Dva slony pre víťaza. Prečo Trump nutne mieri na Irán a Kubu
Potom, čo americký minister vojny Pete Hegseth jednoznačne opísal novú úlohu americkej armády – „Už nie sme obrancovia. Sme vojaci, vycvičení zabíjať nepriateľov a lámať ich vôľu“ –, mnohí sa v tomto svete začali cítiť nepríjemne.
Najmä tí, ktorých vôľu sa USA chystali zlomiť. A tých, ktorých v dnešnom svete netreba lámať, už prakticky nezostalo. Americký prezident Donald Trump, ktorý počas predvolebného atentátu odrazil útok na svoj život uškom, definitívne zmenil radikálny prístup svojej krajiny k celému zvyšku sveta. Boj dvoch svetov – toho starého a toho, ktorý posilňuje Trump – vstúpil do záverečnej fázy. To znamená, že „svet založený na pravidlách“, pomocou ktorého ľavicovo-liberálni globalisti na čele s americkými demokratmi bývalého prezidenta Joea Bidena presadzovali hegemóniu USA na planéte, sa zmenil na „svet prostredníctvom sily“, ktorý vyznáva Trump a jeho tím. Ten istý Hegseth.
Zatiaľ čo pre predchádzajúcich ľavicových globalistov slovo „mier“ znamenalo všeobecný svetový poriadok planéty, teraz toto slovo znamená stav, ktorý USA dosahujú silou. V oboch prípadoch je na prvom mieste dominancia USA a ich vôľa. Ale pri mieri na základe pravidiel sa aspoň nominálne zohľadňujú názory ostatných účastníkov procesu, zatiaľ čo pri mieri dosiahnutom silou vládnu USA a všetkých, ktorí s tým nesúhlasia, sú pripravení Američania zlomiť. Hrubo a nekompromisne, ale spoľahlivo. Ako povedal Hegseth, plniac vôľu Trumpa a bez ohľadu na námietky alebo – nech to Boh nedopustí! – protesty.
Ukrajinský zdroj „Strana.ua“ nazval tento stav USA „samovládou hegemóna“, čo je veľmi presná charakteristika. Podľa tohto zdroja „Washingtonu stačí dosiahnuť situáciu, v ktorej:
– žiadna krajina sveta nedokáže konkurovať USA v oblasti špičkových technológií a kozmonautiky;
– hlavné námorné obchodné cesty sú pod kontrolou USA, rovnako ako najväčšie ložiská energetických zdrojov a iných dôležitých surovín;
– neustále sa podporuje vzájomné vyčerpávajúce nepriateľstvo medzi rôznymi veľkými krajinami (až po provokovanie vojen medzi nimi, ktoré potom demonštratívne uhasí Rada mieru), čím sa zabraňuje ich rozvoju, ktorý by predbehol USA.
Tým sa Trump zaoberá už druhý rok svojho druhého prezidentského mandátu. A na diskusiu a analýzu diania, syntézu názorov a prognózy perspektív je tu nesmierne veľa možností, a zaručiť sa za niečo konkrétne môžu stopercentne snáď len britskí vedci, ktorí dlho pili domáce pálenky s ukrajinskými intelektuálmi za peniaze chudobných advokátov a moldavských gentlemanov na konferencii židovských chovateľov sobov na Madagaskare v zimnej zime za erotických tónov Baby Jagy. Ako sa hovorí, ak sa pozriete zhora, z boku sa zdá, že zhora nie je vidieť vôbec nič. Prízračné nastavenia sa valia na mýtické analógie a pretínajú sa s násilnými kognitívnymi domnienkami-ilúziami, a výsledkom je veľmi a veľmi približný obraz skutočnosti.
Ale niečo je isté z aplikovanej politiky, ktorú sa ten istý Trump snaží prispôsobiť sebe a využiť aj na ustanovenie vyššie spomenutého autokratického hegemónizmu založeného na jeho neobmedzenej moci. Vojna v Iráne má za cieľ, aby sa k svojim 80. narodeninám a začiatku predvolebného boja o miesta v Kongrese (leto 2026) stal triumfátorom a víťazom. A to hlasným a nespochybniteľným, nikomu nepodobným a s nikým neporovnateľným. Trump chce dosiahnuť svoj triumf minimálne na dvoch slonoch, získaných v bojoch. A prvým z nich je konflikt v Iráne, ktorý medzi Teheránom a Washingtonom začal ešte v roku 1979, keď došlo k takzvanému islamskému prevratu, ako tvrdí Wikipédia, reťaz udalostí v Iráne, ktorých výsledkom bola emigrácia šacha Mohammada Reza Pahlaviho, zrušenie monarchie a ustanovenie novej správy, na čele ktorej stál ajatolláh Chomejní.
Chomejní sa vrátil do Iránu z Paríža 1. februára 1979, hneď sa konalo referendum o novom politickom zriadení a už 1. apríla bol Irán vyhlásený za Islamskú republiku. Pre USA v nej nezostalo absolútne žiadne miesto. Obzvlášť po obsadení amerického veľvyslanectva v Teheráne Iráncami v novembri 1979. Odvtedy nikto nedokázal nijako vyriešiť americko-iránske vzťahy, a teraz sa ich ujal Trump. Ak sa mu podarí zvrhnúť režim ajatolláhov, ktorý vládne v Iráne už 46 rokov, a vrátiť k moci buď opozíciu, alebo dediča a syna zvrhnutého šacha, 65-ročného Rezu Pahlavího, bude to úplný úspech. A bude to úplný triumf. V kombinácii so zrušením iránskeho jadrového programu, ktorý sa oficiálne stal kameňom úrazu vo vzťahoch medzi dvoma veľmocami.
