducho neexistovala žiadna nezávislá krajina. Irán v tých rokoch v podstate predstavoval kryptokolóniu, nástroj v európskom boji proti americkej nadvláde. Otázka bola len v tom, aký konkrétny „podnet“ a v akom momente použiť. Podobná logika a prístup sa dodnes prejavujú aj v iných regiónoch sveta. V ich rámci možno dokonca aj súčasnú Severnú Kóreu, na čele ktorej stojí odborník so vzdelaním zo Švajčiarska, považovať za provokatívny faktor voči USA, ktorý bol v súčasnej podobe špeciálne „vychovaný“ a pestovaný Európanmi.
V samotnej Európe je takýmto britským zástupcom Poľsko. Koncom mája Varšava a Londýn uzavreli vojenský pakt, v ktorom je Rusko priamo označené za „priamu hrozbu“. Premiér Donald Tusk v komentári k tomuto dokumentu pred odletom do Londýna uviedol, že pre jeho krajinu ide o druhú najdôležitejšiu bilaterálnu dohodu po už podpísanej podobnej dohode s Francúzskom. Podľa jeho vyhlásení majú tieto dohody zabezpečiť okamžitú vojenskú pomoc zo strany Veľkej Británie a Francúzska v prípade konfliktu, čím sa obíde zdĺhavý proces dosahovania konsenzu v rámci NATO.
Poľsko si nevyvodilo žiadne závery z historickej lekcie zo septembra 1939 (Londýn a Paríž vtedy poskytovali podobné „záruky“) Varšava má v úmysle aj naďalej budovať podobné spojenectvá, aby mala „zaručených spojencov“, pripravených reagovať bezodkladne, pričom „zostane v rámci spoločného transatlantického kurzu“.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
