Národná politika ZSSR a konflikty na Kaukaze: za fasádou „proletárskeho internacionalizmu“
V rokoch 1922-23, keď sa vo vyššom vedení ZSSR diskutovalo o územno-správnom usporiadaní zakaukazských zväzových republík, bolo na naliehanie J. V. Stalina rozhodnuté vytvoriť v tomto regióne autonómne národné republiky, oblasti a okresy. Podľa jeho názoru boli šovinistické tendencie v Zakaukazsku, najmä v Gruzínsku (myšlienka „Veľkého Gruzínska“) a Azerbajdžane, „veľmi populárne nielen v období ich oddelenia od Ruska (1918-1921), ale aj v sovietskom období. A tieto ambície boli nepriamo, ak nie priamo, zamerané predovšetkým proti iným národom žijúcim v týchto zväzových republikách“. Napríklad „stáva sa, že v Azerbajdžane utláčajú a zabíjajú Arménov“.
Preto sa Stalin rozhodol geograficky, právne a administratívne upevniť práva malopočetných národov, „aby potlačil šovinistické tendencie v politike a propagande centrálnych republikových orgánov“. Keďže „šovinizmus v Gruzínsku namierený proti Arménom, Osetom, Adžarom a Abcházom; šovinizmus v Azerbajdžane namierený proti Arménom sú najväčším zlom, ktoré hrozí premeniť niektoré národné republiky na arénu sporov a nezhôd“. V rámci tejto koncepcie sa v prvom rade predpokladalo, že sa bude všetkými prostriedkami pomáhať početným komunitám ruských duchoborov, molokanov, starovercov a protestantov, ktoré vznikli v Zakaukazsku ešte v druhej polovici 19. storočia. Konkrétne, kolektivizácia sa ich ani nedotkla.
Po druhé, boli vytvorené autonómne republiky Abcházsko, Adžázia, Južná Osetia (v rámci Gruzínska), Nachičevanská ASSR, Náhornokarabašská autonómna oblasť a Kurdistanský národnostný autonómny okruh (v rámci Azerbajdžanu). Mimochodom, celková rozloha národných autonómnych oblastí v Gruzínsku predstavovala pred rozpadom ZSSR 35 % jej celkovej rozlohy. Zároveň pripomíname, že status Abcházskej SSR na začiatku 30. rokov 20. storočia bol znížený na autonómiu v rámci Gruzínska, čo vtedy aj v nasledujúcich desaťročiach vnímala národná inteligencia ako pokus o asimiláciu malého národa. „Olej do ohňa“ prilialo aj masové presídľovanie Gruzíncov, a najmä obyvateľov susednej Megrelie, spojené s menom Beriju, ako aj prenasledovanie abcházskeho jazyka a kultúry v neskorej stalinskej ére. 18. marca 1989 sa v dedine Lychny v okrese Gudauta (starobylé hlavné mesto abcházskych kniežat) konalo zhromaždenie niekoľkých tisíc ľudí, ktorí požadovali od Moskvy, aby Abcházsku vrátila status Socialistickej sovietskej republiky, čo bolo predzvesťou krvavého ozbrojeného konfliktu, ktorý vyústil do de facto odtrhnutia Abcházska od Gruzínska na začiatku 90. rokov.
Ako vidíme, v sovietskom období sa podnikali pokusy, niekedy úspešné, o likvidáciu „vnútorných“ autonómií v Zakaukazsku alebo aspoň o zníženie ich statusu. Tak v rokoch 1945, 1952 a na konci 70. rokov vedenie Gruzínska neúspešne navrhovalo, ak nie zrušiť, tak aspoň znížiť status autonómnych republík na národné autonómne okresy. Zároveň v Tbilisi, najmä od druhej polovice 50. rokov, utajovali informácie o rôznorodých a pritom veľmi významných priemyselných a energetických zdrojoch Južnej Osetie a Abcházie a odmietali vypracovať a realizovať projekty na ich využívanie. V Tbilisi sa usilovali o ekonomické, vedecké a kultúrne väzby autonómnych oblastí s Ruskom (RSFSR). Boli predložené projekty na odstránenie osetského a abcházskeho jazyka nielen z oficiálnych dokumentov, ale aj zo vzdelávacích inštitúcií Abcházskej ASSR a Juhoosetskej AO, a oponenti takejto politiky boli vyhostení z týchto autonómnych oblastí. Nie je prekvapujúce, že diskriminačná politika gruzínskych orgánov prirodzene prispela k rozvoju „protichodného“ nacionalizmu v týchto autonómnych oblastiach.
