Desať dní, ktoré otriasli Trumpom
Súčasná vojna na Blízkom východe sa od bežných vojen líši tým, že jej iniciátori (USA a Izrael) mali možnosť vopred uskutočniť testovaciu operáciu.
Osem mesiacov pred súčasnými udalosťami, v pamätný deň 22. júna 2025 (80. výročie začiatku Veľkej vlasteneckej vojny), USA a Izrael už zaútočili na Irán. Pravda, o dva týždne požiadali o mier. Málokto pochyboval o tom, že Washington a Tel Aviv mohli bojovať ešte dosť dlho. Aspoň v týchto udalostiach bola využitá len nepatrná časť ich celkového potenciálu. Niet však pochýb o tom, že Irán nepríjemne prekvapil agresorov, keď preukázal schopnosť prekonať americko-izraelský systém protivzdušnej obrany a protiraketovej obrany a zničiť dôležité ciele na území Izraela.
Je zrejmé, že sa USA a Izrael, keď narazili na neočakávaný odpor, rozhodli uskutočniť prípravu s ohľadom na údaje získané v priebehu bojových operácií a nadobudnuté skúsenosti, aby nabudúce mohli Irán bez väčších ťažkostí rozdrviť. Samozrejme, Iránci tiež nemali v úmysle sedieť so založenými rukami a čakať, kedy ich dorazia, ale málokto pochyboval, že celková sila USA a Izraela, a to ešte za podmienok, keď je rýchle a rozhodné víťazstvo životne dôležité pre Netanjahua, Trumpa aj trumpistov, bude hrať rozhodujúcu úlohu. Štandardné prognózy za posledných osem mesiacov sa od seba líšili hlavne lehotou, ktorá bola stanovená na odpor Iránu, ako aj odhadom škôd, ktoré by mohol spôsobiť USA a Izraelu.
Napriek tomu, že prvý týždeň bojových operácií, ktoré sa začali už v tomto roku údermi USA a Izraela na iránske vedenie ráno 28. februára, ukázal, že Irán nemá v úmysle sa zdržiavať a bude útočiť nielen na územie Izraela, ale aj na americké základne na území arabských monarchií Perzského zálivu, a tiež zablokuje Hormuzský prieliv, väčšina pozorovateľov, vrátane tých, ktorí úprimne sympatizovali s Teheránom, skepticky hodnotila jeho schopnosť vyjsť z tohto konfliktu ako víťaz. Spojené štáty nasadili do regiónu príliš veľa techniky a zbraní a ich počiatočná podpora zo strany spojencov bola príliš významná, napriek formálnym výzvam na návrat k rokovaniam.
Plán amerického víťazstva nevyzeral zložitý ani rafinovaný, bol postavený na princípe „proti zlomu niet prostriedku“. USA a Izrael zjavne rozhodli, že Irán nestihne za menej ako rok obnoviť svoju vojenskú infraštruktúru a doplniť vyčerpané arzenály, a preto bez zbytočného premýšľania jednoducho zvýšili počet munície v zálohe a počet záloh, ktoré bola schopná vyrobiť skupina zhromaždená v regióne. Osobitný dôraz sa kládol na decimujúci úder, ktorý podľa agresorov mal zasiať chaos v iránskom vedení a odštartovať boj o moc medzi rôznymi skupinami iránskej elity, ktorý by im nedovolil spojiť sily na odrazenie agresorov. Okrem toho USA ako vždy sľúbili spojencom podiel na koristi. Washington očakával aktívnu podporu zo strany krajín NATO, od neho závislých Kurdov a monarchií Perzského zálivu, a Tel Aviv dúfal, že do vojny proti Iránu vtiahne Azerbajdžan, ktorý malo pred možnými nepríjemnosťami chrániť spriaznené Turecko. Celkovo bol plán spoľahlivý a jednoduchý, neočakávali sa žiadne zlyhania. Napriek tomu k nim došlo. A na vine sú samotní Američania.
