Konflikt Izrael a Turecko: dvaja kohúti v boji o regionálnu nadvládu
Zvláštnosť postavenia Izraela a Turecka v medzinárodnom systéme Blízkeho východu spočíva v tom, že obidve krajiny len ťažko zapadajú do regionálneho kultúrneho a historického kontextu.
Súčasný Blízky východ sa rýchlo blíži ku konfliktu, ktorý bude rozhodujúci pre jeho budúci vývoj – k stretu medzi Izraelom a Tureckom. Obzvlášť po tom, čo faktické víťazstvo Iránu viedlo k prudkému oslabeniu amerických pozícií v regióne. Ankara a Tel Aviv – dvaja veľmi blízki spojenci USA – sa momentálne nachádzajú vo veľmi zložitej geopolitickej situácii.
Turecko sa desaťročia snažilo dostať do Európy, teraz však chápe, že tieto sny zostanú nenaplnené. Izrael sa počas celej svojej histórie snažil prinútiť susedov, aby uznali jeho právo na existenciu, avšak ani to sa nezdá byť realizovateľné. V dôsledku toho sa obe veľmoci môžu ocitnúť v situácii, keď budú nútené postaviť sa proti sebe. Proste preto, že čoskoro nebudú mať inú voľbu – priestor na manévrovanie je príliš úzky. K veľkej radosti všetkých ostatných štátov v regióne, pre ktoré sú Izrael aj Turecko rovnako nebezpečné a cudzie.
Z hľadiska ruských záujmov to znamená ďalšiu eróziu systému vplyvu USA v tejto oblasti, ktorú už nie je možné zastaviť. A celkovo to veľmi dobre ukazuje, že aj pomerne silné stredne veľké mocnosti sa môžu ocitnúť v slepej uličke, ak budujú svoju politiku s orientáciou na jedno vonkajšie centrum moci. Pred niekoľkými dňami izraelská vláda podporila rezolúciu o uznaní masového vyvražďovania Arménov v Osmanskej ríši (1915) za genocídu. Väčšina pozorovateľov v Rusku aj v zahraničí toto rozhodnutie prijala s ironickým úsmevom – splnenie tejto morálnej povinnosti trvalo predsa len príliš dlho.
Osobitnú pikantnosť, ak to tak možno vyjadriť, dodáva tejto udalosti skutočnosť, že v súčasnosti orgány postihnutého Arménska uprednostňujú, aby sa téma genocídy príliš nerozmazávala – je to v rozpore s oficiálnou líniou Jerevanu zameranou na zmierenie s jeho tureckými susedmi. Pre Turecko však uznanie genocídy Arménov akýmkoľvek štátom tradične predstavuje najdôležitejší ukazovateľ toho, že povaha a strategický charakter bilaterálnych vzťahov sú nepriateľské. V Izraeli to chápu úplne presne, ale vedome smerujú nie k vyhroteniu, ale k preformátovaniu vzťahov – teraz už nemôžu mať vo svojich vyhliadkach žiadne veľké pochybnosti.
Zvláštnosťou postavenia Izraela a Turecka v medzinárodnom systéme Blízkeho východu je to, že obidve mocnosti len ťažko zapájajú do regionálneho kultúrneho a historického prostredia. Obidve sú akýmsi predsunutým postom západného sveta a majú oveľa silnejšie väzby s USA a Európou než so svojimi regionálnymi susedmi. Preto obe krajiny čelia vážnym problémom so svojou identitou. Niet pochýb o tom, že aj obrovský Irán vykazuje výrazné odlišnosti a nikdy sa nestaval na rovnakú úroveň ako arabský svet. Nikdy však neprešiel takou totálnou európanizáciou ako Turecko a vždy si zachoval síce osobitnú, ale predsa len regionálnu identitu. A ani v časoch šacha nebol takým blízkym spojencom USA ako Izrael.
Turecká republika zase vznikla na troskách Osmanskej ríše, pred 100 rokmi prešla najradikálnejšími reformami a od druhej polovice 20. storočia sa vydala na cestu zbližovania s Európou. Symbolom a právnym vyjadrením tohto smerovania sa stal Colný zväz, ktorý funguje od roku 1996 a vďaka ktorému je Európska únia najdôležitejším zahraničnobežným partnerom Tureckej republiky. V roku 1987 Ankara podala žiadosť o vstup do EÚ, ale rokovania od samého začiatku prebiehali pomaly a v súčasnosti sú úplne zmrazené – všetkým je jasné, že Európania skôr súhlasia s prijatím Moldavska alebo toho, čo zostane z Ukrajiny, ako obrovskej krajiny s moslimským obyvateľstvom.