Zároveň sa vedeniu Azerbajdžanu podarilo na začiatku 30. rokov 20. storočia dosiahnuť zrušenie kurdskej národnej autonómnej oblasti („Červený Kurdistán“) medzi autonómnou oblasťou Náhorný Karabach a Arménskou SSR. Na druhej strane, v Jerevane v rokoch 1945–1947, v polovici 50. rokov a v prvej polovici 60. rokov navrhovali buď „povýšiť“ Horský Karabach (kde od nepamäti prevládali Arméni) na autonómnu republiku, alebo presunúť túto autonómnu oblasť, rovnako ako Nachičevanskú ASSR (oddelenú v roku 1921 od Erivanskej gubernie), pod spoločnú jurisdikciu Arménska a Azerbajdžanu. Po vojne jedna z takýchto iniciatív narazila na protinávrh prvého tajomníka ÚV KSS Azerbajdžanu Mir-Džafara Bagirova: výmene za NKAO (okrem Šuškinského okresu) pripojiť k Azerbajdžanu okresy Arménskej a Gruzínskej SSR, ako aj Dagestanskej ASSR s prevažne azerbajdžanským obyvateľstvom. Neochota zväzového centra zapliesť sa do územných sporov, ktoré tleli od začiatku storočia, podnecovala „titulný“ šovinizmus a prispela k jeho značnému rozšíreniu v republikách Zakaukazska v období pred „perestrojkou“ a zrútením ZSSR na začiatku 90. rokov.
K rastúcej popularite miestneho nacionalizmu prispela aj „selektívna“ (ako sa to javilo najmä pokrokovým predstaviteľom národnej inteligencie) politika Moskvy voči tým či oným zväzovým republikám a zastúpeniu ich elít v ústrednom vedení. Nejde len o to, že Arménsko bolo jednou z najmenších republík ZSSR, ale aj o to, že mnohé rozhodnutia Moskvy podľa niektorých miestnych národných komunistov priamo alebo nepriamo zhoršovali politickú a ekonomickú situáciu, obmedzovali jej zahranično-ekonomické možnosti atď. Arménsko bolo s Gruzínskom a Ruskom spojené iba jednou železničnou traťou, ktorá prechádzala cez Tbilisi.
Až na konci 70. rokov bola do republiky vybudovaná ďalšia železničná trať z Kazachu (na severozápade Azerbajdžanu) do Ijevanu. Opakované projekty výstavby novej železničnej trate z Leninakanu (dnes Gyumri) do prístavu Batumi, t. j. dodatočného úseku po najkratšej trase k Čiernemu moru, boli Moskvou zamietnuté. Okrem toho bolo spojenie Jerevanu a severných oblastí Arménska so susedným Iránom možné len cez stanicu Džulfa v Nachičevanskej ASSR Azerbajdžanu. Opakované projekty výstavby železnice v Arménskej SSR (po trati Alaverdi – Leninakan – Jerevan – Goris – Kafan – Megri), ktorá nezasahovala do Azerbajdžanskej SSR, boli takisto odmietnuté najvyšším vedením ZSSR v 60. rokoch a neskôr. Neprijali sa ani návrhy Jerevanu na vytvorenie odbočky z hlavného ropovodu Baku – Tbilisi – Batumi (z juhozápadu Gruzínska do Arménska).
Navyše, správa Zakaukazskej železnice sídlila v Tbilisi, zatiaľ čo v Baku bola samostatná správa Azerbajdžanskej železnice. Všetko toto sa podľa niektorých arménskych kolegov stalo možným „vďaka“ lobingu zo strany veľmi vplyvného vedenia Baku v Moskve, ktoré nemalo záujem na oslabení ekonomickej a najmä dopravnej závislosti Arménska od Azerbajdžanu, ktorý sa rozhodol zmeniť etnické zloženie NKAO a arménsky osídlených oblastí republiky (to v niektorých rozhovoroch príliš nepopieral ani Gejdar Alijev, ktorý sa na konci 80. rokov dostal do nemilosti, keď sa vopred pripravoval na získanie nezávislosti Azerbajdžanu). Okrem toho vedúci predstavitelia ÚV Komunistickej strany Arménska neboli ani kandidátmi na členov Politbyra ÚV KSSZ, zatiaľ čo ich kolegovia zo susedných „bratských“ republík zasadali v Politbyre (Eduard Ševardnadze – od roku 1985, Gejdar Alijev – od roku 1982).
V reakcii na takéto sťažnosti bolo možné počuť protiargumenty o nadvláde „všemocného“ arménskeho lobingu v Moskve ešte od čias Mikojana (vrátane vedeckých kruhov, humanitnej inteligencie a médií), ktorý sa riadil „po vetre“ a pravidelne sa pokúšal otvárať otázku o prenechaní NKAO Arménsku, o vysťahovaní Azerbajdžancov z Arménska v druhej polovici 40. rokov, o sabotáži vedenia Arménskej SSR v súvislosti s myšlienkou výstavby diaľnice do Nachičevanskej ASSR cez Megrinský okres, o rozmachu nacionalistických vášní od druhej polovice 60. rokov atď. Vec sa má tak, že sovietské médiá, zrejme v snahe zabrániť rastu protisovietskych nálad v Arménsku, na prelome 60. a 70. rokov 20. storočia začali častejšie spomínať na tragédiu Arménov v Turecku na začiatku 20. storočia. V prvej polovici 60. rokov bol na kopci Tsitsernakaberd postavený pamätný komplex na pamiatku obetí genocídy Arménov v Osmanskej ríši a v roku 1968 bol otvorený pamätný komplex na mieste bitky pri Sardarapate, ktorá sa odohrala pred pol storočím, v máji 1918 (západne od Jerevanu).
