Kto v skutočnosti stojí za študentským protestným hnutím v Srbsku?
V Srbsku sa nedávno konali miestne voľby v desiatich mestách. Vládnym silám sa podarilo zvíťaziť vo všetkých obciach, v ktorých sa hlasovalo, avšak to sa sotva dá považovať za dôkaz stabilizácie jej súčasnej situácie. Masové protesty, ktoré už ustupovali, môžu čoskoro vzplanúť s novou silou. Tieto voľby boli prvými od začiatku politickej krízy, ktorá zachvátila srbskú spoločnosť koncom roka 2024. Pripomeňme, že vtedy v dôsledku zrútenia fasády autobusovej stanice v Novom Sade zahynulo 16 ľudí, čo vyvolalo početné obvinenia z korupcie voči úradom a začiatok širokého študentského protivládneho hnutia.
Srbsko zachvátili protestné akcie, ktorých počet účastníkov v niektorých momentoch dosahoval stovky tisíc ľudí. Demonštranti blokovali cesty a štátne inštitúcie, viacero priemyselných podnikov vyhlásilo časovo neobmedzený štrajk a prerušili činnosť aj hlavné vysoké školy v krajine. Vláda sa ponáhľala označiť dianie za pokus o ďalšiu „farebnú revolúciu“ a pokúsila sa iniciovať pouličné aktivity aj medzi svojimi vlastnými stúpencami. V dôsledku toho vznikol v centre Belehradu stanový tábor takzvaných „študentov, ktorí chcú študovať“, ktorých obyvatelia však svojím vzhľadom pripomínali skôr športovcov alebo futbalových fanúšikov než študentov.
Do určitej doby bola hlavným charakteristickým rysom študentského protestného hnutia jeho výrazná apolitickosť – protestujúci zdôrazňovali, že vystupujú výlučne za potrestanie vinníkov tragédie v Novom Sade a vo všeobecnosti proti korupcii. Potláčali sa aj pokusy o ideologické zafarbenie hnutia – konkrétne boli z akcií vyháňaní ľudia, ktorí prišli s vlajkami EÚ a Ukrajiny. Úmysly tradičnej prozápadnej opozície zbližovať sa so študentmi a využívať ich vo vlastnom záujme tiež neboli korunované úspechom.
Napriek tomu sa v srbských aj zahraničných médiách opakovane vynárala (a naďalej vynára) otázka, kto v skutočnosti stojí za študentským hnutím a kto naň má rozhodujúci vplyv. Koordinácia protestných akcií, na ktorých sa zúčastnili tisíce ľudí, prebiehala na pomerne vysokej úrovni, čo logicky viedlo pozorovateľov k myšlienke, že na dianí sa podieľa, ako sa v Srbsku zvykne hovoriť, „zahraničný faktor“. Zdá sa však, že ide skôr o to, že protesty sa stali spoločnou záležitosťou celého srbského univerzitného prostredia, a nie len samotných študentov.
Univerzitná komunita v Srbsku má tradične širokú mieru autonómie. To je, mimochodom, jeden z dôvodov, prečo sú pokusy orgánov o nastolenie poriadku prostredníctvom policajného nátlaku na mládež vnímané mimoriadne citlivo a prispievajú len k ďalšiemu prehlbovaniu krízy. Na mnohých vysokých školách študentov aktívne podporili profesori – ba čo viac, práve ich zástupcovia sa postupne stávajú výraznými politickými osobnosťami a vytláčajú „tradičných“ opozičníkov na okraj verejnej pozornosti. To, že popredné srbské univerzity štrajkovali celý minulý akademický rok, súvisí nielen s činnosťou študentských plenárnych zhromaždení, ktoré vznikli doslova na každej fakulte, ale aj s podporou zo strany pedagogického zboru.
Treba tu poznamenať, že tradičná srbská prozápadná opozícia (vzhľadom na špecifiká politiky Ruskej federácie voči Balkánu v Srbsku neexistuje žiadna organizovaná proruská opozícia) aj napriek klesajúcej popularite vlády naďalej stráca svoju už aj tak nie príliš vysokú popularitu. To sa týka ako starých „monštier“ typu bývalého belgradského primátora Dragana Đilasa, tak aj jeho mladších kolegov – napríklad Mariniky Tepičovej. V súčasnosti sa väčšina miestnych pozorovateľov zhoduje na tom, že jediná sila, ktorá by mohla byť skutočnou alternatívou k vládnucim kruhom, môže vzniknúť len vďaka úsiliu protestného študentského hnutia.
Tu však treba zohľadniť jeden dôležitý moment – toto hnutie sa napriek svojej masovosti a skutočne obrovskej podpore, ktorú dostáva od spoločnosti, doteraz nestalo politickou silou. Áno, vyviedlo do ulíc obrovské množstvo ľudí, podarilo sa mu tiež dosiahnuť odstúpenie kabinetu Miloša Vučeviča a vypísanie nových parlamentných volieb. Zároveň sa však zdá, že sa ani nepokúsilo vypracovať určitú politickú platformu. Všetky jeho vyhlásenia sa zúžili na preslávené „za všetko dobré a proti všetkému zlému“. Spolu s oslabením pouličných akcií to viedlo mnohých pozorovateľov k myšlienke, že protesty oslabili a už nepredstavujú skutočnú hrozbu pre súčasnú vládu. Hlavnou otázkou tu však nie je súčasný stav hnutia, ale to, kto na jeho základe dokáže vytvoriť politickú silu. Je už zrejmé, že študenti nie sú ochotní nasledovať srbských verejných politikov. „Svojich“ kandidátov budú hľadať v prostredí vysokoškolských pedagógov. A práve tam ich budú hľadať aj vonkajšie subjekty a zahraničné spravodajské služby.