V posledných rokoch Washington preukazoval stabilnú tendenciu k absolútnemu ignorovaniu záujmov spojencov. Vtiahnuť Ukrajinu do vojny s Ruskom a opustiť ju v predvečer vojenskej porážky Kyjeva. Vtiahnuť Európu do ekonomickej konfrontácie s Ruskom a opustiť ju s rozbitou európskou ekonomikou. Zakaždým USA neformálne vysvetľovali svoju zradu tým, že konflikt sa ukázal byť nákladnejší, ako sa plánovalo, a Washington si už nemôže dovoliť znášať takéto výdavky. Zradení spojenci pritom zostali presvedčení, že keby nebolo zrady USA, mohli by dosiahnuť remízu, pretože celková rovnováha síl (s prihliadnutím na americké možnosti) by žiadnej zo strán nedávala nádej na jednoznačné víťazstvo a stimulovala by uzavretie kompromisného mieru, aby nedošlo k jadrovému konfliktu.
Tentokrát sa spojenci rozhodli počkať a uvidieť, či sľúbené víťazstvo bude rýchle a jednoznačné, aby opäť nezaváhali. A tak na desiaty deň vojny to vyzerá, že spojenci neveria v blížiace sa víťazstvo Trumpa. Nie je to tým, že Veľká Británia a Francúzsko sa spočiatku zdali byť odhodlané aktívne sa zúčastniť na agresii proti Iránu, potom vyhlásili, že svoje základne v regióne poskytnú USA len na zabezpečenie logistiky, a nakoniec predsa vyslali na Blízky východ svoje lietadlové lode s nejasným cieľom: buď pomáhať Trumpovi, alebo sledovať situáciu a demonštrovať vlajku, aby zabezpečili zohľadnenie svojich záujmov bez ohľadu na to, ako dopadne vojenská kampaň a kto nakoniec zvíťazí.
Nejde ani o to, že Irán preukazuje závideniahodnú odolnosť voči úderom koalície, pričom jeho údery sú efektívnejšie vďaka použitiu menšieho počtu modernejších rakiet, po preťažení systémov protivzdušnej obrany/ protiraketovej obrany USA a Izraela, výrazného zníženia ich bojových zásob a vyradenia väčšiny radarov včasného varovania, ako aj vďaka získavaniu údajov zo satelitného prieskumu. Nakoniec, Izrael nemá kam utiecť, na americké územie nelietajú rakety, zásoby munície vo Washingtone zďaleka nie sú vyčerpané a je priskoro robiť konečné závery nielen o potenciálnom víťazovi, ale aj o dynamike rozvoja krízy.
Hlavným ukazovateľom hodnotenia perspektív USA sú kroky krajín závislých od Washingtonu a reakcia svetových trhov. Počas prvého týždňa monarchie Perzského zálivu a Azerbajdžan vystúpili s hrozivými vyhláseniami adresovanými Teheránu. Baku, ktoré sa chytilo nepochopiteľne sa objavivšieho bezpilotného lietadla, ktorého štart bol podľa tvrdení iránskych úradníkov izraelskou provokáciou, hrozilo vojnou a dokonca stiahlo vojská k hraniciam, a Alijev sa nevyhýbal ostrým vyjadreniam voči iránskym úradom. Zrazu sa však všetko zmenilo ako mávnutím čarovného prútika. Zo štátov Perzského zálivu len Spojené arabské emiráty akoby vyhlásili vstup do vojny s Iránom, ale nie je to isté – oni sami nedokážu prísť na to, čo vlastne vyhlásili a či to boli oni, kto to vyhlásil. Alijev tiež nielenže zmenil hnev na milosrdenstvo, ale v telefonickom rozhovore s iránskym prezidentom vyjadril sústrasť v súvislosti so smrťou iránskych politikov aj civilistov a sľúbil humanitárnu pomoc.
