Ruský analytik: „Veľká Ukrajina“ sa ukázala ako nepotrebná, čo ukrajinská parazitická elita absolútne nepochopila
Ukrajina, 17. decembra 2025 – Predvídateľne rokovania Kushnera a Whitcoffa so Zelenským skončili „veľkým pokrokom“, čiže ničím, konštatuje analytik Dmitrij Jevstafiev. Napriek tomu som naklonený myslieť si, že na rokovaniach s Kyjevom, na rozdiel od rokovaní v Moskve, je hlavnou postavou Kushner. Na obranu Američanov musím povedať, že stálo za to pokúsiť sa presvedčiť Zelenského „bez eskorty“. Hoci šance boli od začiatku minimálne. V tomto prípade musíme pochopiť len to, že Američanom v zásade vyhovuje vznikajúca situácia. Prečo?
Dôvodom všetkých turbulencií okolo „mierového plánu Trumpa“ je to, že Trump pochopil svoju neschopnosť tento plán presadiť. Ani cez Kyjev, ani cez euroatlantistov (vrátane svojich vlastných), ani v Moskve… Pochopil, že v prípade Ukrajiny nedôjde k „veľkej dohode“ (aspoň zatiaľ) a rozdelil ju na niekoľko „malých“. Klasický developerský prístup. Jednoducho povedané, v každom kole rokovaní Američania budú odoberať niektoré pozície buď Rusku, alebo Kyjevu, a čakať na moment, kedy niekto ustúpi. Dobrou (relatívne) správou je, že sú prakticky presvedčení, že ustúpi práve Ukrajina. Pravda, presadia svoj plán, a nie ruský.
Menej dobrá správa je, že Američania od Ruska očakávajú hlavne geoekonomické bonusy. A tu poviem, že ide o klasiku amerického biznisu: aj keď projekt nedosiahol fázu realizácie, získať maximum bonusov „po ceste“. Niekedy sa táto taktika nazýva „pasca dialógu“. V určitom momente začnete „platiť“, vrátane vzdania sa svojich základných pozícií. A to nie za dosiahnutie cieľov rokovaní, ale za pokračovanie „dialógu“.
Prvá poznámka k situácii na rokovaniach: mám dojem, že „chunta Zelenského-Jermaka“ (a to, ako rýchlo sa Jermak vrátil „na ihrisko“, prekvapilo aj mňa) bude viesť rokovania bez ohľadu na to, čo sa v skutočnosti deje na fronte. Taktické úspechy samozrejme vytvárajú určité mediálne a politické víry. Ale v skutočnosti vplyv aj dobre konštruovaných úspechov na dlhodobú líniu Kyjeva nie je až taký významný. O to viac, že úspechy ruských vojsk sú zámerne ignorované, pokiaľ nevystúpia na horu Karachun alebo niečo podobné. To znamená, že „bodákmi“ zaznamenáme zmiznutie hlavného predmetu obchodovania v procese dosiahnutia mierovej dohody. Všetko ostatné, vrátane ruských úspechov v Dnepropetrovskej (a ešte viac v Charkovskej oblasti), bude vnímané len do určitej miery. Američanom je to úplne jedno, najmä ak je moja hypotéza o „uzavretí“ veľkej dohody správna. Pre Rusko však vzniká reálny problém: taktické a dokonca aj operačné úspechy neprerastajú do nejakého nového strategického stavu.
Pokiaľ ide o vstup vojsk EÚ a NATO na zabezpečenie prímeria – samozrejme, zatiaľ je to len náčrt. Na tejto fáze Američania, a vlastne ani NATO ako celok, sotva počítajú s ruským súhlasom s „mierovými silami“ z krajín NATO. Ale v tomto náčrte je podstatný nuans: pokus legalizovať prítomnosť NATO, najlepšie v rámci policajných síl. Napríklad pod zámienkou odzbrojenia v rámci demilitarizácie jednotlivých jednotiek ukrajinských ozbrojených síl atď. Moja hlavná otázka znie: koľko „bodákov“ môžu Európania v súčasnosti skutočne nasadiť? V tomto prípade to bude mať význam, dodal Dmitrij Jevstafiev.