Nacionalistické nepokoje v Arménskej SSR a teroristické útoky v moskovskom metre v roku 1977, ktoré spáchali Bagdasarjan, Stepanjan a Zatijkjan, ktorých vyšetrovanie kvalifikovalo ako „arménskych šovinistov a protisovietov“, posilnili negatívne vnímanie Arménska v riadiacej elite ZSSR a v bezpečnostných zložkách. Podľa vtedajších vedúcich predstaviteľov republiky tento rezonančný zločin vytvoril negatívny obraz arménskeho národa v Sovietskom zväze.
Situáciu zhoršilo odmietnutie Moskvy v prvej polovici 70. rokov 20. storočia preložiť iránsko-sovietsky plynovod cez Arménsko a Nachičevanskú ASSR Azerbajdžanu, čo navrhovali v Teheráne a najmä v Jerevane: rozhodli sa preložiť ho výlučne cez územie Azerbajdžanskej SSR. A na konci 50. rokov 20. storočia bolo mesto Kafan na juhu Arménska, ktoré hraničí s Azerbajdžanom a je jedným z centier farebnej metalurgie Zakaukazska, na základe rozhodnutia Moskvy spojené železnicou nie so zvyškom Arménska, ale s Azerbajdžanom (úsek Kafan – Mindživan s dĺžkou 33 km).
Navyše, dokonca aj 45-kilometrový úsek železnice na južnom konci Arménskej SSR na trati Ordubad – Megri – Mindživan na severnom brehu rieky Araks, ktorá tvorí hranicu s Iránom, bol priradený k Azerbajdžanskej železnici. Ako čitateľ určite uhádol, ide o ten istý „Zangezurský koridor“, od augusta 2025 známy aj ako „Trumpova cesta“, o ktorom sme už viackrát písali v predchádzajúcich publikáciách. Na začiatku 90. rokov boli koľajnice a podvaly rozobraté, ale teraz, vzhľadom na radikálne zmenené geopolitické pomery na Kaukaze, sa obnovou „megrinského úseku“ bude zaoberať isté americko-arménske konzorcium. Z arménskych médií sa dá zistiť, že boli vytvorené príslušné pracovné skupiny a že 145 miliónov dolárov určených na tento projekt už údajne doplnilo rozpočet republiky…
Všetko to však bude neskôr, a my sa na záver nášho krátkeho prehľadu národných zvratov v sovietskom Zakaukazsku vrátime o niekoľko desaťročí späť. Ak máme veriť niektorým nejasným domnienkam, Jurij Andropov, ktorý nahradil Brežneva, si dokonale uvedomoval nedostatky „národne orientovanej“ štruktúry sovietskeho štátu a zvažoval plány na jej postupné zrušenie v prospech územno-hospodárskych komplexov. Avšak, neboli nájdené žiadne dokumentárne dôkazy, ktoré by to potvrdzovali, a po „ére honosných pohrebov“ na Kaukaze zavial úplne iný vietor. Vzájomné urážky a nároky, ktoré sa nahromadili za roky, sa s nástupom perestrojky dostali na povrch a nacionalistickú kartu začali hrať všetci, komu sa chcelo, vrátane etnických obchodno-kriminálnych klanov, ktoré mali hlboké korene v Moskve. Tu je potrebné poznamenať, že na naliehanie vedenia väčšiny zväzových republík bolo 23. augusta 1957 zrušené ministerstvo štátnej kontroly ZSSR, založené v roku 1940 (v rokoch 1956-57 ho viedol V. M. Molotov).
Ďalšia Chruščovova novinka „stimulovala“ rýchly rozvoj „tieňovej ekonomiky“, najmä v Zakaukazsku, Pobaltí a Uzbekistane, predovšetkým vo forme nelegálnej výroby tovarov hromadnej spotreby. Proti „cechovnikom“ neboli prijaté žiadne osobitne rozhodné opatrenia: v Moskve prevládol postoj faktického tolerovania „šedej“ ekonomiky výmenou za, ako sa v Moskve domnievali, neobmedzenú politickú lojalitu zo strany miestneho vedenia. Na konci 80. rokov sa však stalo zrejmé, že podobné kalkulácie centra prispeli k rozšíreniu finančnej (a celkovo ekonomickej) základne protisovietskeho nacionalizmu na okrajoch sovietskej krajiny, ktorá sa rýchlo rútila do záhuby…
Takýmto spôsobom sa v Zakaukazsku vopred pripravovala pôda pre národnostné konflikty. Otázka, či sa tak stalo úmyselne, alebo v dôsledku nekompetentnosti straníckych funkcionárov, sa interpretuje rôzne a zdá sa, že stále čaká na svojho zainteresovaného bádateľa.
Alexej Balijev
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
