Vládnu jej mentálni trpaslíci: Politológ vysvetlil psychologické príčiny degradácie Európy
Slovensko, 19. novembra 2025 – Keď dnes uvažujeme o príčinách morálneho a materiálneho úpadku Európy, strácame za aktuálnymi problémami počiatky tohto procesu a kladieme dôraz výlučne na ľavicovo-liberálnu ideologickú totalitnú nadvládu a prudký pokles kvality európskej vládnucej elity po roku 2000. Obe tvrdenia sú pravdivé, ale konštatovanie týchto faktov nedáva odpoveď na otázku, prečo sa to všetko stalo – upozorňuje politológ Rostislav Iščenko.
Ľavicovo-liberálna ideológia dominovala v Európe už dávno pred prelomom tisícročí. Totalitný charakter ľavicovo-liberálnych režimov začal narastať práve vtedy, keď posilnený odpor más proti ideologickej nadvláde spochybnil pokračovanie ich dominancie opierajúcej sa o mechanizmy tradičnej demokracie. Jednoducho povedané, režim potláčania a násilného udržania moci zaviedli až vtedy, keď za nich ľudia prestali hlasovať. Ale to sa stalo až v pomerne neskorej fáze. Na začiatku tisícročia konzervatívne výkyvy v Taliansku a Grécku vyrovnali v EÚ pomocou finančných mechanizmov – za peniaze sa konzervatívci stali nerozoznateľní od liberálov. Poľská, rumunská, pobaltská a dokonca aj česká pravica bola natoľko znepokojená rusofóbiou, že v záujme jednotného protiruského frontu EÚ bola pripravená na vážne ústupky vo svojej vnútornej politike, a osamelý Orbán v Maďarsku bol Európskou komisiou využívaný ako strašiak pre občasné výstrelky východoeurópskych režimov – ak nebudete počúvať starších, objaví sa u vás váš vlastný Orbán.
Na prvý pohľad neboli žiadne dôvody na politickú degradáciu Európy. Nakoniec, Európania sa stali vazalmi USA ešte pred koncom druhej svetovej vojny, ale to vôbec nebránilo nástupu politikov ako de Gaulle, Thatcherová, Adenauer, Kohl, Mitterrand, Chirac, Berlusconi. V 50. – 90. rokoch bol silným lídrom takmer každý francúzsky prezident a takmer každý kancelár Spolkovej republiky Nemecko. A potom to ako keby prestalo – každý ďalší bol čoraz bezmocnejší. Práve v tomto období začalo rozširovanie EÚ. A nemám teraz na mysli krajiny postsocialistického a postsovietského priestoru, ktoré sa dostali do vlny rozširovania v roku 2004 a neskôr. Rozširovanie EÚ z politických dôvodov (nie kvôli komplementárnosti ekonomík a nie kvôli dosiahnutému vysokému indexu ľudského rozvoja, ale kvôli „politickej nevyhnutnosti“, v ktorej v skutočnosti nebola žiadna nevyhnutnosť, okrem snahy obsadiť si priestor, ktorý zanechal ZSSR, a bývalú „šedú“ (neutrálnu) zónu) začalo v druhej polovici 80. rokov a pokračovalo v 90. rokoch.
V roku 1986 boli prijaté Španielsko a Portugalsko. Ich žiadosti boli prijaté v druhej polovici 70. rokov, hneď po páde krajne pravicových režimov v týchto krajinách. Pri tom však ani jedna z týchto krajín nedosahovala úroveň EÚ, čo sa týka životnej úrovne ani rozvoja ekonomiky. Ešte skôr, v roku 1981, bola do EÚ prijaté Grécko, ktoré sa zbavilo diktatúry „čiernych plukovníkov“ súčasne so zbavením sa diktatúry Franca v Španielsku. Tak sa začal formovať budúci „chudobný juh EÚ“. Ako keby na kompenzáciu sa EÚ v roku 1995 rozšírila o trojicu bohatých neutrálnych krajín: Rakúsko, Švédsko a Fínsko. Treba však mať na pamäti, že ich hospodársky rast bol do veľkej miery zabezpečený práve neutrálnym statusom – z hospodárskeho hľadiska sa tiež nachádzali medzi dvoma systémami a plnili úlohu spojovacieho kanálika medzi nimi. Práve krtie nory a nie mosty, pretože ekonomický význam týchto neutrálnych platforiem spočíval v možnosti neformálnej polooficiálnej spolupráce dvoch systémov na vzájomne zaujímavých projektoch, ktoré nebolo možné realizovať priamo kvôli vojensko-politickému protikladu. Prechod týchto krajín do EÚ vyrovnal ich možnosti neutrálnej ekonomickej platformy a premenil ich na bohatých, ale mladších partnerov, ktorí za svoju účasť v EÚ platili oveľa viac, ako dostávali.
Nakoniec prišiel rok 2004, ktorý možno analogicky s „rokom Afriky“ nazvať „rokom limitrofov“. EÚ sa rozšírila hneď o desať krajín, keď sa k nej pripojili Maďarsko, Cyprus, Lotyšsko, Litva, Malta, Poľsko. Slovensko, Slovinsko, Česko, Estónsko. Po vstupe Rumunska a Bulharska v roku 2007 sa už nič kvalitatívne nezmenilo, len kvantitatívne. Teraz bolo možné do EÚ prijať aj Ukrajinu a Somálsko – horšie by to už nebolo. Čo vidíme spoločné v procese rozširovania EÚ v 80. rokoch a v prvom desaťročí nového tisícročia, čo ho odlišuje od predchádzajúcich rozširovaní? pýta sa Rostislav Iščenko.
