Obetovali to najdrahšie čo mali – svoje životy: Havária povstaleckého lietadla Li-2 vo Veľkej Polome

Z histórie 2. Čs. Paradesantnej brigády

Druhá československá samostatná Paradesantná brigáda bola výraznou silou, ktorá ovplyvnila sled udalostí počas 2. svetovej vojny a počas SNP. Jej postavenie medzi vojenskými jednotkami 1. čs. armády, SNP a odbojovým hnutím je osobité, hodné úcty a uznania. Dodnes je to vojenská jednotka, ktorá drží svetový rekord v dĺžke aktívnej bojovej činnosti v tyle nepriateľa.

Paradesantná brigáda pozostávala z viac ako 70 % bývalých vojakov slovenskej armády, ktorí v roku 1943 prešli na stranu Červenej armády v oblasti Melitopoľa a Kachovky. Následne sa dobrovoľne prihlásili do československých jednotiek v zahraničnej armáde. V decembri 1943 vzniklo za podpory týchto dobrovoľníkov „Prevolanie k slovenskému národu a k slovenskej armáde“. Bol to významný vlastenecký manifest, ktorý povzbudzoval vlastenecky orientovaných Čechov a Slovákov k oslobodzovaciemu boju. Bol za znovuvytvorenie spoločnej vlasti oboch bratských národov v jednom štáte, čiže štátu Čechov a Slovákov – Československa.

Sústredenie vojakov a vytvorenie 2. Československej Paradesantnej brigády v ZSSR prebiehalo v meste Jefremov, ktoré bolo vzdialené 300 km od Moskvy. Prichádzali sem vojaci zo zajateckých táborov (napríklad z Usmane), tiež doplnky vojakov z partizánskych jednotiek na Ukrajine a v Bielorusku. Následne v početnom stave doplnili brigádu volyňskí česi, oslobodení sovietskou armádou na Ukrajine.

Plánované využitie jednotky parabrigády bolo nasadenie v tyle nepriateľa – špecificky na území Slovenska. Tomu bol prispôsobený charakter výcviku a vybavenie brigády. Vo svojej dobe to bola najmodernejšia jednotka, ktorá bola zároveň najmodernejším druhom vojska – paradesantná brigáda bola elitnou výsadkovou jednotkou. Veliteľom brigády bol menovaný pplk. Vladimír Přikryl a jeho zástupcom sa stal pplk. Viliam Lichner.

Brigáda si pre svoje špecifické určenie vyžadovala aj špeciálnu a náročnú prípravu. V týždňoch od januára do apríla prebiehal náročný výsadkársky bojový výcvik. Terénne cvičenia a zoskoky z balóna a neskôr z lietadiel upevňovali bojového ducha jednotky a zoceľovali fyzickú pripravenosť vojakov. Vekový priemer mužstva bol v tej dobe 22 rokov. Výzbroj jednotky pozostávala zo sovietskych zbraní a výstroj bola tiež dodaná zo sovietskych zásob. Slávnostná prísaha a odovzdanie bojovej zástavy prebehli po náročnom cvičení, kde brigáda splnila všetky svoje úlohy výborne a to napriek zlému počasiu, snehu a mínusovým teplotám. Brigáda výsledkami cvičenia potvrdila, že je pripravená na boj s nepriateľom a dosiahla tak charakter paradesantného vojenského zväzku.

V čase od 30.4.1944 do 17.5.1944 sa brigáda presunula bližšie k frontovej línii. Vlakovým transportom dorazila do poľského mesta Proskurov. V tomto meste pokračovalo sústredenie brigády a zároveň tu prebiehala ďalšia etapa výcviku. Vojaci si zdokonaľovali prácu v skupinách, orientáciu v teréne, cvičila sa defenzívna a ofenzívna bojová činnosť. Dôraz bol kladený na súčinnosť jednotiek medzi sebou pri bojovom nasadení, ovládanie ukoristenej výzbroje a vojenskej techniky. V Proskurove zastihla paradesantnú brigádu dňa 29. augusta 1944 informácia o vypuknutí SNP. Vojaci a dôstojníci sa začali dožadovať svojho nasadenia na pomoc povstaniu. Na túto chvíľu čakali celý čas a venovali všetko úsilie k tomu, aby boli čo najlepšie pripravení na tento deň. Až 4. septembra 1944 prišiel dlho očakávaný rozkaz k presunu na front. V tom čase mala parabrigáda spolu 110 dôstojníkov, 93 rotmajstrov, 1 047 poddôstojníkov a 1683 vojakov, čo bolo spolu 2 933 osôb pripravených k nasadeniu do boja.

