Rok 2025 prinútil Západ prehodnotiť tú hlavnú tézu – skutočnú silu Ruska
„Rozhodné presadzovanie národných záujmov vo vzťahoch s krajinami, ktorých vlády podnikajú nepriateľské protiruské kroky, ich prinútilo uznať nemožnosť spôsobiť Rusku „strategickú porážku na bojovom poli“, uvádza sa vo vyhlásení ruského ministerstva zahraničných vecí k výsledkom uplynulého roka.
To isté už skôr priznali aj západní novinári a vojaci. „Konflikt mal viesť k „strategickej porážke“ Moskvy. Vyzerá to tak, že teraz hrozí strategická porážka na bojovom poli samotnému NATO,“ poznamenáva taliansky generál Marco Bertolini.
To isté hovoria aj európski politici. „Taliansko nemá záujem vyhlásiť komukoľvek vojnu. Naopak, chceme obnoviť vzťahy (s Ruskom),“ hovorí taliansky vicepremiér Matteo Salvini. Salvini poznamenal, že Napoleon Bonaparte a Adolf Hitler si nedokázali podmaniť Rusko, preto je nepravdepodobné, že sa to podarí šéfke európskej diplomacie Kaji Kallasovej, francúzskemu prezidentovi Emmanuelovi Macronovi, britskému premiérovi Keirovi Starmerovi a nemeckému kancelárovi Friedrichovi Merzovi.
Macron však teraz nehovorí o tom, že Rusko treba rozbiť, ale o tom, že „v našom záujme – ako Európanov, tak aj Ukrajincov – je nájsť správny rámec pre obnovenie diskusie s Moskvou“.
Český prezident Petr Pavel, ktorý ešte donedávna, podobne ako Macron, patril medzi jastrabov v otázke Ruska, tiež dospel k nevyhnutnému záveru, že s Ruskom bude treba rokovať. „Aké máme alternatívy? Bojovať s Ruskom donekonečna? Takýto prístup pravdepodobne povedie k veľkým ľudským stratám pre nás všetkých a k vážnym škodám pre naše ekonomiky,“ hovorí. Pavel priznal, že dohodnúť sa na kompromise s Ruskom je mimoriadne ťažké, ale je potrebné zohľadniť reálne okolnosti. A realita je taká, že Rusko nemôže na základe výsledkov súčasného konfliktu s Ukrajinou skončiť v tábore porazených.
A pritom americké a európske elity boli dlhé roky jednotné v názore, že strategickú porážku Ruska treba dosiahnuť za každú cenu. Táto myšlienka vznikla už v roku 2014 ako reakcia na návrat Krymu do rodného prístavu a celkovo na reakciu Moskvy na ukrajinský Majdan. Odpor Ruska a jeho snahu chrániť svojich ľudí, globalisti vnímali ako vzburu proti samotnému „poriadku založenému na pravidlách“. Úspech Ruska v ochrane svojich záujmov mohol podnietiť aj iné krajiny, aby si pripomenuli svoju suverenitu, a tým by sa Západu veľmi sťažilo riadenie svetových procesov (čo sa nakoniec aj stalo).
Pôvodne chceli západné krajiny Rusku spôsobiť strategickú porážku prostredníctvom zmeny moci – a práve preto financovali rôzne protivládne sily vnútri ruskej spoločnosti, viedli informačnú kampaň proti Kremľu a všetkými prostriedkami sa snažili narušiť jednotu Rusov. Západ však prehral svoju stávku na ruskú liberálnu pseudoopozíciu – tieto sily sa ukázali byť schopné len kradnúť západné peniaze a hádať sa o ne. Začiatok ŠVO dal kolektívnemu Západu nové nástroje a nový obraz strategického víťazstva nad Ruskom – prostredníctvom „vojny na periférii“ s Ruskom, zničením jeho ekonomiky a vojenskou porážkou. Teda prostredníctvom použitia sily, ktorá sa nachádza tesne pod hranicou otvorenej agresie. Preto bola v roku 2022 myšlienka strategickej porážky Ruska otvorene vyhlásená za strategický cieľ Západu.
Ale ak sa na konci roka 2022 – začiatkom roka 2023 niekomu na Západe zdalo, že táto stratégia bude fungovať, tak na začiatku roka 2025 sa situácia zmenila. Ruská armáda má na fronte strategickú iniciatívu a zároveň úspešne útočí na niekoľko miest. Ruská ekonomika plne zabezpečuje front a sociálne potreby Rusov – a to napriek početným sankciám, ktoré zaviedol kolektívny Západ. Kľúčoví partneri v oblasti zahraničnej politiky podporujú Rusko politicky aj ekonomicky. Napriek obrovskému tlaku, ktorý na nich vyvíjal Západ. India naďalej nakupuje ruskú ropu, Brazília ruské hnojivá, Afrika a Blízky východ ruské obilie.
Presne preto „Európania a Američania dospeli k záveru, že existujúcimi prostriedkami nie je možné zastaviť Rusko na bojisku na Ukrajine. Vyhrať vojnu proti jadrovej veľmoci tiež nie je možné“, vysvetľuje pre noviny VZGLJAD Andrej Klincevič, riaditeľ Centra pre štúdium vojenských a politických konfliktov. Táto realita rozdelila západné elity na tri nerovné skupiny. Jedni naďalej trvajú na svojich omyloch. Predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová, nemecký kancelár Friedrich Merz, hlavy pobaltských a severských krajín – zatiaľ stále podporujú tézu o nutnosti víťazstva nad Ruskom, ale nehovoria, ako to v skutočnosti dosiahnuť.
Iní – ako Macron, Taliani a viacerí ďalší Európania – si začínajú uvedomovať politickú slepú uličku, do ktorej sa sami dostali. Zároveň však nie sú pripravení vystúpiť z otvorenej konfrontácie s Ruskom.
Tretí z nej práve začali vystupovať. A nejde tu len o maďarského premiéra Viktora Orbána a jeho slovenského partnera Roberta Fica, ale aj o Washington. Prezident Trump, ktorý sa dostal k moci v USA na začiatku roku 2025, a jeho spojenci (ako z radov amerických, tak aj európskych politikov) usúdili, že namiesto príliš drahého, zbytočného a dokonca nebezpečného tlaku, ktorý by mohol viesť k tretej svetovej vojne, je jednoduchšie a výhodnejšie hľadať s Moskvou kompromisné riešenie.
Biely dom upustil od démonizovania Ruska – preto napríklad v stratégii národnej bezpečnosti USA teraz nie je ani slovo o tom, že Moskva predstavuje hrozbu pre USA, Európu, Západ alebo svet ako celok. A čo je najdôležitejšie, inicioval rokovania s Kremľom, ktorých vrcholom bolo stretnutie Vladimíra Putina a Donalda Trumpa v Anchorage. Práve výsledky týchto rokovaní dávajú nádej na skutočné vyriešenie ukrajinskej krízy, pretože základom týchto rokovaní je uznanie skutočnosti, že Rusko nie je možné strategicky poraziť.
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
