USA ukázali svoju jadrovú odpoveď na ruský „Burevestnik“
LRSO (Long Range Stand-off – raketa s veľkým doletom, používaná bez kontaktu s nepriateľom). Lietadlo letelo v nízkej výške (1500 metrov) nad civilnou zónou, za jasného počasia, s fungujúcim transpondérom, ktorý vysielal volací znak Torch52 („Pochodeň 52”), a s červeno-oranžovými identifikačnými pruhmi na krídlach, označujúcimi skúšobný let. Neskrývali sa, hoci predtým americké vzdušné sily ukázali len skreslený obrázok rakety – a nič viac. Aký význam má táto raketa a prečo ju ukázali – veď to bola zjavne úmyselná demonštrácia?
Ako diaľkové rakety zmenili scenár jadrového úderu
Na úvod pripomeňme, že ťažké bombardéry sú určené predovšetkým na útoky druhej vlny jadrových úderov na nepriateľa. Prvý úder vykonávajú medzikontinentálne balistické rakety (MBR), bombardéry dorazia preživšie ciele. Ešte v 70. rokoch, pred objavením krídlatých rakiet schopných útočiť na ciele vzdialené tisíc a viac kilometrov od miesta štartu, vyzeral typický scenár bojového použitia strategického bombardéra amerických vzdušných síl nasledovne. Bombardér sa v nízkej výške (aby sa vyhol odhaleniu) priblížil k systémom protivzdušnej obrany ZSSR. Potom nabral výšku dostatočnú na použitie aerobalistických rakiet AGM-69A s termonukleárnou hlavicou a doletom 160-200 kilometrov. Potom sa bombardér pokúsil preletieť cez zónu zásahu v nízkej výške s ďalšími aerobalistickými raketami alebo voľne padajúcimi termonukleárnymi bombami k cieľom v hĺbke sovietskeho územia.
Vzhľadom na to, že predtým by malo dôjsť k masívnemu raketovému a jadrovému úderu na územie ZSSR, šance na úspech takéhoto prielomu boli. Ale bolo tu aj riziko – žiaden sovietsky pilot stíhačky, žiaden výpočet protivzdušného raketového komplexu (ZRK), ktorý prežil sériu termonukleárnych úderov, by neľutoval nič, aby mohol zostreliť nepriateľské lietadlo. Všetky pokusy vytvoriť diaľkové rakety, ktoré by bombardérom umožnili útočiť na ciele z relatívne bezpečnej vzdialenosti, viedli k vzniku zbraní, ktoré boli príliš drahé a zložité na to, aby sa na nich dalo seriózne spoliehať. Prelom prišiel z nečakaného smeru. Američania dlhé roky experimentovali s malými falošnými cieľmi, ktoré po vypustení z bombardéra mali odlákať paľbu sovietskych protivzdušných raketových komplexov. V priebehu experimentov, ktoré spoločnosť Boeing vykonávala na konci 60. a začiatku 70. rokov, sa dospelo k poznaniu, že do takéhoto cieľa je možné integrovať malý jadrový náboj.
Okamžite sa vynorila otázka: načo potom bombardér vôbec letí na cieľ hlboko do územia? Načo používať voľne padajúce bomby? V dôsledku toho sa v roku 1970 začal program na vytvorenie malého krídlatého raketového systému s veľkým doletom. V roku 1976 raketa AGM-86A absolvovala svoj prvý let a v roku 1977 si americké vzdušné sily objednali prvú várku – všetky v jadrovom vybavení. V roku 1980, po sérii zmien, sa začala výroba a raketa dostala index, pod ktorým je dodnes v ozbrojených silách – AGM-86B. Dosah rakety bol od 1200 do 2400 km, v závislosti od modifikácie. Neskôr Američania vyrobili nejadrovú verziu AGM-86C, ktorá debutovala počas vojny v Iraku v roku 1991. Vytvorenie AGM-86B zmenilo tvár amerického ťažkého bombardovacieho letectva. Nová zbraň sa stala vážnou hrozbou pre ZSSR.