Vývoj situácie na duklianskom bojisku, ktorý nebol priaznivý pre oslobodzujúce jednotky zapríčinil, že brigáda bola nasadená najprv do bojov v Karpatoch. Bolo potrebné zmeniť pomer síl a obnoviť aktivitu na úsekoch bojov. Najbližšie dni ukázali, že parabrigáda zohrala významnú úlohu pri prenesení hlavného úderu z centra na ľavé krídlo sovietskej armády. Vďaka parabrigáde sa podarilo pútať veľké sily nepriateľa na duklianskom fronte a tie nemohli byť použité na potlačenie SNP. Boje na Dukle boli ťažké a namáhavé. Vplyv terénu, počasia a nasadenie nepriateľa si vyžiadali svoju daň. Počas týchto bojov padlo v brigáde 143 osôb, ranených bolo 437 osôb a nezvestných bolo 47. Na ich počesť postavili v poľskej obci Nowosielce pamätník, ktorý pripomína ťažké boje v tomto úseku a zároveň slúži na uctenie si pamiatky na týchto hrdinov, ktorí padli v boji proti fašizmu.

Na pamätníku je napísané aj meno nášho rodáka, pána Juraja Hatvaníka, ktorý padol dňa 13.9.1944 v poľskej obci Nowosielce. Juraj Hatvaník, narodený 29.1.1922 Malá Poloma, kmeňové číslo 6588. Hodnosť vojak, príslušník 1. Paradesantného práporu, 4. guľometná rota. V rámci výcviku mal za sebou 7 zoskokov padákom.

Počas bojov v Karpatoch brigáda preukázala svoju plnú pripravenosť na boj s nepriateľom a po splnení všetkých úloh bolo rozhodnuté o jej leteckom presune na Slovensko. Brigáda bola presunutá do oblasti Krosna, kde prebehlo doplnenie výzbroje a výstroje, reorganizácia brigády, vyznamenanie členov parabrigády za boje v Karpatoch a samotná príprava na odlet na Slovensko.

Pre náročnú prepravu veľkého počtu osôb, vojenského materiálu do tylu nepriateľa boli sovietskym velením vybraté divízie 5. Orelského zboru. Jednalo sa o 53. Stalingradskú leteckú divíziu diaľkového doletu a o 54. Orelskú leteckú divíziu diaľkového doletu. Divízie pozostávali z leteckých plukov, ktoré plnili tieto náročné úlohy. Od 4.9.1944 do 24.9.1944 bolo uskutočnených 1 199 vzletov, počas ktorých bolo na Slovensko dopravených vyše 2 000 výsadkárov parabrigády a 639 ton vojenského materiálu. Jednotky brigády prichádzali na Slovensko v októbri, kedy už bola situácia na bojisku SNP veľmi zložitá, na mnohých miestach až kritická. Neraz museli jednotky ihneď po vystúpení z lietadla odísť priamo na bojovú líniu a zasiahnuť do bojov s nepriateľom.

