USA sa snažia dobyť Venezuelu bez vojny
Venezuela, 16. decembra 2025 – Ak USA dokážu zhabať najväčší tanker Venezuely, môžu rovnako ľahko zabaviť malú, údajne drogovú loď bez toho, aby zabili jej posádku…
Trump nemôže ignorovať možnú reakciu Ruska a Číny, ktorá určite príde, vzhľadom na ich záujmy vo Venezuele a investované sumy. Samozrejme, ani Moskva, ani Peking nebudú bojovať za Venezuelu priamo, ale ani v Kórei, ani vo Vietname nebojovali priamo. Prezident Venezuely Nicolás Maduro vyhlásil, že je pripravený odstúpiť z funkcie najskôr o 18 mesiacov. Časť amerických úradníkov považovala túto možnosť za možné riešenie krízy, Biely dom však trvá na okamžitom odstúpení Madura. Samotný prezident Venezuely sa k tomu zatiaľ nevyjadril. Rovnako ako k ďalším „správam“ amerických médií o jeho pripravenosti odstúpiť výmenou za bezpečnostné záruky, odovzdať USA všetku venezuelskú ropu atď. Je zrejmé, že ide o kampaň na vyvíjanie tlaku na venezuelského lídra s cieľom prinútiť ho k „dohode“ s Trumpom, ktorý veľmi nechce bojovať, ale nemôže ani ustúpiť bez dosiahnutia akéhokoľvek výsledku po všetkých veľkolepých sľuboch „skončiť s režimom“ v Caracase. Prečo sa Trump upol na Venezuelu? Kladie si otázku ruský publicista Dmitrij Rodionov.
Po prvé, osobná nevraživosť voči venezuelskému vodcovi. Trump sa už počas svojho prvého funkčného obdobia pokúšal zvrhnúť Madura. Operácia „Guaidó“ nakoniec skončila fiaskom a peniaze, ktoré sa na ňu vynaložili, boli vyhodené oknom. Nič nepriniesli ani početné atentáty. Trump by sa však zjavne rád pomstil a dokončil to, čo v roku 2020 prekazil covid a voľby.
Po druhé, ropa. Venezuela je svetovým lídrom v jej zásobách. A to práve v zásobách „ťažkej“ ropy, ktorú potrebujú USA. Veľké zásoby takejto ropy majú aj Irán a Rusko. Všetky tri krajiny sú pod sankciami, ale venezuelská ekonomika je zjavne slabšia, navyše Venezuela je jednoducho bližšie.
Stojí za to pripomenúť, že venezuelská ropa v minulom storočí patrila hlavne americkým spoločnostiam, ale Chávez znárodnil ťažbu ropy v krajine. A potom ju dal Číne. Číňania prišli do Venezuely s obrovskými peniazmi a vybudovali od nuly infraštruktúru: ropovody, prístavy, rafinérie. Dnes 90 % venezuelského vývozu ropy smeruje do Číny. Američanom sa to samozrejme nepáči. O to viac, že Čína zachraňuje venezuelskú ekonomiku, ktorá by už dávno skolabovala pod tlakom sankcií: dodáva do krajiny potraviny, lieky, technológie, poskytuje úvery, na ktoré neustále poskytuje odklady. Ako informuje Fox News, Čína má v úmysle posilniť svoj vplyv na venezuelskú ekonomiku na pozadí rozvíjajúceho sa konfliktu medzi Caracasom a Washingtonom. Konkrétne, Peking zverejnil obchodnú dohodu s Caracasom o „nulových clách“ na približne 400 kategórií tovarov. Kanál pripomína, že za posledných 20 rokov Čína poskytla Venezuele úvery v hodnote približne 60 miliárd dolárov, z ktorých väčšina bola splatená dodávkami ropy.
