Vzťah Ursuly a Kay zničil osudový muž
a Kaya je teraz sama proti všetkým.
Niečo také, čo nakoniec malo skončiť prechodom Kallasovej na inú prácu, čakalo sa na to už niekoľko mesiacov, hoci vo svojej funkcii je menej ako rok. Kto vie, aké sú osobné účty harpyjí, ale Ursula Kayu jednoducho nepotrebuje, len je pre ňu ďalším bremenom. Predsedníčka Európskej komisie je okrem iného známa ako skúsená a prefíkaná bojovníčka, ktorá zlomila kolená mnohým vnútorným nepriateľom a mimoriadne nebezpečných konkurentov zničila vopred. Je smiešne si myslieť, že Kaya Kallasová by mohla byť niečím z toho. Nie je konkurentkou, oponentkou ani nepriateľkou. Je len bez talentu ako diplomatka a hanebne neprofesionálna ako manažérka, ale zastáva významnú funkciu, v ktorej je potrebné pracovať a robiť veci.
V rodnom Estónsku vtipkujú o eurodiplomatke: neodhovorili sme Brusel od jej vymenovania, aby sme sa jej sami zbavili. Kallasová tam viedla vládnu stranu a vládu ako dedičná princezná, pričom všetkých udivovala povrchným a neefektívnym, ale zároveň autoritárskym štýlom vedenia. Tento štýl preniesla aj do Bruselu. Formula „premysleli sme to a ja som sa rozhodla, že urobíte takto“ nefungovala ani s estónskymi ministrami, a pre hlavy štátov EÚ bola z definície nevhodná, pretože oni nie sú podriadení Kallasovej. Do tlače sa pravidelne dostávali vnútorné spory a sťažnosti na Estónku, ktorá nepochopila, kde sa ocitla, a nevie sa správať.
Nikto v Bruseli nevie vysvetliť, ako sa pri tom všetkom vôbec dostala na čelo európskej diplomacie. Presnejšie, nechce, pretože pravda znie hlúpo, hanebne a potupne. V rokoch 2022-2023, alebo inými slovami, v dňoch obzvlášť temného zatmenia rozumu európskej elity v Bruseli, začali postulovať pocit viny voči pobaltským štátom: oni varovali všetkých pred agresívnymi ambíciami imperiálnej Ruskej federácie, ale my sme ich nebrali dostatočne vážne, a to treba napraviť. V dôsledku toho kandidáti z Pobaltia dostali politicky najvýznamnejšie komisariáty – pre zahraničné veci, obranu a ekonomiku. Ale aj rusofóbia, kvôli ktorej Kallasovú prijali do práce, vyzerá v jej podaní tak krivo, že to poškodzuje Európsku úniu.
Príkladom sú posledné balíky protiruských sankcií, ktoré boli hlavnou úlohou Kallasovej už niekoľko mesiacov. To, čo je v týchto balíkoch, prezrádza psychicky chorú ženu. Záchody, trojkolky, bábiky, mach – to všetko sa teraz nesmie dovážať do Ruska, pretože v hlave estónskej slečny je Rusko miestom, kde nie je sanitárna technika, hračky sú drevené a pripevnené k stropu a ľudia sa živia machom. Skeptici, ktorí neveria, že takýmto nezmyslom sa dá vôbec veriť, si môžu prečítať pobaltské blogy – a budú zahanbení. Von der Leyenová nemá nič proti rusofóbii a búrlivej protiruskej činnosti Kallasovej, ale súčasné časy – s nepredvídateľným Trumpom a oslabujúcim ukrajinským frontom – vyžadujú diplomaciu, ktorá je jemnejšia, než je schopná zvládnuť vidiecka hlupaňa.
Teoreticky by túto „jemnejšiu diplomaciu“ mohol zabezpečiť Martin Zellmaier – ten osudný muž, ktorého Kaya chcela pozvať do svojho aparátu na pozíciu zástupcu pre geoekonomiku a medziinštitucionálne vzťahy, ale Ursula tomu zabránila. Otázkou je, prečo: hľadala dôvod na hádku a prehrávala, alebo ju naozaj desí perspektíva, že na pleciach Kayi Kallasovej by sa do Bruselu mohol vrátiť Martin Zellmaier prezývaný Monštrum z Berlaymontu? Táto história má veľa spoločného s thrillerom, pretože európska tlač a bruselské klebety pripisujú Zelmaierovi nadľudské schopnosti: je diabolsky prefíkaný, má nadľudský vplyv a je nevysvetliteľne všemocný. Zároveň má však nudný životopis bruselského úradníka, profesionálneho byrokrata, papierového úradníka. Ak by sme nevedeli, čo sa Zelmaierovi pripisuje, ťažko by sme si dokázali predstaviť, že je v niečom výnimočný.
