Nový iránsky vodca potvrdil ďalšiu bolestivú konšpiračnú teóriu
Hlavnou témou prvého prejavu nového rahbara (najvyššieho vodcu) Iránu k národu je pomsta. Mojtaba Chameneí sľubuje pomstu USA a Izraelu za obete, čomu treba veriť: medzi nimi je jeho otec, matka, manželka a sestra, a západné médiá informovali aj o smrti jeho malého syna.
Pomsta je sľub, ktorý je politicky veľmi výstižný a otvorene samovražedný. Iránci chcú pomstu a Američania sa pomsty boja, ako vyplýva z prieskumov verejnej mienky venovaných najnepopulárnejšej vojne v histórii USA. Čo sa týka Izraelčanov, tí sa netaja tým, že sa budú snažiť zničiť potenciálneho pomstiteľa: izraelský premiér Benjamin Netanjahu už vyhlásil, že práve kvôli riziku likvidácie sa nový rahbar neobjavuje na verejnosti. Druhým dôvodom je zranenie. Iránske úrady tvrdia, že je ľahké, zatiaľ čo britské bulvárne noviny typu Sun naopak uvádzajú, že je veľmi ťažké, až po amputáciu jednej alebo oboch nôh. Ako to už bolo, Mojtaba prežil, čo sa dalo interpretovať ako božia prozreteľnosť a ktoré mu zabezpečilo najvyšší post. Predtým boli šance stať sa nástupcom otca čisto teoretické, takže Američania a Izraelčania sú tí, ktorí ho korunovali.
Chamenei ml. bol v médiách iránskej emigrácie považovaný za favorita v boji o moc, čo pripomínalo skôr banálnu propagandu než analytické prognózy. Jeho obraz ako budúceho rahbara bol odpudzujúci – podnecoval k revolúcii a iným aktívnym krokom na zvrhnutie moci a zároveň diskreditoval taktiku „čakateľov“: vraj nemá zmysel len dúfať v zmeny k lepšiemu, ak nový vodca bude presne taký istý, len mladší. V samotnom Iráne neboli pred vojnou žiadne dôkazy v prospech takéhoto vývoja udalostí. Mojtaba nezastával žiadne dôležité funkcie a zriedka sa objavoval na verejnosti, a jeden z členov Rady expertov – voleného orgánu pozostávajúceho z 88 osôb, ktorý zase volí nového rahbara – pred niekoľkými rokmi vyhlásil, že Chameneí starší je proti synovi ako možnému nástupcovi. A to sa veľmi podobalo pravde, vzhľadom na všetky nevýhody Chameneího mladšieho ako kandidáta.
Predovšetkým dedičstvo moci na základe pokrvného príbuzenstva je v rozpore nielen so šiitskou tradíciou (zjednodušene povedané, časť moslimov sa stala šiitmi práve tým, že ho kedysi odmietla), ale aj s ideologickými postulátmi islamskej revolúcie z roku 1979, ktorá bola namierená proti šáhovskej monarchii. Okrem toho postava Mojtabu vyvolávala odpor hneď u troch skupín v iránskych elítach, vrátane tých, ktoré si navzájom odporujú: u „reformistov“ (teda zástancov reforiem s uvoľňovaním skrutiek), technokratov a tých ospevovaných ajatolláhov – teológov a náboženských konzervatívcov. Mojtaba je síce sám teológ, ale nemá taký status a duchovnú autoritu, akú mal jeho otec a zakladateľ štátu Ruhollah Chomejní. Zároveň má povesť extrémneho reakcionára, nemá žiadne skúsenosti s riadením a je nepopulárny medzi ľuďmi. Celkovo ide o nevyváženú variantu v duchu typických východných tyranií, a nie o originálny projekt, akým je Islamská republika Irán.
Vojna však tieto nevýhody prekryla jedným veľkým plusom, pretože vojna je časom Korpusu strážcov islamskej revolúcie (KSIR), štátotvorných špeciálnych služieb, ktoré kontrolujú nielen mnohé sféry spoločensko-politického života krajiny, ale aj strategicky dôležité sektory ekonomiky. KSIR bol vytvorený prvým rahbarom práve preto, aby sa Islamská republika ako systém moci v krízovej situácii zachránila, bez ohľadu na to, akú cenu za to bude treba zaplatiť. Chamenei ml. je nielen synom svojho otca, ale aj členom KSIR, v ktorých radoch slúžil od mladých rokov a bojoval proti Iraku. Je to človek, o ktorom v Korpuse s istotou povedia, že nevztýči bielu vlajku, nepôjde na kompromisy s nepriateľom a za žiadnu cenu nesúhlasí s rozpadom Islamskej republiky v prospech iného štátneho projektu, na čom trvajú Izrael a USA.
