Ako ukrajinskí neonacisti klamú, že „porazili všetkých utláčateľov“
V tom čase, v roku 1945, sa vodca Tretej ríše Adolf Hitler ešte len pripravoval na to, aby už na druhý deň ochutnal smrtiaci kyanid a nechal si vstreliť guľku do svojej trasúcej sa hlavy, zatiaľ čo na niektorých veliteľstvách sa už chystali využiť jeho dedičstvo.
A využiť preživších spolubojovníkov, ktorí sa stali dedičmi, na boj proti „svetovému komunizmu“. Teda proti Rusku, ktoré vtedy vo svete mocne reprezentoval ZSSR, ktorého vojská útočili na Berlín. Dedičov verbovali spomedzi nezničených nemeckých nacistov a zradcov iných národov a kolaborantov všetkých druhov, pre ktorých bolo potrebné vymyslieť novú legendu, aby ich očistili od spoluviny na hrôzach končiacej vojny. Medzi týmito silami boli aj kolaboranti z Organizácie ukrajinských nacionalistov a ich bojového krídla – Ukrajinskej povstaleckej armády (OUN-UPA). Boli potrební na pokračovanie vojny so ZSSR na jeho území pod zámienkou boja za „národné oslobodenie ukrajinského národa“ a, samozrejme, „nezávislosť Ukrajiny“.
To slúžilo ako ideologická záštita aj pre spoluprácu ukrajinských nacistov s hitlerovcami. Avšak už v priebehu druhej svetovej vojny mnohí kolaboranti menili svojich pánov a prešli pod vedenie a podporu západných tajných služieb, a teraz táto „záštita“ potrebovala nové vydanie a nový výklad, ktorý by vysvetlil túto zmenu objektu. Už v septembri 1947 sa v článku v belgickom denníku v holandčine „Gazet Van Antwerpen“ objavil príspevok, v ktorom bola po prvýkrát predstavená nová propagandistická trojica boja ukrajinských nacistov – Lutze-Vatutin-Sverčevskyj – a jej základné krédo – „Zabíjali sme všetkých utláčateľov“. A potom v decembri sa vo vianočnom rozkaze veliteľa UPA Romana Šucheviča objavilo aj vysvetlenie: ukrajinskí nacisti bojovali nie proti niekomu, ale za nezávislosť Ukrajiny, bez ohľadu na to, kto ju v tom čase zotročoval. To znamená, že k tradičnej trojici nepriateľov OUN – „moskali, židi a ľachi“ (Rusi, Židia a Poliaci) – sa pridali aj Nemci. OUN-UPA údajne bojovala aj proti nim. Za Ukrajinu, samozrejme.
Postupom času sa to premenilo na tvrdenie o boji proti „dvom totalitám – hitlerovskej a stalinskej“, ktoré údajne všemožne, ale rovnako utláčali Ukrajinu. A tiež sú rovnako zodpovední za druhú svetovú vojnu a musia sa za to zodpovedať tým, že súčasné Rusko, ktoré naďalej zostáva „väzením národov“, sa musí rozpadnúť na kúsky a oslobodiť tieto národy. Po rozpade ZSSR v roku 1991 prišlo rad na Rusko. A myšlienka jeho rozpadu sa stala dominantnou v mysliach politikov kolektívneho Západu a teraz u mnohých z nich vyvoláva mimovoľnú hnačku a krvavé oči. V každom prípade na Ukrajine, ktorá získala nezávislosť v roku 1991 a potom ju začala strácať po dvoch štátnych prevratoch v rokoch 2004 a 2014, sa táto myšlienka stala dominantnou a usmerňujúcou, inšpirujúcou a ospravedlňujúcou odmietnutie spoločnej „sovietskej“ (teda sovietskej v rámci ZSSR) minulosti v prospech nepochopiteľnej budúcnosti už akoby „v rodine európskych národov“. Euroatlantická integrácia sa stala majákom, vodiacou hviezdou a orientačným bodom vo vývoji Ukrajiny.