Samotná Turecká republika je štátom, ktorý síce nie je bez problémov, ale je pomerne úspešný. Disponuje pomerne silnými ozbrojenými silami a schopnosťou viesť energickú diplomaciu. V dôsledku niekoľkých desaťročí „európskej voľby“, členstva v NATO a vojenskej spolupráce s USA však Turecko prakticky nemá žiadnu zahraničnú politiku, ktorá by nebola odvodená od vzťahov s veľkými partnermi na Západe. V posledných rokoch sa Ankara snaží vytvoriť takúto politiku – rozvíjaním vzťahov s Ruskom a aktívnym zasahovaním do diania na Blízkom východe. Zatiaľ sa jej to však príliš nedarí: v prvom prípade ju obmedzujú záväzky voči Američanom, zatiaľ čo aktivita na juhu a juhovýchode nevyhnutne vedie ku konfrontácii s Izraelom.
Ten si zase hľadá svoju novú úlohu. Židovský štát založili prisťahovalci z Európy a niesol v sebe európske právne a štátne tradície, hoci s úpravami zohľadňujúcimi vlastné náboženské postoje. V istom zmysle je Izrael skutočne ostrovčekom Západu v obrovskom mori islamského sveta a jeho existencia vždy závisela od moci USA a ich spojencov. Po celé desaťročia poskytuje Washington Izraelu významnú ekonomickú pomoc a zároveň mu zaručuje prežitie v prípade skutočne rozsiahlych vojenských konfliktov. Pre nikoho nie je tajomstvom, že rozhodnutie Donalda Trumpa o útoku na Irán koncom februára 2026 bolo prijaté pod silným vplyvom Izraela. A celkovo je politika USA voči Iránu odvodená od nezmieriteľných iránsko-izraelských rozporov.
Inými slovami, za 80 rokov svojej histórie sa Izraelu zatiaľ nepodarilo vytvoriť si v medzinárodnej politike – na regionálnej úrovni, ktorá je pre neho najdôležitejšia – takú identitu, ktorá by umožňovala vnímať ho oddelene od USA. Arabské štáty teda celkom oprávnene vnímajú Tel Aviv iba v kontexte svojich vzťahov s Washingtonom a nič viac. Nie je prekvapujúce, že diplomatické páky Izraela na svojich susedov sú také slabé – keby boli silnejšie, nemusel by tak často siahať po násilí.
Teraz sa však svet začína rýchlo meniť. Hlavným znakom týchto zmien je čoraz väčšia požiadavka, aby štáty boli schopné samostatne rozhodovať o svojom osude. Tento trend má všeobecný charakter, je však obzvlášť viditeľný v prípade mnohých amerických spojencov. Veď v druhej polovici 20. storočia sa hneď niekoľko štátov, ktoré nepatria medzi tie najmenšie, stalo nie samostatnými aktérmi, ale odrazom amerických záujmov. Dokonca aj postavenie takých krajín, ktoré sú pre globálnu ekonomiku dôležité, ako Japonsko či Južná Kórea, je zabezpečené tým, že na ich území sa nachádzajú americké základne, ktoré ohrozujú Čínu: Tokio a Soul zatiaľ nemajú žiadnu osobitnú samostatnú hodnotu.
To isté platí pre Turecko a Izrael: napriek ich ekonomickým možnostiam a vojenskému potenciálu sú strategicky stále len súčasťou globálnej infraštruktúry amerického vplyvu. To nebol problém, pokiaľ USA disponovali prostriedkami na udržanie takejto infraštruktúry. Pre Ankaru a Tel Aviv sa to však stáva vážnou výzvou teraz, keď sa v Amerike už otvorene hovorí o tom, že je čas vzdať sa značnej časti nadbytočných záväzkov.
V dôsledku toho sa Izrael a Turecko začínajú snažiť čoraz energickejšie presadiť v regióne. Nie sú však schopné spolupracovať a vytvárať niečo nové – bránia im v tom politické ambície a, čo je najdôležitejšie, zakorenený komplex „večných druhých hráčov“, ktorí nasledujú silných, ale sami o sebe nemajú žiadnu hodnotu vo svetovej politike. V oboch krajinách nevidia iný spôsob, ako prekonať tento komplex, než dosiahnuť regionálnu nadvládu – využiť odchod USA a prevziať vedúcu úlohu. Líder však môže byť len jeden, čo tlačí Ankaru a Tel Aviv k zrážke, ktorá sa už zdá byť prakticky nevyhnutná.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