2. prápor parabrigády bol nasadený do bojov a protiútokom oslobodil Hronskú Dúbravu a Jalnú. Roty 1. práporu prinútili na ústup silné nepriateľské jednotky s tankami v smere Kozelník – Banská Štiavnica. Po stabilizácii na týchto úsekoch fronty boli jednotky brigády nasadené na obranu Zvolena z juhu a útočným bojom tak zabránili prielomu nepriateľa. Od 23.10.1944 niesla parabrigáda celú ťarchu ústupových bojov v úseku Zvolen – Badín – Banská Bystrica a tiež v smere od Podbrezovej na Banskú Bystricu, smerom na Donovaly. Nasledoval organizovaný ústup parabrigády do hôr a prechod na partizánsky spôsob boja. Pokračovali hrdinské boje v horách za nepredstaviteľných podmienok. Sneh, zima, vietor a hlad si vyberali svoju daň. Presuny brigády po horách, svahoch a údoliach si vyžiadali obete a vojaci museli siahnuť na úplné dno svojich síl. Pochod cez Prašivú, Chabenec, Kozí chrbát a ostatné pohoria Nízkych Tatier preverili fyzickú a psychickú odolnosť vojakov. Nepriateľ prenasledoval vojakov parabrigády a svojou útočnou činnosťou sa snažil zamedziť pobytu parabrigády v horách. Pomocou obyčajných ľudí v podhorských dedinkách sa podarilo parabrigádu stabilizovať a mohla tak vyvíjať svoje aktivity a diverznú činnosť v tyle nepriateľa. V tomto náročnom období boli nápomocní dobrí ľudia v dedinkách Horná a Dolná Lehota, Mýto pod Ďumbierom, ale aj ďalších nemenovaných podhorských obciach, ktorí pomáhali potravinami, ošatením, obuvou a informáciami o nepriateľovi. S menom paradesantnej brigády je spojený aj prepad v oblasti Krpáčovo, neďaleko dediny Dolná Lehota. Štáb a vojakov parabrigády tam prepadli nemecké jednotky. Po tomto prepade sa musela parabrigáda stiahnuť, znovu sformovať do skupín a svoju ďalšiu činnosť koordinovať v skupinách.

Po úspešných bojoch v tyle nepriateľa a spojení s jednotkami oslobodzujúcich armád koncom februára 1945 sa brigáda sústredila v meste Kežmarok. Prebehlo doplnenie stavu parabrigády, ošetrenie ranených a výcvik nováčikov. Brigáda bola následne nasadená do bojov pri likvidácii zbytkov nepriateľských fašistických a vlasovských jednotiek v oblasti Nízkych Tatier a časti stredného Slovenska. Následne bola paradesantná brigáda poverená obsadením posádok na južnom Slovensku, ktoré boli oslobodené od horthyovského Maďarska.

Logistika a zabezpečenie leteckej pomoci

Bolo nutné naplánovať a logisticky zabezpečiť prepravu väčšieho množstva osôb, materiálu, zbraní a streliva do tylu nepriateľa. Pre túto náročnú úlohu vybral veliteľ sovietskeho diaľkového letectva maršal A.E. Golovanov príslušníkov 5. Orelského leteckého zboru diaľkového doletu, ktorému velil generálporučík I. V. Georgijev.

5. Orelský zbor tvorili dve divízie:
53. Stalingradská letecká divízia diaľkového doletu (veliteľ generálmajor V. I. Labudev)
54. Orelská letecká divízia diaľkového doletu (veliteľ generálmajor V. A. Ščelkin)

53. Stalingradská letecká divízia diaľkového doletu mala veliteľstvo dislokované vo Ľvove. Divízia pozostávala z jednotiek:
1. gardový Brianský letecký pluk diaľkového doletu (veliteľ g. pplk. V. P. Filin. Materské letisko vo Ľvove.
23. gardový Belgorodský letecký pluk diaľkového doletu (veliteľ g. pplk. G. A. Šamrajev). Letisko Čerjany, pri mestečku Gorodok Jagelowski, (26 km od Ľvova).
336. letecký pluk diaľkového doletu (veliteľ g. pplk. D. M. Ravič). Letisko Cunjuv.

54. Orelská letecká divízia diaľkového doletu mala veliteľstvo dislokované v meste Glijany (32 km východne od Ľvova, občas sa uvádza aj mesto Busk). Divízia pozostávala z jednotiek:
7. gardový Gatčinský letecký pluk diaľkového doletu (veliteľ g. pplk. B. G. Jezerský). Letisko Stroni Baby (42 km severovýchodne od Ľvova).
29. gardový Krasnoseľský letecký pluk diaľkového doletu (veliteľ g. pplk. N. G. Afonin). Letisko Kukovič (28 km juhovýchodne od Ľvova).
340. letecký pluk diaľkového doletu (veliteľ g. pplk. F. F. Stepanov). Letisko Kukovič (28 km juhovýchodne od Ľvova).

Obidve divízie boli vyzbrojené prevažne lietadlami Lisunov Li-2 a v tej dobe len šiestimi lietadlami Douglas C-47 „Dakota“.

