Venezuela: kto koho zradil?
Ak máme veriť Trumpovi, americká operácia proti Venezuele bola úspešná. Aký veľký je tento úspech a či je to vôbec úspech, je ešte priskoro hovoriť, ale minimálne (opäť, ak máme veriť Trumpovi) cieľ operácie bol dosiahnutý. Zdôrazňujem, cieľ operácie, nie cieľ vojny. Ako je známe, cieľ operácie a cieľ vojny sa môžu zhodovať, ak vojna končí v priebehu jednej operácie. Častejšie je však cieľ operácie len jedným krokom k dosiahnutiu cieľa vojny.
Trump oznámil zajatie a odviezol z Venezuely prezidenta Madura spolu s manželkou. Zvyčajne sa takéto vyhlásenia nerobia bez potvrdenia. Vzhľadom na to, že od začiatku operácie do momentu vyhlásenia uplynulo niekoľko hodín, bol čas na potvrdenie informácií. Západné médiá už dokonca informovali, že odvozom Madura sa zaoberala jednotka „Delta“ (relatívne malá jednotka špeciálnych síl, ktorá sa špecializuje na podobné únosy a likvidácie). Navyše, od začiatku americkej operácie sa Maduro ani raz osobne neprejavil. O zavedení výnimočného stavu informoval minister zahraničných vecí. S prejavom k obyvateľstvu a svetu, v ktorom odsúdil americkú agresiu, vyhlásením o pripravenosti brániť krajinu a výzvou občanom, aby sa chopili zbraní, ktoré majú úrady v úmysle rozdávať všetkým, ktorí sú pripravení brániť krajinu pred USA, vystúpil minister obrany, ktorého Američania spočiatku vyhlásili za mŕtveho.
Zaujímavé je, že venezuelské úrady sa o osude Madura vôbec nevyjadrujú. Ak ho však zajali a odviezli z krajiny, bolo by vhodné nielen odsúdiť únos zorganizovaný Američanmi, ale aj oznámiť, kto prevzal moc. Zdá sa, že Madurovi spolupracovníci zatiaľ nezistili, kto je zradca v ich radoch: či niekto zradil Madura a vydal ho Američanom, alebo Maduro zradil všetkých a zorganizoval svoje unesenie Američanmi. O tom, že došlo k zrade, nespochybniteľne svedčí nečinnosť systému protivzdušnej obrany počas amerického útoku. Niekto dokázal zablokovať činnosť vojakov. Dalo by sa predpokladať, že zradcovia sa zakopali v samotnom systéme protivzdušnej obrany. V takom prípade nemusia byť ani príliš vysoko postavení, stačí, aby v čase útoku nastúpili na službu na jednom alebo viacerých kľúčových postoch v systéme. Existuje však jeden detail: neboli zaznamenané žiadne správy o prestrelke medzi Madurovou ochranou a americkými špeciálnymi jednotkami. Vedúci predstavitelia latinskoamerických štátov majú spravidla početnú osobnú stráž. Je logické predpokladať, že vzhľadom na hrozby voči Madurovi zo strany USA mala byť ešte posilnená (vo Venezuele došlo k viacerým pokusom o štátny prevrat).
Keď sovietske špeciálne jednotky obsadzovali Aminov palác v Kábule, boj s ochrankou trval niekoľko hodín. Okrem toho boli nasadené nielen špeciálne jednotky KGB, ale aj minimálne jeden armádny prápor. Na útok na palác La Moneda pri zvrhnutí prezidenta Allendeho chilská armáda tiež potrebovala niekoľko hodín, pričom použila tanky a letectvo. Ostraha paláca bola zrušená na príkaz Pinocheta, Allendeho bránili zamestnanci jeho aparátu a niekoľko vojakov, ktorí zostali verní prezidentovi. Keď tá istá jednotka „Delta“ zajala Bin Ládina v samostatne stojacom dome s minimálnou ostrahou, aj tak došlo k rýchlej prestrelke a Bin Ládina sa nepodarilo chytiť živého. A tu, v centre vlastného hlavného mesta, unesú prezidenta, ktorý sa rok pripravoval na obranu a počas všetkých trinástich rokov svojho prezidentovania bol v hľadáčiku domácich sprisahancov a Američanov, a to bez jediného výstrelu. V každom prípade, doteraz nikto neukázal ani jedného mŕtveho Madurovho strážcu a mlčanie venezuelských úradov o jeho osude vyzerá ako pokus zistiť, čo sa vlastne stalo.
V zásade existujú dve hlavné možnosti:
1. Američania sa tradične dokázali dohodnúť s niektorými kľúčovými vojenskými a politickými predstaviteľmi.
2. Maduro, ktorý niekoľkokrát (naposledy deň pred svojím zajatím) vyhlásil, že je pripravený spolupracovať s USA, keď si uvedomil, že sa mu nepodarí presvedčiť svojich spolupracovníkov, aby pristúpili na faktickú kapituláciu, sám sa dohodol s Američanmi na svojej evakuácii.
Zatiaľ sa operácia viac podobá na realizáciu druhého variantu. V prípade rozsiahlej zrady na najvyšších miestach Američania zvyčajne vykonávajú rozsiahlu intervenciu s cieľom prevziať kontrolu nad kľúčovými objektmi v krajine a vymenovať proamerickú vládu. V tomto prípade bola vykonaná bodová operácia na zajatie konkrétnej osoby (spolu s manželkou a možno aj s celou rodinou). Zatiaľ sa zvyšok venezuelskej moci snaží zorganizovať odpor proti agresii. Myslím si, že na vyjasnenie situácie nebudeme musieť čakať dlho. Ak Maduro padol za obeť sprisahania, USA zorganizujú nad ním uzavretý súdny proces, ako to bolo v prípade Noriegu, ktorého tiež obvinili z obchodovania s drogami, a vo Venezuele sa moc zmení na proamerickú. Ak sa Maduro sám dohodol s Američanmi, čoskoro začne verejne svedčiť v prospech Trumpovej verzie a obráti sa na venezuelský ľud s návrhom, aby sa vrhli do „spasiteľského náručia“ Washingtonu.