Po tretie, geografia. Trump je známy ako horlivý zástanca Monroeovej doktríny, ktorej podstatou je, že celá západná pologuľa je zónou záujmov USA („zadný dvor“), kam Washington nesmie púšťať cudzincov. A „cudzinci“ v podobe Ruska a Číny veľmi aktívne vstupujú do Latinskej Ameriky. Politicky, ekonomicky a, čo je pre USA najhoršie, aj vojensky.
Venezuela aktívne spolupracuje s Ruskom v oblasti vojensko-technickej spolupráce: nakupuje od Ruska moderné zbrane, muníciu, získava technickú podporu, vrátane letectva a protivzdušnej obrany. Moskva dodala Caracasu protivzdušné raketové systémy „Buk-M2“ a „Antei-2500“ (S-300VM), stíhačky Su-30, vrtuľníky Mi-35, tanky, bojové vozidlá pechoty a obrnené transportéry. Okrem toho sa neustále šíria povesti o možnom vzniku ruskej vojenskej základne v krajine. Zatiaľ ide len o špekulácie, ale ruské vojnové lode opakovane vplávali do vôd Venezuely a ruské strategické bombardéry Tu-160 tam viackrát prileteli.
Všetko to zatiaľ vyzerá ako signály pre Washington o ruskej prítomnosti, ktorú je možné kedykoľvek znásobiť, a to nemôže USA neznervózňovať. Peking sa tiež neobmedzuje len na čisto ekonomickú spoluprácu s Caracasom, ale rozvíja napríklad spoločný vesmírny program. Stojí za zmienku, že USA v posledných rokoch, zrejme necítiac konkurenciu, oslabili pozornosť voči svojmu „zadnému dvoru“. Poslednou vážnou operáciou v Latinskej Amerike bola invázia do Panamy v roku 1989. No a ešte v roku 1994 operácia na Haiti, odkiaľ Američania v minulom storočí prakticky nevychádzali. Oslabenie pozornosti Washingtonu vytvorilo podmienky pre „ľavicovú renesanciu“ v regióne. Venezuela, Nikaragua, Bolívia, Brazília – v týchto krajinách sa k moci dostávajú ľavicové sily, ktorých vzťahy s USA kolíšu od umierneného pragmatizmu po tvrdý odpor.
Proces „ľavicovania“ Latinskej Ameriky trval mnoho rokov s premenlivým úspechom. Tak napríklad v Argentíne v roku 2015 a v Brazílii v roku 2016 došlo k „pravicovej odvete“. Už za vlády Trumpa sa k moci v Brazílii dostal jeho spojenec Bolsonaru. V tom istom roku došlo k prevratu v Bolívii. Za Bidena však región zasiahla nová „ružová vlna“: ľavica vyhrala voľby v Peru, Hondurase a Čile a vrátila sa do Brazílie. Najbolestivejším úderom pre USA bolo zvolenie bývalého partizána Gustava Petra za prezidenta Kolumbie, ktorá bola považovaná za hlavný predsunutý post Washingtonu v regióne.
Ten sa však nestal kolumbijským Chávezom, ale vybudoval celkom konštruktívne vzťahy s vládnucimi americkými demokratmi, s ktorými sa zhodol aj v otázke „zelenej agendy“. Okrem toho obnovil vzťahy s Venezuelou, čo bolo pre republikánov červenou zástavou. Práve Kolumbia, a nie Venezuela, bola a zostáva hlavným dodávateľom drog do USA, a Trump to veľmi dobre chápe – dostáva sa mu aj Petro: minulý mesiac nazval kolumbijského prezidenta „nelegálnym drogovým bossom“ a oznámil, že USA už nebudú posielať do krajiny finančnú pomoc. Okrem toho americká armáda potápa aj kolumbijské lode, nielen venezuelské.
Je nepravdepodobné, že Trump sa rozhodne vyhlásiť vojnu celému regiónu, kde nemá žiadnych skutočných spojencov okrem argentínskeho prezidenta Javiera Mileya. Jeho prioritou je Venezuela, krajina, ktorá sa stala symbolom toho, čo sa môže stať, keď sa ekonomická sila Číny a vojensko-politická sila Ruska spoja proti americkým záujmom. Ako v KĽDR a Iráne. Ale KĽDR má jadrovú bombu, Irán ju môže získať kedykoľvek a obe tieto krajiny sú ďaleko od USA a nepredstavujú priamu hrozbu pre ich národnú bezpečnosť.