Z uvedených plukov bolo vybraných celkovo 127 najskúsenejších posádok, z ktorých 107 mohlo plniť náročné úlohy pri letoch do tylu nepriateľa v zložitých meteorologických podmienkach. Posádky a lietadlá boli určené na pristávanie na vzletovej pristávacej dráhe (VPD) letiska Tri Duby. Pri tvorbe letového plánu boli vzaté do úvahy letiská jednotlivých plukov, pomocné letiská, teréne prekážky a bol prevedený prieskum a logistické zabezpečenie celej leteckej prepravy – „leteckého mostu“.

Vypracovaný plán prepravy 2. Československej Paradesantnej brigády na Slovensko počítal s tým, že parabrigádu prepraví na Slovensko za štyri dni a to od 18. do 21. septembra 1944. Rozpis podľa dní uvažoval s nasadením 50 lietadiel Li-2 a 3 lietadiel C-47 počas prvej noci 18.9.1944. Na druhú noc 19.9.1944 bolo plánovaných 52 lietadiel Li-2 a 3 lietadlá C-47. Na 20.9.1944 bolo plánovaných 80 lietadiel Li-2 a 12 lietadiel C-47. Štvrtá noc 21.9.1944 uvažovala s 116 lietadlami Li-2 a 3 lietadlami C-47. To bol plán prepravy. Počasie a poveternostné podmienky však nedovoľovali držať sa plánu a tak preprava trvala dlhšie. Posledné lietadlá prepravovali vojakov na Slovensko ešte koncom októbra. Letecký most na pomoc SNP tak trval od 16. septembra do 24. októbra 1944, časový harmonogram do veľkej miery ovplyvnilo počasie a poveternostné podmienky.

Nás zaujíma činnosť 5. Orelského zboru a jeho divízií. Bolo absolvovaných minimálne 683 letov. Na Troch Duboch bolo vysadených minimálne 2 213 ľudí. Bolo prepravených 87 468 kg materiálu na pomoc povstaniu.

O náročnosti úlohy prepraviť na Slovensko veľký počet osôb a materiálu svedčí aj štatistika nehodovosti, zostrelov a havárií lietadiel. Celkovo ich bolo 17. Jednou z havárií lietadiel bola aj havária v pondelok, v noci zo 16. na 17. októbra 1944 na vrchu Flós pri Veľkej Polome (dnes Gemerskej Polome). V tú noc nedoleteli štyri lietadlá.

Lietadlo Lisunov Li-2 č.17, z druhej letky 336. leteckého pluku diaľkového doletu, 53. Stalingradskej leteckej divízie diaľkového doletu narazilo do vrchu Flós a havarovalo. Lietadlo pilotoval skúsený veliteľ lietadla P. J. Anušin. Nočný let, komplikovaný zlými poveternostnými podmienkami a takmer nemožnou orientáciou v teréne si vyžiadal svoju krutú daň. Dodnes sú na mieste havárie lietadla stopy po tomto nešťastí.

Záznamy o leteckej pomoci zo dňa 16. na 17. októbra 1944 hovoria o pripravených a naložených lietadlách v počte 71. Pre poveternostné podmienky úlohu splnilo 42 lietadiel. Bolo prevezených 156 ľudí a 44,5 tony materiálu. Na spiatočnom lete bolo prepravených 43 ľudí a 4,5 tony materiálu. V tú tragickú noc nedoleteli štyri lietadlá Lisunov Li-2, v ktorých zahynulo 18 sovietskych letcov a 12 príslušníkov Paradesantnej brigády.

Letecká pomoc pre SNP, organizovaná a realizovaná zo ZSSR bola neoceniteľným prínosom pre priebeh SNP a pre možnosť klásť odpor nepriateľským silám na území Slovenska. Svojou veľkosťou, rozsahom, počtom lietadiel a posádok nasadených do tejto bojovej úlohy, nemá ani z dnešného pohľadu obdoby.

Lietadlo Lisunov Li-2

Lisunov Li-2 , pôvodne označované ako PS-84, bolo sovietskou verziou amerického civilného dopravného lietadla Douglas DC-3, vyrábaného v licencii z roku 1937. Pomenovanie Dakota pre lietadlo Douglas DC-3 bolo zavedené britskou RAF. Vojenské verzie vo vojenskom letectve USA niesli rôzne označenia, napr.
dopravná verzia C-47 Skytrain alebo výsadkový variant C-53 Skytrooper. Stroj bol upravený pre sovietske podmienky, bol do neho inštalovaný sovietsky motor Švecov M-62 a niektoré lietadlá boli aj vyzbrojené. Vstupné dvere pre cestujúcich sa presunuli na druhú (pravú) stranu trupu a dvere nákladového priestoru boli posunuté takmer až nad krídlo. V takto uvoľnenom priestore zadnej časti trupu boli vo vojenskej verzii po oboch stranách trupu inštalované guľomety. Novinkou bola aj strelecká veža v hornej časti trupu.

