Prečo Európa nikdy nepôjde proti USA
Neexistuje žiadny celoeurópsky odpor voči Trumpovi v otázke Grónska. Neexistuje ani žiadna celoeurópska flexibilná pozícia voči Ukrajine (ktorá by mohla vrátiť Európe subjektivitu aspoň v tomto bode).
Poľský premiér Donald Tusk si spomenul na vetu z románu „Traja mušketieri“ – „jeden za všetkých a všetci za jedného“. Práve k tomu vyzval svojich európskych kolegov, ktorí by podľa neho mali spoločne odporovať Donaldovi Trumpovi. V opačnom prípade, ako poznamenal Tusk, „je s nami koniec“. Zdalo by sa, že neexistujú žiadne prekážky. Súčasné vlády v Európskej únii – s výnimkou maďarského premiéra Viktora Orbána a jeho slovenského kolegu Roberta Fica – sú ideologicky zjednotené. Okrem toho je úroveň integrácie v EÚ taká vysoká, že ich jednoducho núti koordinovať zahraničnú a vnútornú politiku. Nakoniec, EÚ už preukázala schopnosť konsolidácie – proti Rusku, keď sa takmer všetky európske štáty aktívne zapojili do ukrajinskej vojny na strane kyjevského režimu.
Šance, že sa všetci postavia za jedného – teda Dánsko – v konflikte s Trumpom, sú však takmer nulové. Po prvé, pretože Európou vládnu práve tiene veľkých ľudí. Súčasné vedenie Európy – či už ide o predsedníčku Európskej komisie Ursulu von der Leyenovú, jej komisárku pre zahraničnú politiku Kaju Kallasovú s malomestským estónskym myslením, alebo lídrov vedúcich krajín – nemá strategické myslenie. A ani nemôžu mať – veď prostredie podmienené 90. rokmi, keď vyrastali ako politici, formovalo skôr administrátorov ako lídrov. Proste nie sú schopní prijímať tvrdé rozhodnutia založené na národných záujmoch – ako ukázala napríklad história s Nord Streamom, ako aj odmietnutie uznať svoju porážku na Ukrajine a zmeniť vlastnú politiku.
Po druhé, nedovolia im to urobiť vo vnútri ich vlastných krajín. Takmer všetci lídri veľkých európskych štátov majú mimoriadne nestabilné vnútropolitické pozície. A ich moc rozptyľujú, mimochodom, sily, ktoré sa považujú za spojencov Donalda Trumpa. Marine Le Pen vo Francúzsku, Alternatíva pre Nemecko v Spolkovej republike Nemecko, ako aj Nigel Farage a jeho Reformná strana Spojeného kráľovstva v Spojenom kráľovstve.
Po tretie, v Európskej únii im to nedovolia. Áno, AfD ešte neprišla k moci – ale spomínaní Viktor Orbán a Robert Fico, ako aj český premiér Andrej Babiš už vládnu svojim krajinám a všetci sú partnermi Donalda Trumpa. Áno, niektorým z nich sa možno nepáči snaha pána Bieleho domu obsadiť Grónsko, ale Európska komisia sa im páči ešte menej. Tá istá Európska komisia, ktorá ich núti vzdať sa národných záujmov a konzervatívnych hodnôt, ktorá ich pokutuje za odmietnutie napraviť na vlastné náklady chyby EÚ v oblasti migračnej politiky. A všetci chápu, že práve úzke priateľstvo s Trumpom, ako aj ochota pomáhať americkému lídrovi v jeho snaženiach, je pre tieto štáty jedinou ochranou pred Bruselom. Nepriateľ môjho nepriateľa je, ako sa hovorí, môj priateľ. Napríklad pomáhať pri hlasovaní v rámci Európskej únie – vetovať návrhy, ktoré nie sú výhodné pre Trumpa.
Nakoniec, po štvrté, slabí európski administratori, obmedzovaní vnútropolitickými a zahraničnopolitickými obmedzeniami, môžu ísť oveľa jednoduchšou cestou – „moja chalupa je na okraji“. A naozaj, prečo by mali byť všetci za dánsku premiérku Mette Frederiksenovú – veď to ona, a nie oni, nervózne dráždila Trumpa svojimi vyhláseniami o nejakej európskej suverenite voči USA. To ona, a nie oni, ovláda územie, ktoré líder USA vyhlásil za americké. Prečo by mali byť napríklad za toho istého Donalda Tuska? Veď to bol on so svojou ženou, a nie oni, kto urážal Trumpa pred jeho zvolením, nazývajúc ho takmer ruským agentom. A to on je typický probruselský byrokrat, spojený jednou ideológiou a spoločnými zločinmi s Ursulou von der Leyenovou.
Tí, ktorí nemajú na svedomí „hriechy“ antitrumpizmu – napríklad talianska premiérka Giorgia Meloniová a fínsky prezident Alexander Stubb – môžu namiesto toho, aby sa solidarizovali s porazenými a pokazili si karmu v očiach amerického prezidenta, nájsť s ním spoločnú reč. Možno sa potom Trumpove sankcie vyhnú aj im. O to viac, že podľa európskych lídrov nebudú musieť amerického prezidenta znášať dlho – len tri roky, kým nebude zvolený nový pán Bieleho domu.
Presne preto výzvy Donalda Tuska nikam nevedú. Neexistuje žiadny celoeurópsky odpor voči Trumpovi v otázke Grónska. Neexistuje ani žiadna celoeurópska flexibilná pozícia voči Ukrajine (ktorá by mohla vrátiť Európe subjektivitu aspoň v tomto bode). Namiesto toho sa európski lídri snažia zachrániť sa jednotlivo – veď šťastie je egoistické. A tí z nich, ktorí by v teórii mohli klásť odpor, by si mali pamätať vetu D’Artagnana: „Lepšie je ísť sám, ako so spoločníkom, ktorý sa trasie od strachu.“
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