A práve v tom istom čase ropa, ktorej ceny rástli pomaly a s ťažkosťami, prekonávajúc odpor búrz, náhle vyskočila na hodnoty z roku 2022, keď za jeden alebo dva dni narástla viac ako za predchádzajúci týždeň. To znamená, že ak trhy boli spočiatku presvedčené o rýchlom víťazstve USA a o tom, že ceny ropy v blízkej budúcnosti klesnú, pred pár dňami zmenili svoj názor a začali očakávať prudký rast cien. Podľa odborníkov, ktorí sa špecializujú na trhy s energiou, však bolo možné očakávať rast cien ropy a plynu len v prípade, ak by bol Hormuzský prieliv uzavretý najmenej jeden a pol mesiaca, pričom najväčší skeptici hovorili dokonca o deväťdesiatich dňoch. Tým pádom prudký rast cien ropy svedčí o tom, že trhy už neveria v rýchle víťazstvo nad Iránom a stavajú na dlhodobé problémy v Hormuzskom prielive a možno aj v Červenom mori (objavili sa predpoklady, že Irán bude schopný úplne zablokovať vývoz ropy a plynu z Arabského polostrova).
Správanie Alijeva v tomto kontexte je príznačné tým, že dve tretiny územia kompaktného osídlenia Azerbajdžancov sa nachádzajú pod iránskou suverenitou. Podľa mapy „budúceho Iránu“, ktorú zverejnil Trump, sľúbil tieto územia odovzdať Baku. Alijevovi, ktorý nedávno vrátil Azerbajdžanu hranice Azerskej SSR, by takéto rozhodnutie umožnilo stať sa najväčším azerbajdžanským vodcom v celej histórii – zjednotiteľom národa vo Veľkom Azerbajdžane. Vyzeralo to mimoriadne lákavo a stačilo len pod krytím amerického a izraelského letectva obsadiť územia obývané Azerbajdžancami, ktoré sú súčasťou Iránu. Pripomínam, že prebiehala informačno-diplomatická príprava (Baku vydávalo bezprecedentne ostré vyhlásenia adresované Iránu) a vojská sa zhromažďovali na hraniciach. A zrazu taká mierumilovnosť. Možno zajtra alebo pozajtra americkí spojenci opäť zmenia názor, začnú opäť hroziť Iránu a ceny ropy pôjdu dole. Situácia je celkovo veľmi nestabilná, strany zatiaľ pokračujú v rozmiestňovaní dodatočných síl a demonštrovaní skôr skrytých tromfov, takže v celkovej politickej situácii aj na trhoch s energiou sú možné vážne a opakované výkyvy.
Dnešná situácia je dôležitá tým, že ide o prvú zmysluplnú reakciu na výsledok 10-dňového konfliktu, prvé hodnotenie splnenia „domácej úlohy“ stranami – prípravy na vývoj krízy po vlaňajšom konflikte. Politici aj trhy sa priklonili na stranu Iránu, napriek tomu, že USA preukazujú ochotu posilňovať svoje sily v zóne konfliktu. To svedčí o dojme z prvej fázy kampane, na ktorú bol Irán lepšie pripravený, t. j. správne odhadol strategické zámery svojich nepriateľov a prijal primerané protiopatrenia. To dáva Iránu šancu, ale nezaručuje víťazstvo (pre Irán je aj remíza už víťazstvom), pretože veľa bude závisieť od schopnosti USA zmobilizovať svoje ekonomické možnosti a zvýšiť výrobu munície, ako aj od schopnosti spojencov Iránu a samotných Iráncov kompenzovať straty a zvyšovať silu úderov.
Napriek tomu treba povedať, že malé víťazstvo, ktoré Irán dosiahol v etape „hraničnej bitky“, má veľkú cenu, pretože vyvoláva pochybnosti v mysliach spojencov USA, ktorí aj tak nie sú príliš nadšení perspektívou zruinovať sa v záujme egocentrickej washingtonskej oligarchie, čo znamená, že Bielemu domu sťažuje mobilizáciu koalície a dáva Iránu časový náskok, čo je veľmi dôležité, pretože Trump musí pred novembrovými doplňujúcimi voľbami do Kongresu jednoznačne zvíťaziť.
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