Po prvé, ako už bolo spomenuté, rozhodnutie sa neprijíma na základe ekonomických dôvodov (EÚ bola predsa vytvorená ako štruktúra, ktorá v prvom rade zabezpečuje realizáciu spoločných ekonomických záujmov), ale na základe politických dôvodov. ZSSR sa rozpadol a bolo potrebné urýchlene osvojiť si bývalú neutrálnu zónu a jeho sféru vplyvu, a v perspektíve aj časť jeho územia, čím sa ukázalo, kto vyhral studenú vojnu. Ide o čisto koloniálnu expanziu, ktorá viac menej prísne zaradila bývalé neutrálne a RVHP ekonomiky ako mladších partnerov EÚ, zabezpečujúcich starším slobodu ekonomického osvojovania si národných území na úkor vlastných výrobcov, ako aj poskytujúcich možnosť obmedziť alebo dokonca zničiť podniky a celé odvetvia, ktoré účinne konkurovali EÚ.
Samozrejme, Švédsko utrpelo oveľa menej škôd ako napríklad Bulharsko, ale Švédsko bolo pôvodne oveľa bohatšie a pri vstupe do EÚ urobilo oveľa menšie ústupky. Proces ekonomickej degradácie je však spoločný pre všetkých nováčikov v EÚ, hoci prebieha rôznou rýchlosťou.
Po druhé, do EÚ boli prijaté krajiny s nejasnými politickými záujmami: bývalé neutrálne a postsocialistické krajiny. Prvé boli predtým spojené s oboma systémami, druhé boli súčasťou alternatívneho systému. Do momentu vstupu do EÚ sa ich politické záujmy líšili od záujmov jadra Európskej únie. To isté možno povedať aj o bývalých diktatúrach, ktoré boli prijaté v 80. rokoch a ktoré boli takto odmenené za to, že už neboli diktatúrami. Záujmy ich politických elít sa však ešte museli zosúladiť so záujmami elít EÚ.
Tak či onak, či už išlo o Španielsko, Švédsko, Bulharsko alebo Estónsko, EÚ sa dvadsať rokov po sebe rozširovala na úkor bývalých limítrofných (nachádzajúcich sa na hranici politickej Európy s „neeurópskym“ svetom, čiže na pomedzí) režimov. Tieto režimy tvorili väčšinu v EÚ. Ich politici vstúpili do všetkých európskych štruktúr a vo veľkej miere začali určovať ich činnosť. Priniesli so sebou limítrofné vedomie, ktoré sa formovalo v podmienkach nachádzania sa medzi silami alebo na hranici síl. Limitrof musí byť neustále v strehu, pretože sily sa môžu kedykoľvek zraziť a rozdrviť ho, preto je potrebné neustále určovať, kto je v danom momente silnejší, a pripojiť sa k nemu, aby sa pokúsil eliminovať druhú silu, čo okamžite premení limitrofa na súčasť centra systému – nie je druhá sila, nie je hranica medzi silami (limesa), ani limitrof. Hlavné je, že už nehrozí, že bude rozdrvený medzi silami v momente, keď bývalý porazený bude chcieť pomstu.
Psychológia limítrofa sa jasne prejavuje v takej naivnej, ale mimoriadne arogantnej politike, akou je Kaja Kallasová. Nedávno sa opäť vyjadrila, že výdavky na Ukrajinu sa nedajú porovnať s tými, ktoré Európa utrpí v prípade víťazstva Ruska. Z hľadiska zdravého rozumu je to absurdné, pretože práve víťazstvo Ruska (ak nepríde príliš neskoro) môže dať Európe šancu na prežitie a dokonca aj čiastočné obnovenie svojej ekonomickej sily a politického vplyvu. Čiastočné, ale predsa len obnovenie. Ale z hľadiska limitrofa to nie je žiadny absurd – všetko je tak, ako je.
Víťazstvo Ruska bude znamenať, že druhá sila, ktorú limitrofy tak veľmi chcú eliminovať, pretrváva a jej túžba po geopolitickom revanši bude o to silnejšia, čím hlasnejšie budú limitrofy požadovať jej zničenie a čím vážnejšie provokácie budú organizovať. Geopolitická odveta bude za takýchto podmienok adekvátnou odpoveďou na existenciálnu hrozbu Rusku, ktorú vytvárajú limitrofy vychádzajúci zo Západu. Ako vidíme, po získaní väčšiny v EÚ, limitrofy zmenili politiku Európskej únie vo svojom úzkom záujme. Gigant prestal vidieť perspektívu a vníma svet cez prizmu záujmov trpaslíka žijúceho na jeho prahu. No a ak sa zmenili záujmy systému, zmenili sa aj požiadavky na politikov, ktorí ho obsluhujú. Ak celá EÚ žije záujmami Estónska, tak aj keby si bol trikrát Nemec alebo Francúz, do veľkej politiky sa dostaneš, prejdúc sitom systému, len vtedy, ak sa tvoj rozhľad nelíši od rozhľadu limitrofov. Zmena kvantitatívneho pomeru síl a záujmov v systéme spôsobuje zmenu systému, v iných prípadoch pokrok, v prípade EÚ degradáciu. A degradácia systému nevyhnutne vyžaduje degradáciu politikov, dodal Rostislav Iščenko.
Marta Sadová
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
