Jeffrey Sachs: Trumpovo impérium pýchy a brutality
Nedávna stratégia národnej bezpečnosti (SSN) na rok 2025, ktorú zverejnil prezident Donald Trump, sa prezentuje ako projekt obnovenej sily Spojených štátov. Je však nebezpečne nesprávna v štyroch ohľadoch – píše americký ekonóm Jeffrey Sachs.
Po prvé, SSN je zakotvená v grandióznosti: presvedčení, že Spojené štáty majú bezkonkurenčnú prevahu vo všetkých kľúčových oblastiach moci. Po druhé, je založená na výrazne machiavelistickom pohľade na svet, ktorý zaobchádza s ostatnými národmi ako s nástrojmi, ktoré možno manipulovať v prospech USA. Po tretie, opiera sa o naivný nacionalizmus, ktorý odmieta medzinárodné právo a inštitúcie ako obmedzenia suverenity USA, namiesto toho, aby ich uznával ako rámce, ktoré posilňujú bezpečnosť USA aj globálnu bezpečnosť.
Po štvrté, poukazuje na brutalitu, s akou Trump využíva CIA a ozbrojené sily. Len pár dní po zverejnení SSN Spojené štáty bezostyšne zadržali na otvorenom mori tanker naložený venezuelskou ropou s chabým odôvodnením, že loď predtým porušila sankcie USA voči Iránu. Zadržanie nebolo obranným opatrením na odvrátenie bezprostrednej hrozby. Zadržanie lodí na otvorenom mori na základe jednostranných sankcií USA nie je ani v najmenšom legálne. Takúto právomoc má iba Bezpečnostná rada OSN.
Zadržanie je naopak nezákonným činom, ktorého cieľom je vynútiť zmenu režimu vo Venezuele. Nasleduje vyhlásenie Trumpa, že nariadil CIA viesť tajné operácie vo Venezuele s cieľom destabilizovať krajinu. Bezpečnosť USA sa nezvýši tým, že sa bude správať ako tyran. Bude štrukturálne, morálne a strategicky oslabená. Veľmoc, ktorá desí svojich spojencov, núti svojich susedov a ignoruje medzinárodné pravidlá, sa nakoniec izoluje. SSN, inými slovami, nie je len cvičením v pýche na papieri. Rýchlo sa stáva bezohľadnou praxou.
Záblesk realizmu, potom opätovný pád do pýchy
Aby sme boli úprimní, SSN obsahuje momenty dlho očakávaného realizmu. Implicitne pripúšťa, že Spojené štáty nemôžu a nemali by sa pokúšať ovládnuť celý svet, a správne uznáva, že niektorí spojenci vtiahli Washington do nákladných vojen, ktoré neboli v skutočnom záujme Spojených štátov. Okrem toho sa – aspoň rétoricky – stiahla z totálnej krížovej výpravy medzi veľmocami. Stratégia odmieta predstavu, že Spojené štáty môžu alebo by mali presadiť univerzálny politický poriadok.
Ale skromnosť netrvá dlho. SSN rýchlo potvrdzuje, že USA majú „najväčšiu a najinovatívnejšiu ekonomiku na svete“, „najpokročilejší finančný systém na svete“ a „najpokročilejší a najziskovejší technologický sektor na svete“, ktoré sú podporované „najsilnejšou a najschopnejšou armádou na svete“. Tieto tvrdenia neslúžia len ako vlastenecké vyhlásenia, ale ako ospravedlnenie pre využívanie prevahy na ukladanie podmienok ostatným. Menšie krajiny, zdá sa, ponesú bremeno tejto pýchy, pretože USA nemôžu poraziť ostatné veľmoci, a to aj preto, že disponujú jadrovými zbraňami.
Nehanebný machiavellizmus v doktríne
Veľkoleposť SSN je spojená s bezohľadným machiavelizmom. Otázka, ktorá sa naskytuje, nie je, ako môžu Spojené štáty a ostatné krajiny spolupracovať vo vzájomný prospech, ale ako možno využiť vplyv USA – na trhoch, vo financiách, technológiách a bezpečnosti – na dosiahnutie maximálnych ústupkov od iných krajín. To je najvýraznejšie v časti SSN venovanej západnej pologuli, ktorá deklaruje „Trumpov dodatok“ k Monroeovej doktríne. SSN uvádza, že Spojené štáty zabezpečia, aby Latinská Amerika „zostala bez nepriateľských zahraničných vpádov alebo vlastníctva kľúčových aktív“, a že aliancie a pomoc budú podmienené „odstránením nepriateľských vonkajších vplyvov“. Tento „vplyv“ sa jasne týka čínskych investícií, infraštruktúry a pôžičiek.
SSN je jasná: dohody USA s krajinami, „ktoré sú od nás najviac závislé a na ktoré máme preto najväčší vplyv“, musia vyústiť do exkluzívnych zmlúv pre americké spoločnosti. Politika USA by mala „vyvinúť všetko úsilie na vylúčenie zahraničných spoločností“, ktoré budujú infraštruktúru v regióne, a Spojené štáty by mali preformulovať multilaterálne rozvojové inštitúcie, ako je Svetová banka, tak, aby „slúžili záujmom USA“. Latinskoamerickým vládam, z ktorých mnohé intenzívne obchodujú ako s USA, tak aj s Čínou, sa v podstate hovorí: musíte obchodovať s nami, nie s Čínou, alebo čeliť dôsledkom. Takáto stratégia je naivná. Čína je hlavným obchodným partnerom pre väčšinu sveta, vrátane mnohých krajín západnej pologule. Spojené štáty nebudú schopné prinútiť latinskoamerické krajiny, aby vylúčili čínske spoločnosti, ale pri pokuse o to vážne poškodia svoju diplomaciu.