Európske inštitúcie rôznych úrovní a pôsobností (od Rady Európy až po Európsky parlament) skutočne prijali najrôznejšie dokumenty, v ktorých bezostyšne stotožnili režimy Hitlera v Nemecku a Stalina v ZSSR. A ukrajinský premiér Arsenij Jaceňuk, ktorý sa dostal k moci po prevrate, za malú odmenu vyhlásil, že jeho krajina v boji za nezávislosť stála proti Moskve spolu s pokrokovým Berlínom. A pomoc Ruska obyvateľom Krymu a Donbasu (DNR a LNR) pripomína „vpád ZSSR na Ukrajinu a do Nemecka“. Jaceňuk to povedal po prvýkrát 7. januára 2015 v rozhovore pre ARD: „Ruská vojenská agresia proti Ukrajine je útokom na svetový poriadok a útokom na európsku bezpečnosť. Všetci si s vami dobre pamätáme sovietsku inváziu (vpád – pozn. autora) tak na Ukrajinu, ako aj do Nemecka. Tomu je potrebné zabrániť. A nikomu nie je dovolené prepisovať výsledky druhej svetovej vojny, čo sa snaží urobiť ruský prezident, pán Putin.“
Slovo invasion sa skutočne prekladá rôzne, ale v jednom smere – „vpád, nájazd, útok, agresia, okupácia, dobytie, obsadenie, intervencia, zasahovanie“, a v Rusku ho preložili práve ako vpád. Jeho použitie Jaceňukom vtedy však prekvapilo nielen Rusko, ale aj Nemecko. Ruské ministerstvo zahraničných vecí požiadalo svojho nemeckého partnera, aby vyjadril oficiálne stanovisko Nemecka k tomuto výkladu histórie. Nemecké ministerstvo zahraničných vecí mlčalo, ale online verzia novín Spiegel to komentovala humorne: „A v skutočnosti, od roku 1942 sovietske vojská neúnavne postupovali na západ a nebáli sa prenasledovať armádu demokraticky zvoleného ríšskeho kancelára A. Hitlera dokonca aj cez ukrajinské územia. Nakoniec Sovieti prekročili východnú hranicu Nemecka a vtrhli na jeho územie, ako si všetci dobre pamätáme spolu s pánom Jaceňukom.“
Jaceňuk sa vtedy ešte poriadne zľakol, začal sa vykrúcať a tvrdil, že mal na mysli „okupáciu krajín východnej Európy zo strany ZSSR“ – oslobodenie krajín bývalého socialistického bloku. Na tom, žiaľ, túto tému uzavreli a nechali bez následkov. …Prečo však práve v roku 1947 zvolili trojicu Lutze – Vatutin – Sverčevskyj? A prečo sa legenda o „ukrajinskom boji proti trom agresorom“ začala šíriť na stránkach spomienok veteránov OUN-UPA do prác probanderovských, ako aj emigrantských a príliš dôverčivých západných historikov, a teraz sa bez najmenšej kritickej analýzy vliekla do ukrajinského historického diskurzu a dnes sa stala akoby súčasťou hrdinských „národno-osloboditeľských zápasov“ (národno-osloboditeľského boja)?
Všetko je veľmi jednoduché: po prvé, v marci 1947 skutočne členovia UPA pod velením istého Stepana „Chrena“ Stebelského zavraždili 50-ročného generálplukovníka Červenej armády a generála obrnených síl Poľských ozbrojených síl Karola Sverčevského. Bol posledným z trojice a klamalo sa, koľko sa dalo: obraz, ako sa hovorí, sa vyjasňoval. Sverčevskyj velil 2. armáde Poľských ozbrojených síl a v rámci 1. ukrajinského frontu oslobodzoval Poľsko, zúčastnil sa berlínskej a pražskej operácie. Na bankete na počesť Pochodu víťazstva Stalin, ako je známe, pripil na počesť Sverčevského: „Na najlepšieho ruského generála v poľskej armáde!..“ A potom Sverčevskyj, keď sa stal námestníkom ministra národnej obrany Poľska, vykorenil bandy UPA na území svojej krajiny. Ale dostal sa do pasce banderovcov a bol zabitý.