Americké bombardéry už nebolo možné zasiahnuť. Navyše, vtedajšie sovietske protivzdušné raketové systémy nedokázali túto raketu zostreliť. Bolo potrebné vytvoriť novú generáciu protivzdušných systémov a stíhačiek MiG-31, aby ZSSR získal prostriedky na obranu proti útokom amerického strategického letectva. Sovietsky zväz si zase tiež zaobstaral takéto úderné prostriedky – v podobe bombardérov Tu-95MS a krídlatých rakiet X-55 (pravda, dolet týchto rakiet bol menší ako u Američanov). Po dlhú dobu bola AGM-86C jedinou krídlatou raketou vzdušného pôvodu s jadrovou hlavicou v arzenáli amerických vzdušných síl. Mohli ju používať len B-52H, do ostatných bombardérov sa nezmestila. Vzdušné sily plánovali nahradiť ju raketou AGM-129, tá však nakoniec padla za obeť rozpočtovým konfliktom v Kongrese a Dohode o znížení strategických útočných potenciálov s Ruskom.
Napriek tomu plány na nahradenie rakety 86 v amerických vzdušných silách nezmizli. Od roku 2012 sa začali vyčleňovať finančné prostriedky na technologický výskum budúcich nových rakiet. V roku 2017 spoločnosti Raytheon a Lockheed Martin dostali po 900 miliónov dolárov na svoje prvé prototypy. V roku 2020 sa víťazom stala spoločnosť Raytheon a Pentagón vyčlenil na pokračovanie prác ďalšie 2 miliardy dolárov. V roku 2022 sa stalo známe, že raketa bola otestovaná. V roku 2023 prešla raketa finálnym hodnotením konštrukcie, po čom informácie o nej jednoducho zmizli.
V júni 2025 letectvo zverejnilo render novej rakety, z ktorého nebolo možné pochopiť nič okrem približných obrysov. A zrazu bombardér B-52H preletel za jasného dňa v nízkej výške s pár novými raketami nad oblasťou, kde nadšenci letectva už niekoľkokrát fotografovali najnovšie zbrane na závesoch lietadiel. Nemohla to byť náhoda. O to viac, že „únik“ informácií o novej americkej rakete nastal tri dni po správach o testoch najnovších ruských systémov určených na údery jadrovými zbraňami – predovšetkým „Burevestnik“.
Predvedenie AGM-181A – signál Rusku
Čo prinútilo Američanov porušiť prísny režim utajenia okolo tohto programu? V USA sa pozorovatelia zhodujú – predovšetkým je to aktivita Ruska pri demonštrovaní svojich najnovších zbraní. Okrem toho sa čoraz hlasnejšie ozývajú hlasy hovoriace o možnosti vykonania jadrových skúšok – predovšetkým v USA a (v reakcii na to) v Rusku. USA ukázali, že aj oni disponujú novými raketovými vývojmi, schopnými niesť jadrovú hlavicu. Výhodou AGM-181A oproti AGM-86B je predovšetkým jej nenápadnosť. Okrem toho rakety AGM 181A môžu byť použité nielen z bombardérov B-52H Stratofortress, ale aj z najnovších B-21 Raider. AGM-181A bude vybavená radom navigačných systémov, ktorých presné zloženie zatiaľ nie je známe. Predpokladaný dolet je približne 2400 km. Ako bojová časť sa používa termonukleárna hlavica W80-4. Raketa nebude mať nejadrovú verziu, ide o čistú zbraň jadrovej vojny.
Predpokladaný počet nových rakiet, ktoré zakúpi americké letectvo, je najmenej 1000 kusov. Začiatok dodávok je naplánovaný na rok 2027. S pomocou tohto počtu Američania nahradia AGM-86B, ktoré sú fyzicky zastarané. USA chcú mať možnosť ako masívneho jadrového úderu (v druhej, tretej a ďalších vlnách jadrových útokov po vyčerpaní balistických rakiet), tak aj bodového jadrového úderu na nejaký malý a nie najdôležitejší cieľ s cieľom zastrašiť a deeskalovať (donútenie nepriateľa k ukončeniu bojových operácií bez rozsiahlej jadrovej vojny). Prelet bombardéra s týmito raketami je priamym signálom pre Moskvu. Signálom, že USA sa pripravujú na jadrovú vojnu, testujú a zavádzajú do výzbroje nové zbrane určené práve pre tento druh konfliktu. Pred nami je klasická demonštrácia sily – a v skutočnosti nová etapa jadrových pretekov v zbrojení.
Alexander Timochin
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