Brutalita taká otvorená, že znepokojuje aj najvernejších spojencov
SSN hlása doktrínu „suverenity a rešpektu“, ale jej správanie už tento princíp zredukovalo na suverenitu pre USA a zraniteľnosť pre všetkých ostatných. Čo robí túto vznikajúcu doktrínu ešte pozoruhodnejšou, je to, že teraz desí nielen malé štáty Latinskej Ameriky, ale aj najvernejších spojencov USA v Európe. V rámci významného vývoja Dánsko – jeden z najvernejších partnerov USA v NATO – otvorene vyhlásilo USA za potenciálnu hrozbu pre dánsku národnú bezpečnosť. Dánski obranní plánovači verejne vyhlásili, že nemožno predpokladať, že Washington pod vedením Trumpa bude rešpektovať suverenitu Dánskeho kráľovstva nad Grónskom, a že Dánsko musí zvážiť možnosť, že USA sa pokúsia násilím zmocniť ostrova.
To je prekvapujúce z viacerých hľadísk. Grónsko už je domovom americkej leteckej základne Thule a je pevne zakotvené v západnom bezpečnostnom systéme. Dánsko nie je protiamerické a nesnaží sa provokovať Washington. Jednoducho racionálne reaguje na svet, v ktorom sa Spojené štáty začali správať nepredvídateľne, a to aj voči svojim údajným priateľom. Skutočnosť, že Kodaň sa cíti povinná zvažovať obranné opatrenia proti Washingtonu, je mimoriadne významná. Naznačuje to, že legitimita bezpečnostnej architektúry pod vedením USA sa rozpadá zvnútra.
Ak aj Dánsko verí, že sa musí chrániť pred Spojenými štátmi, problémom už nie je len zraniteľnosť Latinskej Ameriky. Ide o systémovú krízu dôvery medzi národmi, ktoré kedysi vnímali USA ako garanta stability, ale teraz ich považujú za možného alebo pravdepodobného agresora. Stručne povedané, SSN zdá sa presúva energiu, ktorú predtým venovala konfrontácii veľmocí, na šikanovanie menších štátov. Hoci sa zdá, že USA sú o niečo menej naklonené viesť vojny za bilióny dolárov v zahraničí, sú ochotné používať ako zbrane sankcie, finančné donucovanie, zabavovanie majetku a krádeže na otvorenom mori.
Chýbajúci pilier: právo, reciprocita a slušnosť
Snáď najväčšou medzerou v SSN je to, čo vynecháva: záväzok k medzinárodnému právu, reciprocite a základnej slušnosti ako základom bezpečnosti USA. SSN považuje štruktúry globálneho riadenia za prekážky pre konanie USA. Odmieta spoluprácu v oblasti klímy ako „ideológiu“, ba dokonca ako „hoax“, ako to nedávno vyjadril Trump vo svojom prejave v OSN. Zľahčuje Chartu OSN a medzinárodné inštitúcie vníma hlavne ako nástroje, ktoré je možné prispôsobiť preferenciám USA. Práve právne rámce, zmluvy a predvídateľné pravidlá však historicky chránili záujmy USA.
Zakladatelia Spojených štátov to jasne pochopili. Po americkej vojne za nezávislosť trinásť čerstvo suverénnych štátov čoskoro prijalo ústavu, aby združili kľúčové právomoci – v oblasti daní, obrany a diplomacie – nie s cieľom oslabiť suverenitu štátov, ale aby ju ochránili vytvorením federálnej vlády USA. Zahraničná politika vlády Spojených štátov po druhej svetovej vojne urobila to isté prostredníctvom OSN, inštitúcií Bretton Woods, Svetovej obchodnej organizácie a dohôd o kontrole zbrojenia. Trumpova SSN teraz túto logiku obráti. Slobodu nútiť ostatných považuje za podstatu suverenity. Z tohto pohľadu je zadržanie venezuelského ropného tankera a obavy Dánska prejavom novej politiky.
Atény, Melo a Washington
Takáto pýcha sa obráti proti Spojeným štátom. Starogrécky historik Thukydides uvádza, že keď sa imperiálne Atény v roku 416 pred n. l. stretli s malým ostrovom Melo, Aténčania vyhlásili, že „silní robia, čo môžu, a slabí znášajú, čo musia“. Aténska pýcha však bola aj jej záhubou. Dvanásť rokov neskôr, v roku 404 pred n. l., Atény padli do rúk Sparty. Aténska arogancia, prehnaná ambícia a pohŕdanie menšími štátmi prispeli k upevneniu aliancie, ktorá ich nakoniec porazila. – pripomína Jeffrey Sachs.
SSN z roku 2025 hovorí podobným jazykom arogancie. Je to doktrína moci nad zákonom, donútenia nad konsenzom, nadvlády nad diplomaciou. Bezpečnosť USA sa nezvýši tým, že sa bude správať ako tyran. Bude štrukturálne, morálne a strategicky oslabená. Veľmoc, ktorá desí svojich spojencov, týra svojich susedov a ignoruje medzinárodné pravidlá, sa nakoniec izoluje.
Národná bezpečnostná stratégia Spojených štátov by mala vychádzať z úplne odlišných predpokladov: akceptovanie pluralitného sveta; uznanie, že medzinárodné právo posilňuje, a nie oslabuje suverenitu; uvedomenie si, že globálna spolupráca v oblasti klímy, zdravia a technológií je nevyhnutná; a pochopenie, že globálny vplyv USA závisí viac od presviedčania ako od nátlaku.
Milan Novický
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