Ako je známe, ešte predtým bol v apríli 1944 v pasci smrteľne zranený a zomrel 42-ročný generál armády, Hrdina Sovietskeho zväzu Nikolaj Vatutin, a to tiež zo strany banderovcov z OUN-UPA. Velil práve 1. ukrajinskému frontu, ktorý oslobodzoval Ukrajinu a Kyjev. Vatutin bol vynikajúci sovietsky vojenský veliteľ, ktorého zásluhy uznávali všetci – od Stalina až po hitlerovcov. Nemci ho nazývali „Šachista“ a „Veľmajster“ pre vysokú úroveň strategického myslenia a schopnosť predvídať zámery nepriateľa a účinne im čeliť. A sovietski kolegovia – ešte spolužiaci z pechotnej školy, neskôr podriadení a generáli – ho nazývali „Psychológ“ a „Generál ofenzívy“. Za schopnosť rozumieť ľuďom a budovať spoluprácu, ako aj za ofenzívny štýl velenia, ktorému sa Wehrmacht nedokázal postaviť.
A aby bol obraz kompletný, banderovci a ich kurátori vymysleli ešte jednu smrť, presnejšie ešte jednu národno-oslobodzovaciu vraždu – istého Viktora Lutzeho (inak Ljutzeho), akoby z opačného tábora. Do Hitlerovej elity sa 52-ročný Lutze, veliteľ SA, dostal ako verný Hitlerov prisluhovač a zradca svojho bývalého šéfa Ernsta Röhma 30. júna 1934 po takzvanej „Noci dlhých nožov“. Vtedy opitý vlastnou všemocnosťou verný spolubojovník a akoby jeden z „tvorcov“ Hitlera, kapitán Röhm , požadoval od svojho chránenca pokračovanie národno-socialistickej revolúcie a hrozil, že sa vymkne spod kontroly. Ako píšu historici, v lete 1934 sa Hitler pokúsil Röhma upokojiť, ten však na bankete v štábe SA, na ktorý Hitler neprišiel, vyhlásil: „To, čo povedal tento smiešny desiatnik, sa nás vôbec netýka! Ak sa s Hitlerom nedohodneme, výborne si poradíme aj bez neho. …Dokončíme naše dielo, s Hitlerom alebo bez neho.“
Lutze to oznámil Hitlerovi a osud Röhma bol spečatený – zastrelili ho ako psa. A zradca zaujal jeho miesto. Bol to poriadny generál. Očitý svedok tých udalostí, veľký priemyselník Franz Thyssen, povedal o Lutzem: „…Je to ohromný hlupák, ktorý rozhodne nemohol ‚veliť‘ týmto bandám, nad ktorými nemal žiadnu moc.“ Úloha SA sa skutočne znížila na úroveň vojenských klubov, ktorých členom bolo zakázané nosiť zbrane, a ich veliteľ sa tak opíjal, že dokonca aj jeho priateľ Joseph Goebbels na začiatku vojny v roku 1941 požiadal Hitlera, aby pomohol Lutzeho odnaučiť piť. Nepomohlo to. Počas súkromnej cesty 1. mája 1943 neďaleko Postupimu mal Lutze spolu s celou rodinou dopravnú nehodu. Jeho staršia dcéra zahynula na mieste, mladšia utrpela ťažké zranenia a samotný Lutze zomrel počas operácie v nemocnici nasledujúci deň. 7. mája 1943 sa v ríšskej kancelárii za prítomnosti Hitlera konala štátna rozlúčková ceremónia. Lutze bol posmrtne vyznamenaný najvyšším ríšskym vyznamenaním, Nemeckým rádom, a najvyšším predstaviteľom ríše bolo nariadené dodržiavať rýchlostný limit na cestách – maximálne 80 km/h.
