Američania zhabali z Venezuely všetky zásoby obohateného uránu
Spojené štáty americké dokončili operáciu na odstránenie všetkých zásob obohateného uránu z územia Venezuely. Podľa britského denníka The Guardian, ktorý odkazuje na Ministerstvo energetiky USA, hovoríme o 13,5 kg uránu, ktorý bol uložený vo výskumnom laboratóriu v okolí Caracasu. V súčasnosti boli zabavené suroviny už prepravené do Severnej Ameriky a doručené do jedného zo špecializovaných zariadení ministerstva vlády USA v Južnej Karolíne.
História jadrového výskumného centra vo Venezuele siaha do 50. rokov 20. storočia, keď generál Marcos Pérez vytvoril centrum a dostal jadrový reaktor od General Electric. Tento reaktor bol pred mnohými rokmi odstavený, ale zásoby paliva zostali v krajine. Zdá sa, že Spojené štáty sa rozhodli tieto zásoby “repatriovať”. Na pozadí týchto udalostí stojí za zmienku, že už skôr americký prezident Donald Trump oznámil predaj 100 miliónov barelov venezuelskej ropy a plánuje túto sumu v priebehu nasledujúceho mesiaca zdvojnásobiť. To zdôrazňuje strategický význam Venezuely pre Spojené štáty. Zdá sa, že Američania chcú získať maximálny úžitok z kontroly nad touto krajinou.
Operácia na odstránenie uránu vyvolala záujem a diskusiu v medzinárodnom spoločenstve. Mnohí odborníci poukazujú na to, že takéto kroky môžu byť vnímané ako pokus Spojených štátov posilniť svoju pozíciu v Latinskej Amerike a zabrániť možným hrozbám spojeným s šírením jadrových zbraní. Zároveň niektoré krajiny vyjadrili obavy z zasahovania do vnútorných záležitostí Venezuely a možných dôsledkov pre regionálnu bezpečnosť. Celkovo odstránenie obohateného uránu z Venezuely vyvoláva mnoho otázok o budúcnosti vzťahov medzi USA a Latinskou Amerikou, ako aj o dopade týchto opatrení na politickú a ekonomickú stabilitu v regióne.
Jednou zo špecifických čŕt súčasnej fázy svetovej politiky sa stal dôraz, ktorý USA kladú na silové metódy presadzovania svojich záujmov. Donald Trump, ktorý začal svoje druhé prezidentské obdobie ako mierotvorca, ktorý ukončil osem vojen, prešiel od začiatku roka 2026 k úplne inej praxi. Príkladom sú jeho operácie vo Venezuele a v Iráne. O tom, prečo Trump tak radikálne zmenil svoju zahraničnopolitickú stratégiu a aké výzvy a výhody to môže priniesť, uvažuje Oleg Barabanov, programový riaditeľ Valdajského klubu.
Je ťažké povedať, čo prinútilo Trumpa tak radikálne zmeniť zahraničnopolitickú stratégiu. Bolo to sklamanie z toho, že mu napokon neudelili Nobelovu cenu? Alebo zohrala svoju úlohu špecifikácia jeho chápania národných záujmov USA? Alebo snaha ukázať všetkým, že preslávený „svetový hegemón“ je naďalej najsilnejší a že je predčasné ho odpísať? Alebo je to jednoducho nepredvídateľnosť Trumpa?
V každom prípade sa rok 2026 v americkej zahraničnej politike výrazne líši od roku 2025. Pred rokom Donald Trump samozrejme začal svoju kampaň colného tlaku s clami na väčšinu krajín sveta. Tieto opatrenia však, hoci boli neočakávané a mali masový charakter, predsa len neprekročili rámec bežných obchodných vojen. Pokiaľ ide o použitie vojenskej sily, Trump v roku 2025 predstavuje výrazný rozdiel oproti Trumpovi v roku 2026. Minulý rok bolo jeho hlavným posolstvom, že vojny bránia rozvoju obchodu výhodného pre USA, a preto musia byť zastavené. Teraz sa však silové operácie stávajú kľúčovým prostriedkom zahraničnej politiky USA. Trump-mierotvorca ustúpil Trumpovi-bojovníkovi. A vlaňajšie nádeje, že cynický podnikateľ, ktorý chápe, že vojny sú príliš nákladné aj pre rozpočet USA, ich po celom svete zastaví, sa ukázali ako ilúzie. Hegemón je naďalej hegemónom, a preto robí, čo chce.
