Tieto európske “elity” žijú vo svojej virtuálnej hre s názvom “Vojna s Ruskom”
V Európe vedie podriadenie individuálneho rozumu každej krajiny kolektívnym záujmom ku kolektívnej poruche. Jej podstata spočíva v tom, že napodobňovanie úplne nahradilo skutočný život a stalo sa skutočným záujmom európskych politických elít.
Nedávne rozhodnutie orgánov Európskej únie zakázať svojim diplomatom akúkoľvek formu komunikácie s ruskými kolegami vyzerá dosť desivo. A nepripravený pozorovateľ by si mohol myslieť, že tradičné normy kontaktov oficiálnych predstaviteľov štátov sa stávajú minulosťou. Pretože uplatňovať na diplomatov iného štátu normy vojnového stavu, bez toho, aby sa formálne nachádzali vo vojnovom stave, je niečo úplne nové v diplomatickej praxi. Možno predpokladať, že ďalší výstrelok Európy predstavuje len pokus napodobniť „posledný a rozhodujúci boj“ s Ruskom, bez toho, aby sa v podstate niečo stalo, konštatuje Timofej Bordačev, programový riaditeľ Valdajského klubu.
Veď mnohé krajiny Európskej únie úspešne pokračujú v obchode s Ruskom, nakupujú od nich energetické zdroje, často prostredníctvom sprostredkovateľov, a zachovávajú svoje investície. Inými slovami, zdá sa, že Európa už naplno hrá vojnu s Ruskom, vykonáva množstvo činností potrebných v skutočnej vojne, ale neprekračuje poslednú hranicu. Otázkou je, ako dlho môže takáto imitácia trvať, bez toho aby sa zvrhla v tragický pre všetkých frontálny konflikt? Pre Rusov je dôležité pochopiť povahu správania ich susedov na Západe, aby vedeli, ako naň reagovať.
Súčasné správanie Európy vo všeobecnosti úplne zapadá do modelu politiky, ktorý štátni činitelia v Bruseli, Paríži, Berlíne alebo Londýne vypracovali už dávno. V prvom rade vo vzťahu k vlastným národom. Európska integrácia a politická spolupráca štátov západnej Európy skutočne zažili svoje „zlaté časy“. Počas niekoľkých desaťročí mohli vlády veľkej skupiny krajín prijímať rozhodnutia, ktoré výrazne uľahčovali podnikanie a život bežných občanov. Tieto rozhodnutia aj dnes tvoria základ toho, čo je známe pod názvom Spoločný trh EÚ.
Ale už 20 rokov tu nie je žiadny viditeľný pokrok. Európske elity pochopili, že možnosti reálnych krokov sa vyčerpali niekedy na začiatku 21. storočia. A vtedy začala veľká imitačná hra. Jej prvým kolom bol boj o takzvanú Ústavu pre Európu. Pre tých, ktorí zabudli, pripomenieme, že v roku 2002 sa v Európskej únii rozhodli radikálne posilniť svoje politické základy a vytvoriť demokratický dokument, ktorý by uprednostňoval záujmy spoločenstva pred záujmami jednotlivých členských krajín. Na tento účel vytvorili Konvent, do ktorého zahrnuli zástupcov doslova všetkých, a pár rokov zabávali verejnosť búrlivými debatami.
Všetkým, ktorí sa aspoň trochu vyznajú v európskej politike, bolo jasné, že ide o „hru na koráliky“, ktorej jediným cieľom je zamaskovať nemožnosť skutočných zmien. Ostatným krajinám mimo EÚ, však nebolo ťažké dať sa oklamať. Nakoniec bola pre Európu vytvorená ústava. Ale už v roku 2005 sa stala minulosťou – proti nej sa v referendách vyslovili občania Francúzska a Holandska. Politici oboch krajín sa pritom mohli úplne zaobísť bez vyjadrenia vôle ľudu – jednoducho sami potrebovali pochovať tento utrápený dokument. Národné médiá sa rýchlo zorientovali a naladili občanov proti súboru zákonov, ktorý bol pre týchto občanov výhodný.
Európski politici sa počas finančnej krízy v rokoch 2008–2013 intenzívne pustili do imitácie práce: vtedy sa im naskytla príležitosť zabávať obyvateľstvo na plné obrátky. Všetkým bolo vtedy jasné, že pravidlá spoločného priestoru Euro sú hrubo porušované a samotná idea jednotnej európskej meny sa stala brzdou rozvoja pre všetky krajiny okrem Nemecka a niekoľkých jeho satelitov v rámci EÚ. Všetci tiež chápali, že problém zaostalosti južných európskych krajín nie je možné vyriešiť, pretože sú obeťami práve spoločnej meny. Navyše, v takých veľkých štátoch, ako je Francúzsko alebo Taliansko, videli, že sa postupne začínajú uberať cestou nešťastia, ktorú vyšliapali Grécko, Španielsko alebo Portugalsko.