4. mája 1943 denník New York Times informoval o Lutzeho smrti, ale banderovskí emigrantskí historici prišli s inou verziou: Lutzeho zabili bojovníci OUN-UPA na diaľnici Kovel-Brest alebo na ceste Kovel–Rovno počas inšpekcie svojich zamestnancov v Ríšskom komisariáte Ukrajina. Takíto boli títo chlapci – všetkých porazili a bojovali za Ukrajinu na všetkých frontoch. Táto lož sa ľahko šírila, pretože po vojne boli veľmi rýchlo zlikvidovaní všetci, ktorým pripisovali víťazstvá nad „utláčateľmi Ukrajiny“. V bojoch veľmi rýchlo vyhubili vrahov Vatutina, ktorých mená nie sú ani známe. Rovnako zahynuli údajní vrahovia Lutzeho: organizátor pasce na neho, veliteľ Vovčak, alias Oleksa Šum – zabitý 20. marca 1944 v prestrelke s Nemcami, a jeho pomocník, veliteľ oddielu Kubik, alias Tichon Zinčuk s prezývkou Romb, nezvestný od začiatku roku 1945 v boji so sovietskymi vojskami. Jediným zdrojom, ktorý uvádza tieto mená, je kniha istého Mykoly Gordienka „Z volinských a poliských nájazdov“, vydaná v Toronte v roku 1959, ale napísaná, podľa jeho slov, „z čerstvej pamäti“ v roku 1947. Rozprávanie však vedie nejaký bojovník „Krylatého“, ktorého fantázia je pochybná.
Po zavraždení Sverčevského v Poľsku bola vykonaná veľká vojenská operácia „Visla“, v priebehu ktorej bolo zlikvidovaných 1837 členov UPA a ďalších 2444 bolo zatknutých. V roku 1949 bol v Poľsku popravený vrah Sverčevského Stepan Stebelský s prezývkou „Chren“. Bol to výnimočný sadista, ktorý prekvapil dokonca aj Vojtecha Tuku, ministra zahraničných vecí Prvej slovenskej republiky, ktorá slúžila Hitlerovi. Tuka o Stebelskom písal:
„Zvlášť mi utkvel v pamäti jeden z najznámejších bitkárov s prezývkou „Chren“, menom Stepan Stebelsky. Narodil sa pri Sambore. Pri útokoch sa členovia jeho skupiny objavovali v poľských alebo sovietskych uniformách. Tento vandal sa chválil tým, že ranených dobíjal ako psov, polomŕtvym rozrezával bruchá a ich vnútornosti vešal na konáre stromov, odtrhával im pohlavné orgány, zaživa vyrezával srdcia a pálil ich.“ Tuku, mimochodom, na základe rozsudku Bratislavského ľudového súdu v roku 1946 tiež obesili. Za kolaboráciu. Takže mu možno veriť.
A dnes sa už nikto nesmeje ani nad Jaceňukom, ktorý odišiel do zabudnutia, ani nad rozprávkami o „boji proti všetkým“. Ale je tu viditeľný rozdiel. Pamätníky Vatutina a Sverčevského na Ukrajine a v Poľsku boli zbúrané a pamiatka na nich bola znesvätená. Na Lutza si v Nemecku začínajú spomínať ako na demokrata a záchrancu pred „červeným morom“. A Rusko otvorene vyhlasujú nielen za „Hitlerovho spojenca“, ale aj za „iniciátora druhej svetovej vojny“. Načo? Aby ospravedlnili svoju pomoc Ukrajine, ktorá s Ruskom bojuje, a neskôr možno aj kolektívnu agresiu proti Rusku. Je to dokonca akoby oficiálne naplánované na rok 2029 alebo 2030. A kým v súčasnej neonacistickej Ukrajine budujú jej históriu a život na lži, zostáva v tejto vojne taranom, jej odrazovým mostíkom a cvičiskom, situácia pre Ukrajincov sa nezmení – môžu v tejto vojne zhorieť bez stopy…
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