Vo vojenských verziách Li-2 boli v uvoľnenej zadnej časti trupu lietadla umiestnené po oboch stranách guľomety a pri niektorých sa v hornej časti trupu umiestňovali guľometné kupoly. Viacúčelové lietadlá Li-2 niesli aj výzbroj, ktorá bola tvorená tromi guľometmi ŠKAS 7,62 mm konštruktérov B. G. Špalného a I. A. Komarického, leteckým guľometom 12,7 mm UBK-Berezinov. Lietadlá poháňali dva motory Ševcov AŠ-62 s výkonom 735 kW. Počas druhej svetovej vojny lietali Li-2 aj nad územím Československa. Po vypuknutí SNP sa lietadlá tohto typu využívali v rámci tzv. „leteckého mosta“ pri preprave osôb a materiálu na pomoc povstaniu. Lietadlami Li-2 sa prepravila na pomoc SNP z poľského územia aj 2. Čs. Paradesantná brigáda v ZSSR. Okrem prevozu ranených z územia ovládaného povstalcami prepravovali vojenský materiál a zásoby.

16. október 1994. Poľsko, pomocné letisko Jasionka

V pondelok, 16. októbra 1944 bolo počasie na letisku neďaleko Rzeszowa zlé. Silný dážď a vietor robili podmienky pre odlet komplikovanými. Lietadlo Lisunov Li-2, pripravené na odlet, nieslo číslo 17. Jeho stav si pred odletom kontroloval veliteľ lietadla a hlavný pilot Pavel Evsejevič Anušin. Tento ambiciózny, sebavedomý a skúsený pilot mal už za sebou 25 letov. Spolu s posádkou a lietadlom patrili k druhej letke 336. APDD leteckého pluku diaľkového doletu, 53. Stalingradskej leteckej divízie diaľkového doletu. Sovietsku časť posádky lietadla (pilotov a pomocný personál) tvorilo šesť osôb.

• veliteľ lietadla: lejtenant (poručík) Pavel Evsejevič Anušin
• druhý pilot: mladší lejtenant (podporučík) Nikolaj Jakovlevič Potapskij
• palubný mechanik: technik lejtenant (poručík) Sergej Anatoljevič Afanasjev
• letový navigátor: mladší lejtenant (podporučík) Valentin Chrisanfovič Ignatjev
• vzdušný strelec: mladší seržant (desiatnik) Nikolaj Andrejevič Davidko
• radista – vzdušný strelec: seržant (čatár) Alexander Michajlovič Obuchov

Pasažierov lietadla, vojakov určených k preprave na Slovensko tvorili príslušníci štábnej a pomocnej roty 2. Československej Paradesantnej brigády v ZSSR. V lietadle s cieľom letu Tri Duby sa nachádzalo 15 osôb. Nakoniec leteli v doleuvedenom zložení.

• podporučík Alexander Novák (veliteľ československej časti posádky lietadla)
• vojak Josef Štrojsa
• vojak František Martinovič Polaček
• podporučík Vladimír Srb
• rotný Pavel Ondrejkovič
• čatár Václav Jirásek
• desiatnik Michal Dolník
• vojak Ivan Fuťko
• vojak Vasil Sidun
• vojak Lazar Lebovič
• vojak Jaroslav Korber
• vojak Marcel Rajsfeld
• Kazimierz Zajdel
• vojak Peter Alexandrovič Ovčinko
• vojak Antonín František Marek

V konečnom súčte osôb v lietadle dospejeme k číslu 21. Je to 21 osôb, 21 vojakov, 21 ľudských životov a zároveň 21 osudov. A osud a náhody si doslova zahrali s každým z nich.