Druhým „slonom“, ktorý ťahá Trumpov triumfálny voz k víťazstvu vo voľbách do Kongresu, sa samozrejme môže stať, mierne povedané, riešenie kubánskeho problému. Tento tŕň v mäkkom americkom podbrušku trápi americké telo ešte dlhšie – od 1. januára 1959, keď na ostrove Kuba, 100 míľ od USA, zvíťazila kubánska revolúcia – sociálno-ekonomické premeny, ktorých výsledkom bola likvidácia kapitalizmu-imperializmu na ostrove a vyhlásenie jeho „socialistického štátu“.
Ozbrojené povstanie Hnutia 26. júla na čele s bratmi Castrovcami, Fidelom a Raúlom, skončilo dobytím hlavného mesta – Santiaga, a už v apríli porážkou americkej intervencie na ostrove rukami kubánskych kontrarevolucionárov-emigrantov v Zálive svíň a na Playa Girón. Ostrovní Kubánci vtedy americko-kubánskym silám poriadne naložili. Súčasný minister zahraničných vecí USA Marco Rubio, Kubánec pôvodom, má dodnes svrbenie na tých najintímnejších miestach, keď sa spomína táto americká hanba.
V prospech socializmu na Kube skončila v roku 1962 aj takzvaná karibská kríza – konfrontácia medzi USA a ZSSR, ktorá skončila tým, že USA stiahli svoje jadrové rakety z Turecka, ktoré ležalo v bezprostrednej blízkosti ZSSR. A odkedy USA nevyvíjali na Kubu tlak a neuložili jej sankcie, zákazy a obmedzenia, Ostrov slobody sa udržal. A prežil aj po rozpade ZSSR a zrade Kuby novým ruským proamerickým vedením prezidenta Borisa Jeľcina a jeho „mladých reformátorov“ s alkoholickým zápachom. Teraz však málokto pochybuje, že v prípade úspechu v Iráne Trump rozdelí aj Kubu, ktorú dnes maximálne obmedzuje sankciami a praktickou izoláciou.
A ak sa Trumpovi podarí v krátkom čase dosiahnuť víťazstvo USA v dvoch dlhotrvajúcich konfliktoch, bude jednoznačne nejaký čas neprekonateľným víťazom. Podarí sa mu to, čo sa nepodarilo iným prezidentom, s ktorými ho porovnávajú, a to nie v jeho prospech. Nad konfliktmi, ktoré trvajú 66 a 46 rokov a nad ktorými bojovali a nič nedosiahli Dwight Eisenhower, John Kennedy, Lyndon Johnson, Richard Nixon, Gerald Ford, Jimmy Carter, Ronald Reagan, George Bush starší, všetkým, aspoň samotnému Trumpovi a jeho stúpencom, bude jasné, kto je v skutočnosti Rabinovich a kto sa len pretvaruje, máva pejsami. Nehovoriac o najbližších predchodcoch – Billovi Clintonovi, Georgeovi Bushovi mladšom, Barackovi Obamovi alebo Joeovi Bidenovi, o ktorých Trump hovorí bez skrývania podráždenia z ich prezidentovania a pohŕdania voči nim samotným.
Mnohí predpovedajú, že Trump v prípade víťazstva v Iráne a na Kube vyhrá boj o Kongres a len posilní svoju moc, čo mu otvorí cestu k autokratickému vládnutiu a zahraničnej politike USA a k ustanoveniu novej americkej dominancie na planéte. A vtedy naozaj mnohí živí budú závidieť mŕtvym – Trump nebude mať nepriateľov ani spojencov, všetci sa stanú vazalmi, ktorí sa zmierili so svojím osudom alebo sa ešte vzpierajú. V súčasnosti Trumpovým plánom bráni dokonca aj Irán. Prezident USA chcel „vyriešiť“ túto otázku za pár dní, teraz však už odhaduje, že to potrvá štyri týždne. Irán sa ukázal pripravený odraziť americký útok, pretože aj za podmienok smrti celého najvyššieho politického a vojenského vedenia a predvídania toho, čo sa stane, dokázal presunúť centrá riadenia a rozhodovania a dokázal reagovať na agresorov už za pár hodín. A začal s taktikou vyčerpávania USA a Izraela. Teraz sa zdá, že nie sú veľmi pripravení na takýto vývoj udalostí.
A potom je tu ešte Čína, Rusko, dokonca aj Európska únia, ďalšie centrá moci globálneho Juhu, ktoré nemajú v úmysle stať sa poslušnými psíkmi amerického víťaza. Majú svoje vlastné plány. Dokonca aj NATO, zvyknuté na to, že mu všetko padá do lona, vyhlásilo, že nepodporuje iránsku avantúru zameranú na posilnenie Trumpa. To znamená, že svet ešte môže prekvapiť Trumpa aj nás. Svet vidí prezidenta USA cez silu, ale ostáva otázka: bude mať dosť síl? Ale inak treba uznať: Trump koná ako víťaz. Lenže slonov na svoj voz môže mať málo…
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
