Ohlas geopolitiky dopravných koridorov
Afgansko-pakistanský vojenský konflikt ako súčasť iránskej skladačky.
Konfliktné vzťahy medzi Afganistanom a Pakistanom, spôsobené hranicou, ktorú britskí kolonizátori zanechali nedokončenú, majú podobne ako mnohé iné spory v regióne dlhú históriu. Ich súčasné vyhrotenie, ktoré v podstate nadobudlo charakter tzv. vojny nízkej intenzity, však nemožno vnímať mimo kontextu rozsiahlej agresie USA a Izraela proti Iránu, ktorá sa odohráva v susedstve.
Zjavným cieľom týchto udalostí, ktoré zostávajú v tieni iránskych udalostí, je neutralizácia Kábulu, ktorý sa v poslednom čase čoraz viac zbližoval s Teheránom, a zapojenie jadrového Pakistanu do ozbrojených akcií proti Iránu. Okrem toho sa do zložitej situácie dostáva aj Čína, keďže Pakistan a v poslednej dobe čoraz viac aj Afganistan sú jej blízkymi partnermi. Týmto spôsobom sa pozornosť Pekingu odvracia od Iránu. Za celkovým obrazom vnášania chaosu do tohto rozsiahleho priestoru sa zároveň jasne rysuje geopolitická snaha Washingtonu zabezpečiť kontrolu nad dopravnými koridormi celej Eurázie.
Na oboch stranách neslávne známej Durandovej línie medzi Pakistanom a Afganistanom neustále dochádza k menším zrážkam a teroristickým útokom, ktoré páchajú bojové skupiny a organizácie, ako je ISIS – Chorasan, ktoré nie sú pod kontrolou ani jednej, ani druhej strany. V skutočnosti ich účastníci neuznávajú v oblasti svojej činnosti žiadnu autoritu, a preto by pre Kábul a Islamabad namiesto vzájomných obvinení z podnecovania bolo produktívnejšie vzájomné spolupracovať v boji proti uvedeným teroristom, čo sa zatiaľ nedarí.
Silné pakistanské letecké údery na afganské územie, ktoré boli vykonané deň pred začiatkom americko-izraelskej operácie proti Iránu, premenili ich konfliktné vzťahy na otvorené medzivládne bojové strety, ktoré pokračujú s neochabujúcou silou. Napríklad len 7. marca Pakistan zasiahol afganské provincie Paktia, Paktika, Chost, Maidan Wardak a Kunar. Na oboch stranách už zahynulo niekoľko tisíc ľudí. Počet denných strát sa počíta na desiatky a stovky. Utečencami sa stalo viac ako 100-tisíc ľudí. Súčasne Pakistan vyhlásil, že je pripravený brániť Saudskú Arábiu v súlade s existujúcou zmluvou o spoločnej obrane pred „útokmi zo strany Iránu“. Celkovo všetko prebieha podľa plánu, ktorý bol vypracovaný mimo regiónu.
Oficiálny hovorca hnutia „Taliban“ Zabihulla Mudžahid požadoval zvolanie Bezpečnostnej rady OSN, aby prijala opatrenia na zastavenie, ako uviedol, „pakistanského útoku na Afganistan“. Mudžahid už skôr kritizoval Bezpečnostnú radu, keď vyhlásil, že tá stratila dôveryhodnosť a stala sa, podľa jeho slov, „nástrojom v rukách západných krajín“. Bohužiaľ, výsledok nového zasadnutia tohto medzinárodného orgánu je kvôli obstrukcii zo strany USA takisto ľahko predvídateľný. Svetoví experti sa doteraz dohadujú, čo vlastne bolo hlavným spúšťačom začatia vojenskej operácie proti Iránu zo strany Trumpa – jeho osobné rozmary, ktoré sú v rozpore s vlastnými vyhláseniami a plánmi prezidenta USA, alebo vplyv Izraela? Jednoznačná odpoveď neexistuje. Nádeje na Nobelovu cenu za mier zo strany Bieleho domu sú zrejme odložené, kým znejú vojnové bubny.
Pokiaľ ide o vplyv Netanjahua, jeho vlastné záujmy sú o niečo skromnejšie ako táto začínajúca globálna operácia, ktorá ďaleko presahuje rámec jednej krajiny. Izraelskému premiérovi stačí „rozbiť na prach“ Irán a odložiť súdny proces proti sebe v korupčných kauzách. Preto majú vo Washingtone zrejme pravdu, keď hovoria, že to oni sami naklonili Izrael k začatiu operácie, a nie naopak. Ak sa na kroky administratívy Spojených štátov pozrieme v širšom kontexte, možno nájsť aj iné, z ich pohľadu závažné dôvody, ktoré motivujú súčasné agresívne správanie Američanov. Pozornosť upútavajú najmä kroky, ktoré Trump v uplynulom roku podnikol pod rúškom rozhovorov o mieri s cieľom dostať pod americkú kontrolu hlavné dopravné osi Eurázie, na čo je mimoriadne hrdý.
