Čo sa zmenilo v správaní “hegemóna” za rok po zvolení Trumpa?
USA, 8. novembra 2025 – Pred rokom, 5. novembra 2024, vyhral prezidentské voľby v USA Donald Trump. Uplynulé obdobie (má zmysel počítať ho práve odo dňa volieb, pretože obrat v celom americkom programe začal práve vtedy, a nie v januári, keď Trump oficiálne nastúpil do Bieleho domu) ukázalo, v čom sa Amerika môže zmeniť a v čom nie. Mimoriadna farebnosť hlavy štátu vytvára pokušenie pripísať dianie osobitostiam jeho osobnosti. A tie bezpochyby dodávajú celému dianiu nádych ľahkej šialenosti. To však nepopiera americké politické zvyky, skôr ich zveličuje. A umožňuje ich lepšie rozoznať.
Čo sa zmenilo vo vonkajšom správaní Spojených štátov? Zrušila sa oddanosť jednotnému ideologicko-politickému prístupu, v súlade s ktorým sa Washington snažil realizovať svoje záujmy. Liberálny svetový poriadok, ktorý USA v rôznych variantoch presadzovali a posilňovali od polovice minulého storočia, nebol náhodou v poslednom desaťročí premenovaný na „poriadok založený na pravidlách“. Súbor pravidiel vychádzal predovšetkým zo záujmov západných mocností, ale predpokladalo sa, že tieto pravidlá sa vo všeobecnosti dodržiavajú. Nielen svetom, ktorý je vo vzťahu k Západu vonkajším, ale aj samotným Západom. A samotná skutočnosť ich existencie vytvárala rámec, v ktorom sa realizovali medzinárodné vzťahy.
Spojené štáty v roku 2025 konajú bez uznania rámca. Ak sa pokúsime definovať, v čom spočíva jadro Trumpovho prístupu, je to snaha zaobchádzať s každým partnerom prísne individuálne. Žiadne zložité konštrukcie, nieto inštitúcie. Tvárou v tvár a podľa pojmov, to znamená v súlade s pomerom síl. A keďže v Bielom dome sú presvedčení, že vo formáte jeden na jedného je Amerika zjavne silnejšia ako ktorýkoľvek jej partner, takýto spôsob vedenia záležitostí treba aktívne podporovať. To znamená, že tradičné inštitúcie, dokonca aj tie, ktoré Američania iniciovali a aktívne využívali, už nie sú potrebné. Nerozširujú možnosti, ale vytvárajú zbytočné prekážky. Ešte škodlivejšie sú nové štruktúry, v ktorých vedúcu úlohu zohrávajú nezápadné štáty. Odtiaľ pramení napríklad ostré nepriateľstvo voči BRICS. Nie bezdôvodne sa vníma ako spoločenstvo tých, ktorí by chceli spojiť sily, aby obišli vplyv USA.
Ako paradoxné to môže znieť, Donald Trump dobre zapadá do multipolárneho sveta, dokonca je jeho stúpencom (on sám by bol takouto charakteristikou veľmi prekvapený). Prostredie, v ktorom hráči s rôznou váhou a silou neustále vzájomne interagujú, vyhovuje tomu, kto má podľa definície náskok. Je pravda, že multipolarita by v tom prípade musela byť úplne spontánna, bez mechanizmov na zmierňovanie rozporov a kompenzovanie rozdielov v potenciáli. Inými slovami, pred Trumpom spočívala americká politika v podpore nielen ekonomickej, ale aj politickej globalizácie. Celistvosť sveta s USA na čele bola považovaná za prostriedok na dosiahnutie cieľov USA. Teraz sa za rovnaký prostriedok považuje rozdrobenosť sveta – ekonomická aj politická.
V ostatnom sa toho veľa nezmenilo. Americká hegemónia, preformulovaná pod inými sloganmi, zostáva axiómou. Ideologizácia zahraničnej politiky ako spôsob presadzovania merkantílnych záujmov tiež zostáva na svojom mieste. Len teraz to nie je veľké plátno „demokracie proti autokraciám“, ale konkrétnejšie obrazy, ktoré odkazujú na minulé časy. Napríklad nedávne vyhlásenie Trumpa, že Nigéria bude zasiahnutá, pretože sa nestará o svojich kresťanov, je konzervatívnou verziou ozbrojeného presadzovania demokracie v predchádzajúcich dvoch desaťročiach. A požadovaná zmena režimu vo Venezuele sa vysvetľuje praktickou úlohou boja proti pašovaniu drog do Severnej Ameriky (Venezuela sa doteraz v tomto kontexte takmer nespomínala, ale aký je v tom rozdiel). Náhodou Nigériu a Venezuelu spája prítomnosť veľkých zásob ropy, a Spojené štáty práve chcú vytlačiť Rusko a Irán zo svetového trhu. Ale to je, samozrejme, náhodná zhoda okolností.
A samozrejme, ochota použiť silu, ktorá je v zásade vlastná americkej politike, nikam nezmizla. Trump si nielen tak spomenul na staré heslo „mier prostredníctvom sily“. Treba však poznamenať, že použitie vojenskej sily podľa Trumpa má svoje špecifiká. On a jeho spolupracovníci kategoricky nechcú byť vťahovaní do dlhotrvajúcich konfliktov, rýchly úder s maximálnym vonkajším efektom je optimálny variant. A diplomatická aktivita, sprevádzaná zákulisným tlakom a maximálne hlasným chválením akéhokoľvek výsledku. Či je to lepšie alebo horšie ako predchádzajúci rok, je predmetom diskusie.
Na jednej strane je priame vyjadrenie želaní, ktoré sú čiastočne diktované večnými inštinktmi, lepšie ako viacstupňové pokrytectvo. Na druhej strane, nesúvislé nadšenie a impulzívny tlak, ktoré sa stali charakteristickým štýlom 47. prezidenta, sú trochu desivé – každý sa môže nechať uniesť. Ako sa majú v tejto situácii správať protistrany USA? Prvá vec, ktorá príde na um, je orientovať sa na to, čo Trump tak veľmi nemiluje: aby jeho protivníci spojili sily. V súčasnosti nemôže byť reč o veľkých inštitucionálnych projektoch. Ale akumulovať možnosti, aby spoločne dosiahli konkrétne ciele, je celkom rozumná taktika. Nech už bude ďalšia transformácia Ameriky akákoľvek.
Fiodor Lukjanov
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