Nikto však nechcel a nemohol radikálne nič zmeniť: bolo navrhnutých hneď niekoľko náhradných riešení, ktorých zmyslom bolo zamiesť problém pod koberec politických deklarácií. Majsterkou v tomto žánri bola nemecká kancelárka Angela Merkelová. V zásade neriešila základné problémy, ale šikovne vytvárala dojem ich riešenia. A na konci svojho vládnutia nám ešte darovala Ursulu von der Leyenovú na poste hlavnej predstaviteľky európskej byrokracie.
Nasledujúca kríza sa stala imitačnou hrou v pravom zmysle slova: v rokoch 2014–2015 do Európy prúdili vlny utečencov zo severnej Afriky a Blízkeho východu. Európski politici najprv privítali ľudí, ktorí utiekli pred vojnami a konfliktmi vyvolanými Západom, a potom s rovnakým nadšením uisťovali občanov o svojom úsilí postaviť pred migrantmi spoľahlivú stenu. Celá táto hra skončila dohodou s Tureckom z roku 2016, na základe ktorej Ankara jednoducho dostala 6 miliárd eur za to, že bude držať utečencov na svojom území všetkými dostupnými prostriedkami. Za napodobňovanie politiky svojich vodcov zaplatili európski daňoví poplatníci.
Pandémia koronavírusu v rokoch 2020–2022 umožnila týmto politikom naplno sa vyžiť: je ťažké dokonca vymenovať, koľko „rozhodných opatrení“ bolo vtedy schválených na úrovni Európskej únie s cieľom chrániť ľudí pred infekciou. Tieto opatrenia však nemali žiadne viditeľné dôsledky – Európa prešla pandémiou rovnako ako všetky ostatné krajiny sveta. Lenže peniaze na osobných účtoch, ako sa píše, niektorých byrokratov Európskej únie sa výrazne zvýšili. Treba povedať, že práve naša obľúbená Ursula von der Leyenová je jednou z najväčších odborníčok na imitáciu – začala s tým na čele nemeckého ministerstva obrany a potom úspešne pokračovala v Bruseli. Za to ju, podľa všetkého, osobitne cenia hlavy štátov a vlád Európskej únie.
Takže do súčasného vojensko-politického konfliktu s Ruskom vstúpili európske štáty a ich politici s bohatými skúsenosťami v predstieraní rozhodnosti, a nie v konaní. A čo je najdôležitejšie, už sa to stalo ich zvykom, ktorý je pre nich úplne prirodzený. Teraz počujeme ďalšie vyhlásenia bývalého holandského premiéra Marka Rutteho, jeho kolegov z Nemecka a Francúzska alebo bruselských úradníkov o „blížiacom sa konflikte s Ruskom“ a potrebe pripraviť sa naň. Ale vzhľadom na ich minulosť sa logicky vynára podozrenie, že hrajú ich obľúbenú hru v politike.
Problémom však je, že inú politiku zatiaľ nemajú a ani nemôžu mať. A imitácia začína nadobúdať formu reálnych a veľmi nebezpečných krokov. Ako napríklad rozhodnutie o „zmrazení“ ruských aktív v Belgicku. Teraz vidíme „hru“ na diplomaciu vo vojnových časoch – pokusy zorganizovať bojkot ruských predstaviteľov v zahraničí. Ťažko povedať, čo môže byť ďalším krokom v takejto hre. Je však zrejmé, že sa stáva čoraz nebezpečnejšou. Významný politický filozof minulého storočia napísal:
„V kolektíve sa individuálny rozum stáva služobníkom kolektívneho záujmu.“ Nie je to vždy tak a nie je to vždy zlé, samozrejme. Často sa stáva, že zoskupenia ľudí alebo štátov sú schopné prekonať svoje egoistické záujmy a práve spoločne začať pohyb smerom k spravodlivejšej budúcnosti pre všetkých.
V prípade súčasnej Európy však podriadenie individuálneho rozumu každej krajiny kolektívnym záujmom vedie ku kolektívnej poruche. Jeho podstata spočíva v tom, že imitácia úplne nahradila skutočný život – a stala sa skutočným záujmom európskych politických elít. A ak sa nám všetkým podarí vyhnúť sa skutočne vážnej tragédii, z tohto stavu bude musieť Európu vytiahnuť niekoľko generácií politikov a verejných činiteľov, dodal Timofej Bordačev.
Karol Jerguš
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