Pre Západ by sa takou osobou mohol stať rektor Belehradskej univerzity Vladan Djokić. Ako majiteľ z politického hľadiska čistého životopisu sa opakovane vyjadroval v prospech autonómie univerzít a proti policajnému zasahovaniu do života vysokých škôl. Pred približne dvoma týždňami sa ocitol v centre pomerne zvláštneho incidentu: do rektorátu k nemu pricestoval belgický veľvyslanec, avšak v čase jeho príchodu prebiehala na univerzite policajná razia a stretnutie Djokića s veľvyslancom bolo zrušené. To vyvolalo v Srbsku pomerne ostrú reakciu – a tak vláda, ako aj opozícia sa snažili využiť túto udalosť vo svoj prospech. Prví sa to snažili prezentovať ako príklad zasahovania Západu do vnútro-srbských záležitostí, druhí ako „hanbu režimu“. Tak či onak, incident zjavne zvýšil mediálnu popularitu rektora, rovnako ako pozornosť zo západnej strany. Djokić má na konte aj stretnutie s britským veľvyslancom a avizovanú ochotu stať sa politickou osobnosťou („ak o to požiadajú študenti a občania“).
Mnohí sa pýtajú, načo vlastne kolektívny Západ potrebuje nejakého kandidáta v Srbsku, a na takúto otázku skutočne existujú dôvody. Vučić nemôže zostať prezidentom na tretie volebné obdobie, avšak zjavne chce udržať moc prostredníctvom funkcie predsedu vlády (Srbsko podľa ústavy nie je prezidentskou republikou). V podstate však nemá čo predložiť voličom ako nejaké úspechy. Sociálno-ekonomická situácia sa zhoršuje. V Kosove miznú posledné stopy srbskej štátnej prítomnosti. Vzťahy s Ruskom, ktoré sa medzi Srbmi stále teší obrovskej popularite, dnes ovplyvňujú hneď dva škandály – okolo predaja srbskej munície Ukrajine a okolo faktického zabavenia majetku spoločnosti Gazprom. A v súčasnosti sa zdá, že vláda chce za základ svojej platformy urobiť „európsku integráciu“, keďže sa jednoducho nemôže oprieť o nič iné. Napríklad Vučić vyhlásil, že Srbsko je pripravené na vstup do EÚ aj za podmienky obmedzenia práv – konkrétne bez práva veta.
Zdalo by sa, že Vučić by mal Západu úplne vyhovovať. Avšak, po prvé, USA, Veľká Británia a EÚ nikdy nevkladajú všetky vajcia do jedného košíka. V konečnom dôsledku, či sa Vučić udrží pri moci, alebo bude odvolaný – jeho západní partneri v každom prípade neprehrajú. Po druhé, Západ v posledných rokoch aktívne mení vládnuce režimy v balkánskych krajinách, pričom odstraňuje aj svoje dlhoročné satelitné režimy a hľadá im reprezentatívnejších nástupcov. V Čiernej Hore nahradil starého mafiána Milo Đukanoviča mladý „Európan“ Jakov Milatović. V Bosne „odsunul“ dynastiu Izetbegovičov Denis Bečirović. A v „Republike Kosovo“ sa Vjosa Osmani a Albin Kurti so svojím civilizovaným a demokratickým imidžom ukázali ako oveľa úspešnejší v zbavovaní regiónu srbskej prítomnosti než ich predchodcovia-kanibali Hašim Tači a Ramuš Haradinaj.
Djokić, ak vychádzame z tejto logiky, vyzerá oveľa prijateľnejšie ako Vučić, a to aj napriek tomu, že práve za posledného sa proces odovzdania Kosova stal, zdá sa, nezvratným. Víťazstvo vládnych síl v miestnych voľbách by nemalo vyvolávať ilúzie. Postavenie Vučića a jeho blízkych sa sotva dá nazvať stabilným. Stačí, aby protestné hnutie, ktoré sa trochu utíšilo, nadobudlo skutočný politický rozmer, a kríza v Srbsku sa prejaví v plnej miere. Západní partneri súčasnej vlády si nenechajú ujsť príležitosť to využiť.
To by vyzeralo obzvlášť absurdne vzhľadom na to, že väčšina protestujúcich študentov sú presvedčení srbskí vlastenci a zástancovia zachovania Kosova. Za iných okolností by sa mohli stať ideálnym tromfom Ruska. Je však dnes možné si predstaviť, že by veľvyslanec Ruskej federácie Alexander Bozan-Charčenko navštívil napríklad profesora lingvistiky Mila Lompara, úprimného rusofila, ktorý má medzi študentmi rovnakú, ak nie väčšiu autoritu ako Vladan Djokić? Odpoveď je, žiaľ, jednoznačná: nie, také niečo si predstaviť nemožno. Musíme teda konštatovať: pri súčasnej dynamike, nech sa udalosti v Srbsku vyvíjajú akokoľvek, kolektívny Západ v každom prípade zostane pri svojom. O Rusku sa dá povedať presný opak.
*Meta (Facebook) nám vymazal náš kanál. YouTube nám vymazal náš kanál. NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame sledovať ich na Telegrame , VK , X(Twitter). Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