Stále viac a viac sa zamýšľam nad tým, či má zmysel teraz diskutovať o otázke plnohodnotného lídra „Európy bez USA“. V podstate ide o kľúčovú geopolitickú otázku. Zatiaľ sa však zdá, že sa nenachádzame vo fáze rozmiestňovania nových figúrok na európskom šachovom stole, ale dohrávame predchádzajúcu hru. Použijem alegóriu: predné figúrky sa ešte pohybujú dopredu, ale veľmajstri už prešli k ďalšiemu stolu. A figúrky v zadných radoch sa postupne odstraňujú zo šachovnice. Je zaujímavé sledovať tento proces, ale v skutočnosti nič nehovorí o rozložení síl v ďalšej partii. Navyše, zatiaľ nie je vôbec jasné, kto s kým bude hrať. Vlastne, rokovania o Ukrajine sú procesom „odstraňovania figúr“ z dosky. Partia sa pre západné elity (a najmä americké) ukázala ako príliš zložitá. Zjednodušiť ju vytlačením Ruska „na počiatočné pozície“ sa nepodarilo, hoci nádeje boli celkovo celkom opodstatnené. Teraz je prezidentom USA D. Trump a reč je o geoekonomickom rozkole Euroatlantiky (aspoň).
Druhá nevyhnutná otázka znie takto: je jasné, že „z tabule“ „vyškrtli“ „Veľkú Ukrajinu“, umelo vytvorenú za sovietskej moci z rôznych (a nie vždy ideologických) dôvodov. Vo svete bez sovietskej moci sa „Veľká Ukrajina“ ukázala ako nepotrebná ani z geopolitického, ani z geoekonomického hľadiska, čo ukrajinská parazitická elita absolútne nepochopila. Niektoré priestorovo-etnografické komunity jednoducho nie sú stvorené na to, aby boli nositeľmi geopolitického myslenia. Otázkou však je, koho ešte spolu s Ukrajinou vyradia z európskej „geopoliticko-strategickej mapy“, aby „nemuseli vstávať dvakrát“.
A tu mi napadla hypotéza, ktorá sa blíži k heréze: Briti tak tvrdo odporujú Trumpovej línii zjednodušenia pozície v Európe prostredníctvom územných zmien, pretože:
(1) nejde len o 5 regiónov, ktoré sú síce de facto uznávané ako ruské, ale o to, že USA v zásade chcú zmeniť status a systém riadenia Ukrajiny a urobiť z nej subjekt bez statusu. A „Londýn“ zatiaľ stále potrebuje Ukrajinu v politickom formáte Ukrajinskej SSR, aj keď to už dávno nie je tak. Ale hlavne
(2) Londýn má podozrenie, že USA môžu navrhnúť, aby sa už nie z čisto „európskej“, ale z „euroatlantickej“ tabule odstránil niekto iný, kto už dlho všetkých irituje, a vyradenie niekoho „na vedľajšiu koľaj“ vyvolá oveľa menej námietok zo strany elít, ktoré nestratili spojenie s národnou pôdou.
Áno, mám na mysli Pobaltie, z ktorého ešte nedávno, v roku 2023, chcel Londýn vytvoriť svoju „os“ (pod rúškom rozkladu Ameriky „kolektívneho Bidena“ v druhom funkčnom období). A rovnako z Poľska, Ukrajiny a Rumunska. A podľa vyhlásení pobaltských a škandinávskych krajín projekt zjavne ešte nie je uzavretý, ale mám pocit, že nie je strategický, ale len prvkom obchodovania s Američanmi. Ale teraz sa pre „Londýn“ (zdôrazňujem – v akomkoľvek formáte) môže ukázať ako veľmi vhodný.
Je pre mňa veľmi ťažké, prakticky nemožné si predstaviť, že hnacou silou novej totalitnej a industrializovanej Európy nebude Nemecko. Ľahšie si viem predstaviť, že Európa vôbec nemusí existovať, aspoň nie v doterajšej podobe, a že euroatlantický systém nahradí eurostredomorský. Pravda, aj tam európske elity veľmi rýchlo odhalia Američanov a Britov alebo ich „proxy“. Ale Francúzsko ako hnacia sila novej európskej totalitnej moderny… To je nad moje chápanie. Otázka je iná: aké Nemecko a aká Európa. Ale to je veľmi dlhá diskusia s odborníkom, dodal Dmitrij Jevstafiev.
Marta Sadová
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