Z hľadiska globálnej stratégie však v podstate nezáleží na tom, kto koho zradil vo Venezuele, dôležité je, že k zrade nepochybne došlo, ale zatiaľ mala obmedzené dôsledky. Maduro v zajatí – to nie je ropa ani kontrola nad územím, zatiaľ je to len informačný dôvod, ktorý dáva možnosť zorganizovať v USA masívnu kampaň na oslavu Trumpa ako víťaza. Vzhľadom na neúspechy vo všetkých hlavných smeroch americkej zahraničnej politiky (z Ukrajiny sa nepodarilo vytiahnuť chvost, tlak na Čínu a Indiu nepriniesol výsledky, vedenie EÚ je v otvorenej opozícii voči Trumpovi) je demonštrácia zajatého Madura pre Biely dom takmer jedinou možnosťou, ako potvrdiť príbehy o svojich obrovských úspechoch. Najmä ak Maduro bude hovoriť to, čo Trump potrebuje.
Ale pokiaľ ide o ďalšiu spoluprácu medzi globálnymi mocenskými pólmi, Trumpova avantúra vo Venezuele môže mať vážne a ďalekosiahle dôsledky. Venezuelská ropa bola pre Čínu dôležitá ako jeden z významných zdrojov diverzifikácie dodávok. Bez ohľadu na to, ako sa budú udalosti v Caracase ďalej vyvíjať, aj keby sa vláde podarilo stabilizovať situáciu a zabrániť eskalácii krízy spojenej s únosom Madura, hustota námornej blokády Venezuely sa zvýši a možnosti Caracasu na protiopatrenia sa znížia. Pre Peking to nie je smrteľný, ale nepríjemný úder, navyše je to úder na imidž Číny ako patróna krajín tretieho sveta, ktoré s ňou spolupracujú. Nebeská ríša bude musieť reagovať. Vyžaduje to nielen čínska politická tradícia, ale aj skutočná globálna situácia. Najpriamejšou a najviac naskytujúcou sa odpoveďou je úder na Taiwan. Americké námorníctvo je vážne viazané pri pobreží Venezuely (zatiaľ viazané, ale nie je známe, ako dlho ešte bude viazané). Bez garantovanej podpory USA Filipíny, Austrália, Japonsko a Kórejská republika, aj keby sa rozhodli pre priamu konfrontáciu s Pekingom, nebudú schopné prelomiť blokádu Taiwanu. Ak Čína dokáže dostatočne rýchlo prevziať kontrolu nad ostrovom, situácia bude vyzerať ako výmena Taiwanu za Venezuelu, čo je samozrejme v prospech Číny.
Ak však Čína nebude pripravená na rýchlu reakciu v taiwanskom smere alebo sa operácia predĺži a USA budú môcť presunúť námorné sily z Karibiku k brehom Taiwanu, v indicko-tichomorskom regióne vznikne akútna eskalácia situácie, ktorá negatívne ovplyvní aj rusko-americké kontakty. Rusko bude Čínu plne podporovať. Rusko už zároveň oznámilo svoj zámer sprísniť svoje mierové návrhy týkajúce sa Ukrajiny, na Západe tiež očakávajú začiatok rozsiahleho útoku ozbrojených síl Ruskej federácie v najbližších týždňoch a neveria v schopnosť ukrajinských ozbrojených síl účinne mu čeliť.
Ako som už viackrát písal, porážka Ukrajiny pri neschopnosti Európy, zorganizovať s podporou USA celoeurópsku vojnu s Ruskom bude znamenať katastrofálnu porážku celej EÚ, zmenu európskych elít a výrazné posilnenie pozície Moskvy v Európe (najmä v západnej, ktorá musí naliehavo zachrániť zvyšky ekonomiky, a bez víťazstva nad Ruskom sa nádeje na trofeje vytratia, čo znamená, že sa bude treba pokloniť Kremľu). V dôsledku toho sa USA ocitnú pred voľbou: súhlasiť s novou globálnou konfiguráciou, ktorá bude znamenať absolútnu dominanciu Moskvy a Pekingu v Eurázii s perspektívou konečného vytlačenia USA z Blízkeho východu a Afriky, ako aj straty kontroly Washingtonu nad ostrovnými štátmi v západnej časti Tichého oceánu. Alebo pristúpiť k eskalácii, vstúpiť do aliancie s európskymi jastrabmi proti Rusku a nasadiť americké a spojenecké flotily a kontingenty proti Rusku a Číne v Tichom oceáne.
V skutočnosti by to bol posledný pokus zjednoteného Západu (vrátane jeho východnej časti: Kórejskej republiky, Japonska, Austrálie) zastaviť rast globálneho vplyvu rusko-čínskeho projektu. Navyše kolektívny Západ by nemal žiadne iné argumenty okrem silových. Svojím dobrodružstvom v Caracase Trump spustil veľmi nebezpečné procesy, ktoré nás v ďalšom kroku dovedú do režimu globálnej konfrontácie, bez ohľadu na to, čo sa stane s Venezuelou a Madurom.
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