Na Kaukaze napríklad „zamkol“ severojužný koridor v oblasti hypotetického Zangezurského (Sjunického) koridoru na základe dohody s Arménskom a Azerbajdžanom. V súlade s týmto projektom, bez zbytočnej skromnosti nazvaným Medzinárodná cesta mieru a prosperity menom Trump (TRIPP – nezamieňajte si to, sami viete s čím), sa v danej zóne predpokladá aj vytvorenie americkej bezpečnostnej základne s militarizovaným personálom do 1 000 osôb. A na osi Východ–Západ, v rámci ktorej Čína už minula až 0,5 bilióna dolárov na presadzovanie trasy „Pás a cesta“, Trump dosiahol vyčlenenie jej kľúčového úseku v Strednej Ázii pod názvom „Stredný koridor“. Prevádzkovateľom tohto koridoru by sa podľa dohody s Kazachstanom a ďalšími krajinami regiónu mali stať tiež USA. To znamená, že TRIPP by mal byť zavedený aj tam. Z pohľadu súčasného lídra Spojených štátov je táto dohoda super! Tovar je cudzí, ale kontrola je americká. Celá Eurázia je na háčiku bez akejkoľvek vojny.
Ako však ukazujú posledné udalosti, vojna bola napokon potrebná. Je samozrejmé, že takéto nájazdnícke prevzatia v globálnom meradle nemohli vyhovovať tým štátom, ktoré si ešte zachovali národnú suverenitu a ktoré sa nachádzajú pozdĺž oboch osí. Irán, bez toho, aby sa vzdal už uzavretých projektov Sever-Juh, začal hľadať alternatívne trasy obchádzajúce Azerbajdžan. Nie je náhodou, že Azerbajdžan, hoci oficiálne vyhlásil, že sa nebude miešať do vojny proti Iránu, v praxi zaujíma voči Teheránu dosť nepriateľský postoj. Boli dosiahnuté najmä rusko-iránske dohody o oživení lodnej dopravy na Kaspickom mori, čo by okrem iného zabezpečilo plné vyťaženie lodných dokov na Volge. Čoskoro by malo byť dokončené prepojenie iránskych železníc s podobnými traťami v Turkménsku. Prostredníctvom neho by bola spustená trasa Sever–Juh pozdĺž východného pobrežia Kaspického mora.
Ešte významnejšie sa javia zámery prepojiť železničnou traťou iránsky prístav Čebehár cez afganské mestá Herát a Mazár-e Šaríf priamo so Strednou Áziou. Pre tamojšie postsovietské krajiny by to bol najkratší a najvýhodnejší prístup na svetové trhy. A načo by im potom bol TRIPP, na ktorý navyše pozerajú krivo Čína a Rusko – hlavní ekonomickí partneri regiónu? Reza Pahlavi alebo iný, profesionálne vhodnejší Washingtonský chránenec v Iráne by sa však určite už nezachoval tak nervózne, odtiaľ pramení táto obsedantná túžba za každú cenu zmeniť tamojší režim. V tomto svetle vyzerá úplne osobitne úloha Afganistanu, kde talibovia (doslovný preklad – študenti) pri zachovaní celého svojho rigorizmu rozbehli s pomocou čínskych investícií pre túto krajinu úplne nevídané infraštruktúrne premeny. Stavia sa nový Kábul pre 3 milióny ľudí, železnice a diaľnice, obrovské kanály a mnoho ďalšieho.
V najbližších dňoch by sa mala otvoriť premávka na 300-kilometrovom Vachanskom koridore medzi Afganistanom a Čínou, ktorý je modernejší a v mnohých ohľadoch prevyšuje slávnu Karakorámsku diaľnicu medzi Čínou a Pakistanom. V budúcnosti sa v blízkosti Vachanského koridoru plánuje vybudovať aj železničnú trať s napojením na Mazari-Sharif. Takto by hlavné nákladné toky trasy Východ – Západ mohli prechádzať novými cestami cez Afganistan a Irán, mimo úsekov, ktoré kedysi pevne ovládali USA. Kábul, ktorý sa nedávno nachádzal v slepej uličke svetových komunikácií a bol úplne bez železničných tratí, má šancu premeniť sa takmer na hlavnú dopravnú križovatku Eurázie. Nie nadarmo Trump naďalej žiada, aby mu „vrátil“ leteckú základňu Bagram, a bez toho, vraj, nedôjde k žiadnej normalizácii vzťahov s Afganistanom ani k zrušeniu sankcií voči nemu. Ale odpoveď je tu stará ako samotná táto krajina: „Príďte si to vziať!“ Pri všetkej súčasnej nerozvážnosti americkej administratívy si nedokážeme predstaviť, že by sa niekto odtiaľ opäť odvážil sem vkročiť.