Už na letisku sa začali odohrávať náhodné udalosti a hry osudu. Zloženie posádky sa niekoľkokrát menilo a tak sa stalo, že v lietadle sa nakoniec ocitli osoby, ktoré tam prvotne nemali byť. Spolu štyri osoby sa do lietadla dostali náhodou. Najprv pôvodné zloženie posádky prepravovaných vojakov opustili manželia Steineroví. Poručík Judr. Bedřich Steiner mal lietadlom letieť spolu so svojou manželkou čatárkou Máriou Steinerovou. Náhoda spôsobila, že manželov volal k sebe do iného lietadla jeden dôstojník, kamarát Bedřicha Steinera. Vraj im let strávený spolu v kamarátskom rozhovore skôr ubehne. Manželia tak nastúpili do iného lietadla a z neho prešli dvaja vojaci práve do lietadla poručíka Anušina. To boli prví dvaja vojaci mimo rozpisu prepravovaných osôb.

Čerstvý absolvent rjazaňského učilišťa dôstojníkov pechoty podporučík Alexander Novák prišiel k lietadlu so svojím spolužiakom, teraz už tiež čerstvým podporučíkom Vladimírom Srbom. Menovaní do hodnosti podporučíkov boli tesne pred odletom. Nemali ešte žiadnu výstroj a ani osobné pištole, oblečení boli tak, ako prišli. Všetko potrebné mali dostať na letisku Tri Duby. Posádka pre krátkosť letu nedostala ani prídel jedla. Alexander Novák sa ako veliteľ posádky pasažierov rozprával tesne pred odletom s veliteľom lietadla Anušinom. Anušin pôsobil sebavedomým dojmom a na jeho hrudi sa vynímali vysoké vyznamenania. Bol to statný muž stredného veku. Určite už mal za sebou náročné vojenské úlohy, ktoré vždy splnil. Aj keď sa Novák snažil v rozhovore s veliteľom lietadla nastoliť otázku zrušenia letu kvôli zlému počasiu, veliteľ lietadla to rázne odmietol. Uviedol, že on na Slovensku pristál vždy a že tam pristane aj teraz. Vojakov domov dopraví.

Toto lietadlo letelo ako jedno z posledných a určení členovia parabrigády v ňom patrili k rôznym útvarom. Boli to všetci, ktorí z nejakých dôvodov neleteli už skôr. Alebo leteli viackrát, a vždy sa vrátili pre nepriaznivé počasie. Väčšinou to boli príslušníci štábnej a pracovnej roty brigády. Pri nástupe pred odletom lietadla sa značne oneskorili dvaja vojaci. Dokonca prišli v silno podnapitom stave, čím boli k preprave nespôsobilí. Už vopred oslavovali svoj návrat domov. S ich umravnením si musel Alexander Novák poradiť sám. Spoliehal trochu na kamaráta Vladimíra Srba, ale ten mu so vzniknutou situáciou nepomohol a nepomohol ani s organizáciou nástupu do lietadla. Novák sa na kamaráta Srba trochu nahneval. Opilci museli opustiť priestor nástupu do lietadla a miesto nich prišli dvaja náhradníci. To boli ďalší dvaja vojaci, ktorí sa v lietadle ocitli zhodou okolností a náhod.

Sám Alexander Novák pred nástupom do lietadla pociťoval zmiešané pocity. Mal spomienky na svojho strýka Vladimíra Nováka, ktorý bol tiež členom Paradesantnej brigády. Letel už skôr, dňa 9. októbra 1944 na pomoc povstaniu. Pred letom vravel Alexandrovi, že má zlé tušenie, akoby tušil, že dôjde k nešťastiu. Už na druhý deň bolo zrejmé, že sa niečo stalo. Jeho lietadlo nedoletelo. Nepristálo na Slovensku, ale ani sa nevrátilo na pomocné letisko. Až po vojne sa zistilo, že lietadlo havarovalo vo Vysokých Tatrách. Aká náhoda to musí byť, keď sa z jednej rodiny dvaja členovia dostanú do Paradesantnej brigády. Obaja prežijú výcvik a boje v Karpatoch, obaja odlietajú na pomoc povstaniu a obaja havarujú. Je to náhoda? Hra osudu? Čo je to za silu, ktorá ich viedla rovnakou cestou?

Piloti už sedeli pripravení v lietadle, vojaci sa zoradili a začali postupne nastupovať. Spolu pätnásť členov prepravovanej posádky stúpalo po schodíkoch do trupu lietadla. Podporučík Srb rezervoval miesto svojmu kamarátovi Novákovi vpredu pri kabíne letcov, ale Novák si sadol úplne dozadu na posledné miesto až v chvoste lietadla. Bol nahnevaný na kamaráta, tak chcel byť radšej ďalej od neho. Netušil, že mu to o pár hodín zachráni život. Okrem mužstva nebol v lietadle žiaden prepravovaný náklad. Vojaci sa tešili domov, aj keď vedeli, že ich tam čakajú ťažké boje s nepriateľom.

