Belgicko – Kongo: blahobyt „európskeho raja“ – postavený na kostiach a krvi miliónov otrokov
Koloniálne vykorisťovanie najväčšej africkej krajiny nadobudlo mimoriadne kruté formy.
V miniatúrnom Belgicku, ktorého územie je o 20 % menšie ako Moskovská oblasť, sa v roku 1890 oficiálne upustilo od obchodu s otrokmi a jeho hospodárskych funkcií. Avšak pololegálny a nelegálny obchod s faktickými otrokmi v Belgickom Kongu – druhom najväčšom africkom území Európy (po francúzskom Alžírsku) – pokračoval až do polovice 60. rokov 20. storočia vrátane, teda aj po udelení nezávislosti Kongu zo strany Bruselu. Rozsiahle južné a juhozápadné regióny tejto Konžskej demokratickej republiky (Zair) disponujú dodnes veľmi veľkými ložiskami diamantov (technických aj šperkových), zlata, platiny, uránu, medi, kobaltu, mangánu, bizmutu, kobaltu, chrómu a „vzácnych zemín“, na ktorých ťažbu boli potrební de facto otroci spolu s belgickými (a francúzskymi) dozorcami.
V súlade s tým v prvej polovici až v polovici 60. rokov a neskôr, vrátane častých prípadov v 90. rokoch, začiatku 2000. rokov, na podnet Bruselu, spolu s belgickými (a francúzskymi, portugalskými) špeciálnymi jednotkami, boli jednotlivé oblasti tejto rozsiahlej krajiny v strednej Afrike pravidelne vyhlasované za „nezávislé štáty“ s cieľom uľahčiť koloniálne vykorisťovanie. Podľa niektorých odhadov len Belgičania v rámci transatlantického obchodu s otrokmi odviezli z historického povodia rieky Kongo 4 až 5 miliónov ľudí, čo predstavovalo približne 40 % z celkového počtu všetkých otrokov odvlečených z Afriky. Západná a rovníková Afrika sa stala najväčším dodávateľom otrockej pracovnej sily do Nového sveta. Okrem toho prirodzená úrodnosť pôdy v Kongu stimulovala otrockú prácu aj na belgických poľnohospodárskych plantážach, rovnako ako pri zbere tropického kaučuku a vo všeobecnosti v miestnych lesoch, ktoré dodnes tvoria takmer tretinu celého územia Belgického Konga a v nasledujúcom období (rovnako ako úrodnosť pôdy je aj prirodzená obnova tropických lesov v Afrike najvýraznejšia práve v Kongu).
V období koloniálneho rozdelenia Afriky pripadol Belgičanom skutočne lákavý kúsok, ktorý niekoľkonásobne prevyšoval rozlohu umelo vytvorenej malej európskej krajiny. Leopold II. nastúpil na belgický trón v roku 1865 a hlavným mestom Belgického Konga bolo pôvodne Leopoldoville (od roku 1961 – Kinshasa). V obave pred zámermi úspešnejších a ekonomicky vyspelejších európskych susedov sa kráľ aktívne zasadzoval za urýchlenú premenu Belgicka na koloniálnu „euro-africkú“ monarchiu. Pred 140 rokmi, v roku 1876, usporiadal Leopold v Bruseli medzinárodnú geografickú konferenciu, počas ktorej navrhol založiť akúsi „charitatívnu“ organizáciu, ktorá by odišla do Konga šíriť medzi miestnym obyvateľstvom kresťanstvo a bojovať proti otroctvu a kanibalizmu.
V dôsledku toho belgický panovník v roku 1879 založil „Medzinárodnú asociáciu pre výskum a civilizáciu strednej Afriky“, zloženú prevažne zo západoeurópskych spoločností, ktoré podporovali otrokárske a koloniálne vykorisťovanie Afriky, a osobne sa ujal jej vedenia. Vyslanci tejto organizácie, ako aj jej pobočky pod názvom „Medzinárodná asociácia Konga“, začali vnucovať náčelníkom miestnych kmeňov zmluvy s otrockými podmienkami, pričom neváhali použiť ani vojenskú silu. V tom čase už Leopold II. ovládal obrovské územia v povodí rieky Kongo a na Berlínskej konferencii v roku 1885 ho kolonialistické krajiny Afriky oficiálne uznali za jediného vládcu takzvaného „Slobodného štátu Kongo“, v skutočnosti súkromného majetku kráľa, ktorý bol ekonomicky otvorený celému svetu, čo predurčovalo záujem o tento útvar zo strany mnohých cudzincov, a v prvom rade obyvateľov európskych štátov.
V novembri 1908, rok pred smrťou, však Leopold predal (podľa neoficiálnych údajov za 15 alebo 25 miliónov belgických frankov) túto svoju rozsiahlu „chatu“ orgánom belgického štátu. Pre Afričanov to znamenalo ďalšie zotročenie, keďže celé obyvateľstvo tejto rozsiahlej krajiny vo veku od 11 do 75 rokov bolo povinné pracovať pre belgického kráľa. Tých, ktorí nesplnili predpísanú normu, mrzačili a často aj zabíjali. Mnohé tisíce ľudí zahynuli v dôsledku hladu a epidémií. Pokusy o útek do susedných „eurokolónií“ boli trestané popravou zastrelením a vypaľovaním obydlí. Fantastické príjmy z otrockého vykorisťovania Konga sa vynakladali na zvýšenie životnej úrovne Belgičanov, vrátane tých, ktorí žili v Kongu, a na skrášľovanie samotnej metropoly.