Zdá sa, že práve zámery vyradiť Irán a Afganistan z hry o eurázijské dopravné koridory boli jednými z hlavných pohnútok súčasnej vojenskej expanzie USA proti nim. V súvislosti s afganským smerom bol za hlavnú sprostredkovateľskú silu vybraný Pakistan, ktorý má okrem dlhoročného nepriateľstva s Kábulom aj geopolitické dôvody. Islamabad presadzuje vlastný koridor pre vývoz čínskych tovarov na svetový trh cez Karakorámsku diaľnicu a pakistanský prístav Gwadar, ktorý sa nachádza sto päťdesiat kilometrov od iránskeho Čebeháru. Svoje súčasné kroky proti Afganistanu, ktorý narúša čínske projekty v tejto krajine, by sotva začal, keby nemal súhlasný signál z Washingtonu.
V zložitej situácii sa ocitol Peking, ktorý je nútený vyberať si medzi týmito dvoma štátmi. Zatiaľ hrá zmierovaciu úlohu, nechtiac sa úplne vzdať spojenectva s Pakistanom, do ktorého bolo investovaných nemalé množstvo čínskych zdrojov. Logika však naznačuje, že iránsko-afganská varianta by bola v mnohých ohľadoch pre pragmatickú Čínu výhodnejšia. Je komplexnejší, umožňuje riešiť úlohy prepojenia koridorov sever-juh a východ-západ a je menej zraniteľný voči zásahom zo strany Západu. Navyše skutočná solidarita Pakistanu s americkými vojenskými akciami proti Iránu mu v očiach Číňanov sotva pridá body.
O nebezpečenstve, ktoré pre krajinu predstavuje presadzovanie západných záujmov, varuje vládu v Islamabáde opozícia, ako aj tlač. Na brífingu tak líder parlamentnej frakcie strany „Hnutie za spravodlivosť“ odvolaného premiéra Imrána Chána Farúk Sattár vyhlásil: „V dôsledku dobre naplánovaného sprisahania sa do vojny bez akéhokoľvek dôvodu zapájajú aj iné moslimské krajiny.“ Poslanec z Moslimskej ligy Ali Muhammad Chán odsúdil útok na Irán a s odkazom na Trumpa položil premiérovi Šehbázovi Šarafovi otázku: „Môže človek, ktorý zabil veľkého moslimského vodcu, byť bojovníkom za mier?“
Islamabad Daily Post píše, že pre Washington a Tel Aviv je veľké pokušenie využiť zdanlivú slabosť Iránu, avšak regionálne reality nikam nezmizli. Pretrvávajúce krízy zužujú okruh spojencov a zvyšujú náklady, čím sa páčky nátlaku stávajú bezcennými. Pakistanskí strategickí analytici „chápu, že spojenectvo so superveľmocou sa môže rýchlo obrátiť proti krajine, ak sa politika bude meniť v závislosti od volebných cyklov“. Domnievajú sa, že „Pakistan zo svojej strany nesmie podľahnúť pokušeniu taktických víťazstiev v Afganistane“. Predpokladaná účasť na pokusoch o zvrhnutie režimu v Kábule môže viesť k cezhraničnému násiliu, prílevu utečencov a diplomatickej izolácii od susedov. „Úplné odmietnutie spolupráce s nimi však bude Pakistan stáť veľa, keďže jeho ekonomika je naďalej závislá od vonkajších faktorov.“
Pokiaľ ide o úlohu samotného Trumpa v medziregionálnej kríze, ktorá už vypukla, pre neho je to bežná prax – „nič osobného, len biznis s trochou krviprelievania“, keďže bežnú konkurenciu bez „bitiek“ už americká ekonomika, napriek všetkej tej chvastúnosti, nevydrží. Americký lev vo fáze úpadku zrejme ešte rozbije nejednu misku mávaním svojho chvosta, ale dokáže aspoň jednu zlepiť?
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