Dvere na lietadle sa zatvorili. Motory zaburácali a lietadlo bolo pripravené na odlet. Daždivé počasie a rozmočená dráha poľného pomocného letiska dávali tušiť, že let môže byť náročný. Z letiska Jasionka pri Rzeszówe vzlietlo lietadlo v noci 16. októbra 1944 o 22:00 hodine moskovského času. Odlet a nočný let lietadla bol prevedený za krajne nepriaznivého počasia, veľmi hustej hmly, vetra a dažďa. Samotný let, ale aj orientácia v teréne boli za takýchto podmienok veľkým rizikom.

Napriek všetkým okolnostiam lietadlo vzlietlo, dostalo sa do potrebnej výšky a nabralo správny kurz. Podľa letového plánu malo v najbližších hodinách priletieť na letisko Tri Duby, kde malo vysadiť prepravovaných príslušníkov 2. Československej Paradesantnej brigády.

Let a pád lietadla

Nočný let prebiehal spočiatku bez problémov. Všetko sa dialo naplánovane a štandardne. Až na zlé počasie a zhoršujúce sa poveternostné podmienky. Lietadlo letelo správnym kurzom podľa letového plánu. Na palube lietadla vládla počas letu skvelá nálada. Všetci sa tešili na návrat domov. Pre mnohých z nich to bol návrat po niekoľkých rokoch. Pre niektorých to bol však návrat po dlhých rokoch. Medzi vojakmi boli Slováci, „Zakarpaťáci“, Volyňskí Česi a jeden vojak nesúci poľské meno. Spievali sa sovietske bojové piesne. Čas ubiehal.

Piloti si robili svoju prácu a nič nenasvedčovalo tomu, že let môže dopadnúť zle. Vyzeralo to, že posádka si s počasím poradí. Obavy medzi vojakmi však boli. Po odlete o 22:00 hodine naviazala posádka rádiové spojenie s veliteľským stanoviskom. Neskôr, v priebehu letu to bolo o 22:45 hodine, keď radista podal hlásenie o prelete nad mestom Lisko. To bolo zároveň posledné hlásenie, ktoré podalo lietadlo č.17 – poručíka Anušina. Ďalšie hlásenia už neprišli. Lietadlo sa nevrátilo, ale ani nepristálo na letisku Tri Duby. Jeho osud začínal byť otázny.

Na nočnej oblohe sa objavila vystrelená svetlica. Dnes nie je jasné, či bola vystrelená zo zeme, alebo ju vystrelili piloti. Svetelné signály patrili k spôsobom vizuálnej komunikácie medzi miestom pristátia a lietadlom. Oznamovali pripravenosť letiska na pristátie, na zhodenie materiálu na padákoch, možné nebezpečenstvo, prípadne nepriateľské aktivity. Lietadlo začalo krúžiť a okruhov bolo niekoľko. Zároveň lietadlo znižovalo rýchlosť a začalo klesať. Piloti zaznamenali signálne ohne na zemi a pod sebou zbadali vracajúce sa lietadlá. Po splnení úlohy nabrali tieto lietadlá spiatočný kurz. Všetko nasvedčovalo tomu, že sa lietadlo nachádza v zóne pristátia a situácia na zemi a vo vzduchu sa ponášala na čulý ruch leteckého mostu. Hlavná zodpovednosť bola na pleciach navigátora. Jeho rozhodnutiu sa musí prispôsobiť aj veliteľ lietadla. Identifikácia terénu na zemi bola značne komplikovaná. Hmla a dážď v noci neprispievajú k orientácii v teréne a porovnať si mapu s okolitým terénom je náročné. Lietadlo už nabralo smer na druhý okruh a počas preletu sa situácia nezmenila. Stále nebolo jasné, či na je zemi naozaj letisko Tri Duby. Pilot znížil výkon motorov a začal klesať. Nízka rýchlosť v malej výške by mohla pomôcť nájsť identifikačné body a možno by sa podarilo naviesť lietadlo na pristátie. Tretí okruh v hmle a daždi tiež nepriniesol požadovaný výsledok. Svetlá na zemi zrazu začali zhasínať.