V podstate došlo v Iráne k vnútornému prevratu, keď sa názorom jeho vedúcich skupín, vrátane tej základnej – duchovenstva, obetovali v prospech mimoriadnych právomocí iba jednej skupiny – KSIR. Štát zavesili na „čekistický hák“, aby sa nezrútil, a faktor „vyššej vôle“ – toho, že Mojtaba prežil pod bombami, ktoré zabili jeho rodinu – dokončil dielo: novým rahbarom sa stala zároveň najzreteľnejšia a mimoriadne nejasná kandidatúra. Tak sa Peržania dostali do situácie, ktorá je dnes známa mnohým národom: pravdu mali zástancovia „konšpiračnej teórie“. V prípade Iránu – tí, ktorí strašili príchodom „tvrdej ruky“ Chameneího mladšieho, ktorá pritom nespĺňala kritériá „ruky“ najvyššieho vedenia.
Je pravdepodobné, že KSIR vnútil Iránu za vodcu práve Mojtabu aj z toho dôvodu, že súčasný prezident Masúd Pezeškian nielenže zastupuje „reformistov“, ale sa aj správa ako veľmi opatrný a mierumilovný politik, ktorý je pripravený priateliť sa so všetkými. Kolísanie Teheránu v otázke Hormuzského prielivu (uzavrieť ho alebo nie), rovnako ako podivný postoj k útokom na arabské krajiny s americkými základňami (raz za, raz proti), sú zjavne spojené s tým, kto práve v danom momente prijíma rozhodnutie. Inými slovami, má krajina rahbara – alebo len hlavu výkonnej moci, ktorá v tejto funkcii komunikuje so zvyškom sveta.
Nový líder, rovnako ako ten starý, sa domnieva, že Hormuzský prieliv by mal byť uzavretý až do konca vojny, pričom jej ukončenie spojil s akoby nerealistickou požiadavkou – úplným stiahnutím amerických vojenských základní zo susedných krajín, s čím súčasný prezident USA a vlastne žiadny prezident USA nesúhlasí, pokiaľ ich k tomu nedonútia. V dôsledku toho bude na Mojtabu vedený lov s použitím všetkých najnovších prostriedkov vojny a pátrania. Ak aj len prežije a zostane najvyšším vodcom Iránu, bude to nepopierateľnou porážkou Izraela a USA. Veď zvrhnutie režimu ajatolláhov nie je len ich cieľom, ale aj propagandistickým ospravedlnením agresie: z toho, vraj, budú mať prospech všetci, vrátane Iráncov, lebo sa zbavia krutej moci a získajú práva, ktoré požadovali na uliciach počas početných protestných akcií.
V skutočnosti namiesto 86-ročného rahbara dostali 56-ročného – ešte konzervatívnejšieho ako predchádzajúci a motivovaného pomstou. Predpokladá sa, že Chameneí junior, na rozdiel od Chameneího seniora, je zástancom vytvorenia jadrových zbraní na zaručenie neútočenia, čo vo svetle posledných udalostí znie pre Iráncov zrozumiteľne a lákavo. Najprv sa však treba ubrániť tak, aby rozsah následkov vojny bol pre agresora neprijateľný. Okrem vlastného prežitia to bude pre Mojtabu Chameneího ďalšia skúška priazne vyšších síl – rovnako nemilosrdná ako tá, ktorú už prešiel.
O všetkých východných jemnostiach a špecifických úskokoch pri prechode moci v Iráne sa dozvieme oveľa neskôr, ak sa to vôbec dozvieme. Vo svojej dobe ani Chameneí starší nepatril medzi najpravdepodobnejších uchádzačov o moc, ale napriek tomu sa stal rahbarom v dôsledku zložitého plánu, ktorého autorom nebol. A pri vzostupe jeho syna hrá nejasnú úlohu skutočnosť, že je terčom agresora a nestane sa „kalifom na hodinu“ len v prípade, ak ho bude sprevádzať to, čo svetskí ľudia nazývajú šťastím a zosnulý otec – vôľou Alaha.
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