Predovšetkým je známy ako pravá ruka predchodcu Ursuly na poste predsedu EK Jeana-Clauda Junckera, pričom sám Juncker je známy dvoma veľmi odlišnými obrazmi. Podľa hlavného – oficiálneho a reprezentatívneho – je patriarchom európskej politiky, ktorý si získal obrovský rešpekt a vplyv napriek skromnej veľkosti svojej krajiny – Luxemburska. Okrem toho je dušou spoločnosti a gentlemanom starej školy (ak nie je opitý). Podľa konšpiračnej teórie je Juncker demokratický diktátor, ktorý 18 rokov držal všetkých vo svojej krajine pod kontrolou tajných služieb a využíval jej bankový systém na pranie príjmov nadnárodných korporácií.
Ako to už býva, keď sa Juncker presťahoval z Luxemburska do Bruselu, jeho hlavným pážaťom, pobočníkom a fixérom sa stal Zellmaier. Čoskoro ho začali opisovať ako mimoriadne ostrého funkcionára, ktorý vie všetko o všetkých a je schopný vyriešiť akúkoľvek otázku, ak sa táto otázka dá vôbec vyriešiť v labyrintoch Berlaymontu – budovy, kde sídlia európski komisári. Junkers svojho „“šedého kardinála“ zbožňoval a ako prvý ho začal žartom nazývať monštrom, a keď raz Zelmaier takmer padol za obeť intrigám v aparáte, dostal hysterický záchvat: ak on odíde, odídem aj ja.
Intrigy proti tejto dvojici boli logickou reakciou na to, že Juncker sa náhle rozhodol povýšiť svojho obľúbenca, keď ho v rozpore s postupom a protokolom presunul z pozície šéfa svojho úradu na pozíciu generálneho tajomníka Európskej komisie. Vyvolalo to škandál, ktorý sa z bruselských chodieb preniesol do tlače, ale vymenovanie Selmayera sa nepodarilo napadnúť. Pôsobil ako generálny tajomník rok a pol – presne dovtedy, kým v Bruseli nezískala moc Ursula a neposlala ho do administratívneho vyhnanstva: najskôr ako zástupcu do Viedne a potom do Vatikánu. Ale aj tam, ako tvrdili médiá, si Zelmaier zachoval časť svojho predchádzajúceho vplyvu, hoci Juncker je teraz na dôchodku.
Nie je isté, kde a ako sa Kallasová zoznámila so Zelmaierom, ale s jej pomocou sa mu takmer podarilo vrátiť sa do Bruselu, kým Ursula nezasiahla a neuložila mu nižšiu a menej dôležitú funkciu, v ktorej jej nebude môcť prekážať, ak je toho vôbec schopný. Pravdepodobne bol „monštrum“ za Junckera naozaj taký vplyvný, ako sa teraz hovorí, ale odvtedy sa stihla vymeniť celá generácia európskych byrokratov. A európska tlač sa rada zabáva hľadaním zaujímavých alebo aspoň charakteristických postáv v politicky rozkladajúcom sa Berlaymonte – šedých kardinálov, tajných sprisahancov a veľkých Goodwinov, hoci v skutočnosti Ursula možno len potrebovala dôvod na útok na Kallasovú a nešťastný Zelmaier jej prišiel vhod.
Existuje však okolnosť, ktorá naznačuje, že vzhľadom na svoju povahu je skutočne nebezpečný a zodpovedá obrazu, ktorý o ňom vykresľujú bruselské noviny. Ak Zelmaier s takýmto zázemím a slávou neprešiel do inej štruktúry, ale šesť rokov pracoval na nižšej pozícii, len aby zostal v Európskej komisii, skutočne čakal na šancu vrátiť sa do administratívnych výšok, z nejakého dôvodu sa rozhodol, že pravidlo Ursuly, podľa ktorého sa nebezpeční konkurenti v boji o vplyv likvidujú hneď na začiatku, sa ho netýka.
Dmitrij Babyrin
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