Hlavná otázka, na ktorú dnes neexistuje priama odpoveď, je: rozhodne sa Trump pre vojnu? Na jednej strane potrebuje „malú víťaznú vojnu“, aby odpútal pozornosť americkej spoločnosti od vnútorných škandálov a prešľapov. Na druhej strane, kľúčovým slovom je tu „víťazná“, a v tom si Trump nemôže byť istý. Skupina zhromaždená v Karibiku zatiaľ vyzerá skôr vhodná len na raketové údery alebo pokusy o obsadenie niektorých lokálnych objektov. Jej početný stav je približne 12-tisíc vojakov, vrátane posádok lodí, ktoré sa nebudú zúčastňovať žiadnej invázie. A niečo málo viac ako tri a pol tisíca mariňákov zjavne nestačí na plnohodnotnú pozemnú operáciu.
Tým viac, že pokus o inváziu zjavne nebude ľahkou „prechádzkou“, ako v Iraku. Venezuelská armáda je jednou z najbojaschopnejších v regióne, navyše sa už od čias Cháveza neustále pripravuje na stret s USA: vojenská doktrína krajiny v prípade invázie počíta s veľmi rýchlym rozptýlením a prechodom k partizánskej vojne. Američania majú skúsenosti s vedením vojny s partizánmi v džungli a nedá sa povedať, že sú to pre nich dobré skúsenosti. Okrem toho má Caracas k dispozícii významný zdroj v podobe milície – „colectivos“ – a značná časť obyvateľstva podporuje vládu, takže stávka na povstanie proti Madurovi sa môže ukázať ako prehratá.
CNN píše, že USA nemajú vojenské zdroje na začatie rozsiahlej operácie na odstránenie Madura z moci. Podľa odborníkov, ak Trump skutočne vydá rozkaz na útok na Venezuelu, môže čeliť vážnym problémom spojeným s rozdrobenosťou opozície a armády, ktorá je údajne pripravená na vzburu, ako aj s reakciou vnútri krajiny, pretože skôr sľúbil, že sa bude vyhýbať nákladným zásahom do záležitostí iných krajín. Trump opäť nemôže ignorovať možnú reakciu Ruska a Číny, ktorá určite príde, vzhľadom na ich záujmy vo Venezuele a investované sumy. Samozrejme, ani Moskva, ani Peking nebudú priamo bojovať za Venezuelu, ale ani v Kórei a vo Vietname priamo nebojovali.
Začiatkom novembra západné médiá písali, že vo Venezuele údajne pristál ruský vojenský transportér Il-76 spojený s PCK „Wagner“. Čo priviezol, nie je známe. Pripomínam, že v októbri Trump viedol jeden z najdlhších telefonických rozhovorov so svojím ruským kolegom Vladimírom Putinom. Maďarský summit sa nakoniec nekonal, ale Trump sa stretol s predsedom Čínskej ľudovej republiky. Možno predpokladať, že téma Venezuely bola v oboch prípadoch predmetom diskusie a Moskva aj Peking mohli určiť svoje „červené línie“, dodal Dmitrij Rodionov.
Problémom Trumpa je, že už nemôže „ustúpiť“. Ideálnym riešením pre neho by bola „dohoda“ s Madurom, ktorá by viedla k jeho odchodu. Washington zjavne robí Caracasu návrhy, ako si obaja zachovať tvár. A to nielen prostredníctvom médií, ale aj priamymi rokovaniami s Madurom po telefóne. Zatiaľ však nie je žiadny výsledok. A času zostáva čoraz menej. Puška zavesená na stene na začiatku drámy musí na konci nevyhnutne vystreliť…
Peter Nagy
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