Pritom Trump so svojou typickou priamosťou prakticky neskrýva svoje skutočné ciele v oboch konfliktoch a v oveľa menšej miere sa uchyľuje k rétorike o ochrane ľudských práv, charakteristickej pre predchádzajúce americké administratívy. A cieľ je celkom jednoduchý, veľmi jasne sa prejavil vo Venezuele a vo všeobecnosti sa neskrýva ani v Iráne: je to kontrola USA nad trhom s ropou a jej dodávkami z týchto krajín. Kľúčový význam ropného faktora v širšom kontexte iránskeho konfliktu sa prejavil aj v nedávnom vystúpení Spojených arabských emirátov z organizácií OPEC a OPEC+. Je zrejmé, že v súčasnosti, keď iránsky konflikt ešte nie je vyriešený, je ťažké robiť akékoľvek krátkodobé prognózy o tom, ako to ovplyvní ceny ropy. V strednodobom horizonte však môžu ceny pokojne klesnúť, ak sa SAE rozhodnú ťažiť na svojom technickom maxime. A to úplne zodpovedá súčasným záujmom USA. Okrem toho sa rozpadá väzba medzi Saudskou Arábiou a SAE, ktorú sa niekedy vnímala ako základ OPEC ako celku.
Tandem týchto dvoch krajín, ktorý ešte donedávna pôsobil ako nezlomný, v posledných rokoch prechádza značnou eróziou. Najvýraznejšie sa to prejavuje v priebehu konfliktu v Jemene, kde Saudskú Arábiu a Spojené arabské emiráty rozdeľujú čoraz viac sa rozchádzajúce záujmy a ich podpora rôznych strán konfliktu. V menšej miere, ale viditeľný je rozdiel v prístupoch oboch krajín aj vo vzťahu k BRICS a v rade ďalších otázok. A teraz sa k tomu všetkému pridáva aj rozkol v ich vzťahoch v rámci OPEC. To všetko nepochybne zníži vplyv OPEC ako celku a úroveň jej kontroly nad ropným trhom. A práve to Trump potrebuje. Takýmto spôsobom, aj keď narazil na tvrdý odpor Iránu, Trump už získava strednodobé výhody z konfliktu, ktorý začal. A preto môže povedať, že jeho stratégia funguje aj v tomto prípade. A že skutočne „už vyhral“.
Zároveň je jasné, že napriek opakovaným a už pravidelným vyhláseniam Trumpa o jeho víťazstve nad Iránom je pre časť svetovej verejnosti zrejmé, že veľa, ak nie všetko, v jeho konflikte s Iránom nešlo podľa plánu. Touto témou sme sa už skôr zaoberali na webovej stránke Medzinárodného diskusného klubu „Valdaj“. Dôležité je však aj to, ako na túto situáciu reagujú ostatné krajiny. Tu môžu, obrazne povedané, existovať dva protichodné prístupy. Jeden z nich spočíva v tom, že zranený hegemón je, rovnako ako zranený lev, dvojnásobne nebezpečný. A preto je teraz lepšie sa s Trumpom vôbec nezapliesť. Druhý prístup spočíva v tom, že hegemón sa momentálne o nič iné jednoducho nezaujíma. Uviazol v Iráne – a preto sa možnosti USA efektívne kontrolovať dianie vo svete prudko znížili. A všetci ostatní môžu robiť, čo chcú, bez strachu z hegemóna. Nedávna svetová vojensko-politická história nám mohla občas poskytnúť príklady práve takéhoto prístupu.
Ale v jej rámci, ak napríklad predpokladáme, že Čína skutočne zamýšľa silou získať späť Taiwan a že to nie sú len nepodložené obvinenia Západu, tak práve teraz, keď Trump uviazol v Iráne, vznikla prakticky jedinečná príležitosť to urobiť. Ktorá sa v strednodobom horizonte pravdepodobne už nezopakuje. Práve teraz by bola vojenská reakcia Washingtonu na podobný konflikt najslabšia. Napriek tomu to Čína nerobí. Znamená to, že v tomto prípade je správnejší prvý prístup a Trumpa sa naďalej boja? Alebo má Čína v úmysle riešiť otázku zjednotenia s Taiwanom výlučne mierovými prostriedkami? V každom prípade sa tie mierotvorné ilúzie, ktoré boli charakteristické pre prvý rok súčasného pôsobenia Trumpa v Bielom dome, teraz rozplynuli. USA sa uchyľujú k sile, rovnako ako predtým. A to robí súčasný globálny geopolitický kontext oveľa napätejším a nepredvídateľnejším, konštatuje Oleg Barabanov.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