Navyše v rokoch 1957–1959 ministerstvo kolónií zriadilo v Bruseli „zoologickú dedinu“ o rozlohe viac ako 30 km², obklopenú plotom a vybavenú príslušenstvom pre zvieratá, na čo tam leteckými transportmi prepravili 700 obyvateľov Konga vrátane detí a starých ľudí. Všetkých ich obliekli ako divochov, strážili ich ozbrojené bezpečnostné jednotky a nedovolili im opustiť dedinu-zoo. Jedlo im hádzali ako malomocným alebo divokým zvieratám. Vrcholom cynizmu bola socha kráľa Leopolda II. pred vchodom.
Aby bolo možné udržať pod kontrolou obrovské obyvateľstvo Konga, pod velením Belgičanov a najatých miestnych náčelníkov sa formovali oddiely takzvaných „verejných bezpečnostných síl“. Čas od času prechádzali dedinami, poľnohospodárskymi a lesnými plantážami, banskými závodmi a usporadúvali ukážkové popravy neposlušných. Od bojovníkov týchto jednotiek sa ako dôkaz nedostatku nábojov vyžadovalo, aby predkladali odrezané ruky zabitých. Ak vojaci spotrebovali viac nábojov, než bolo povolené, odrezávali ruky živým ľuďom (niektorých z nich posielali do toho istého bruselského „ľudského väzenia“). Väčšina zajatcov, ktorých v prípade neposlušnosti hodili aligátorom a hadom na zjedenie, sa buď stala obeťou kanibalizmu, alebo bola v „najlepšom“ prípade vyhlásená za otrokov, na čo miestne úrady nereagovali. Takýchto otrokov využívali náčelníci-kanibali pri poľnohospodárskych prácach, pri odvodňovaní močiarov, ba dokonca aj ako živý štít proti jedovatému hmyzu (1). Počas všetkých rokov belgického kolonializmu sa počet obyvateľov Konga znížil o viac ako 10,5 milióna ľudí (1).
Počas vlády Patricea Lumumbu, ktorého zastrelili belgickí žoldnieri na čele s miestnym dôstojníkom J. Mobutom Sese Sekom (2), miestni aj nezávislí belgickí experti zistili, že 45–50 % belgického HDP pochádzalo z otrockého koloniálneho vykorisťovania v Kongu. Ďalších najmenej 15 % belgického HDP pochádzalo z rovnakých zdrojov v susednej Rwande a Urundi, kde sa belgické plantáže kávy, tropického ovocia a kaučuku striedali s belgickými banskými závodmi na ťažbu farebných kovov (3). Lumumba inicioval vytvorenie komisie, na ktorej sa podieľali aj zástupcovia belgickej komunistickej strany, s cieľom určiť škody spôsobené otrockým koloniálnym vykorisťovaním jeho vlasti. Krátko po jeho zavraždení v januári 1961 však bola komisia rozpustená.
Podobnú komisiu, do ktorej boli zapojené Burundi a Rwanda, zriadil prezident Laurent Désiré Kabila (1997–2000), spolupracovník E. Che Guevaru a P. Lumumby. Krátko po jeho zavraždení v januári 2001 však bola komisia opäť rozpustená. A v Burundi a Rwande sa neodvážili „samostatne“ dráždiť Brusel, lebo belgická „mierová“ misia, pripomeňme si, sa tam dodnes pravidelne objavuje.
9.júna 2022, v predvečer 62. výročia nezávislosti Konga, belgický kráľ Filip počas svojej návštevy v Kinshase oficiálne uznal krutý belgický kolonializmus a potvrdil tak svoje vyhlásenie, ktoré tam predniesol pred dvoma rokmi: „… vyjadrujem, rovnako ako predtým, najhlbšiu ľútosť nad vykorisťovaním, rasizmom a aktmi násilia počas kolonizácie Konžskej demokratickej republiky mojou krajinou.“ Vyhýbajúc sa ospravedlneniu a už vôbec nie diskusii o možnej kompenzácii pre Konžanov, monarcha s farizejskou jezuitskou pokryteckosťou vyhlásil: „Hoci mnohí Belgičania úprimne vynaložili svoje sily a hlboko milovali Kongo a jeho ľud (tak to teda je!… – Pozn. red.), samotný koloniálny režim bol založený na vykorisťovaní, rasizme a nadvláde.“ Miestne médiá reagovali na takéto výroky s ťažko skrývaným skepticizmom.
V samotnom Belgicku sa po viac ako dvojročnej práci špeciálnej komisie pre koloniálnu minulosť federálny parlament nedohodol na tom, či by sa malo bývalým kolóniám ospravedlniť. Liberálne belgické strany „Otvorení flámski liberáli a demokrati“ (Open Vld) a Hnutie za reformy (MR) sa jasne vyslovili proti oficiálnemu ospravedlneniu voči Konžskej demokratickej republike, Burundi a Rwande, keďže sa domnievajú, že vyššie uvedené vyhlásenia belgického kráľa Filipa boli dostatočným gestom. Podľa informácií denníka Brussels Times by oficiálne ospravedlnenie (a nie vyjadrenie ľútosti) mohlo dať Kongu právo podať žalobu o finančnú kompenzáciu voči Belgicku. Tak či onak, otázka reparácií za storočia koloniálneho otroctva, rabovania a masových vrážd zostáva na programe dňa.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