Bolo to asi po hodine letu. Prudký a silný náraz zrazu prišiel ako blesk z čistého neba. Boli to sekundy v hustom daždi. Hukot motorov, praskajúce stromy, lámanie konárov a rozlomenie lietadla na niekoľko kusov, to všetko bol sprievodný jav nárazu lietadla. Havária bola podľa spôsobu letu a okolitého terénu neodvratná. V noci zo 16-teho na 17-teho októbra 1944 narazilo lietadlo do vrchu Flós neďaleko obce Veľká Poloma. Lietadlo pri klesaní zavadilo o koruny stromov, roztočené vrtule a pád lietadla v lesnom poraste dokonali dielo skazy. Staré duby boli prisilné nato, aby lietadlo ostalo nepoškodené, alebo aspoň s malými škodami. Nedokázalo ochrániť svoju posádku pred následkami pádu.

Osudným sa stal starý a silný buk. Aj keď mu vrtule motorov odsekli časť veľkej a košatej koruny, do jeho konárov sa zasekol chvost lietadla. V tej chvíli z neho vypadol ppor. Alexander Novák a to mu zachránilo život. Zvyšok lietadla pokračoval v lete a narazil do dubu, ktorý vyvrátil aj s koreňmi. Ten sa zachytil a zakliesnil do druhého dubu a spolu tak pri náraze prevrátili torzo lietadla, ktoré ostalo podvozkom a bruchom nahor. Vojaci, ktorí sa nachádzali v trupe lietadla túto situáciu nemohli prežiť. Neprežil takmer nikto z nich. Silno poškodená bola aj kabína lietadla. Pokrčené plechy, rozbité okná a silno zdeformované vybavenie lietadla nedalo šancu na prežitie ani pilotom a ani zbytku sovietskej časti posádky lietadla.

Udalosti, ktoré v tom čase prebiehali v blízkosti miesta havárie lietadla naznačujú možné príčiny nešťastia. Medzi obcami Henckovce a Nižná Slaná sa nachádza oblasť s názvom Pališov. Je to oblasť ideálna na zhodenie leteckej pomoci na padákoch. V októbri 1944 tam operovalo niekoľko partizánskych skupín. Aj v osudnú noc, 16. októbra 1944 čakali príslušníci partizánskych jednotiek a občania okolitých dedín ktorí im pomáhali, na leteckú pomoc. Na nákladných padákoch pristáli na zemi vaky s vojenským materiálom. Padali do oblasti ohraničenej svetelnými signálmi – zapálenými ohňami. Následne bol materiál naložený na vozy a odvezený na vopred určené miesta. Lietadlá po splnení úlohy opúšťali vzdušný priestor nad Pališovom a vracali sa svojou trasou na domovské letiská. Práve tieto lietadlá mohla zahliadnuť posádka poručíka Anušina, keď leteli ponad nich. Keď bol materiál naložený na vozy a postupne odnášaný preč z Pališova, zbadali partizáni a dedinčania osamotené lietadlo. Pri treťom okruhu ponad ich hlavy už aj im bolo jasné, že niečo nie je v poriadku a tak rýchlo bežali zhasiť signálne ohne. Bolo však už neskoro.

Takto spomínali na udalosti oných dní očití svedkovia.

Pán Ondrej Gallo,
rodák zo susednej obce Henckovce v čase SNP aktívne pomáhal pri odbojovej činnosti. Narodil sa v roku 1914 a v čase udalosti mal 30 rokov. Takto spomínal na udalosť pádu lietadla, pozoroval to práve z Pališova.

„V októbri 1944 sme na poli zvanom Pališov, ktoré sa nachádza medzi chotárom Henckoviec a Nižnou Slanou čakali prílet sovietskych lietadiel, mali zhodiť pomoc partizánom. Bolo to v noci, tak sme zapálili signálne ohne a vyčkávali na zhodenie nákladných padákov. Bol som tam so záprahom volov a vozom, plánovali sme ten náklad naložiť a čím skôr prepraviť na dohodnuté miesto. Priletelo niekoľko lietadiel a všetko išlo podľa plánu. Lietadlá odleteli a keď sme odchádzali s naloženými vozmi znovu som počul hluk motorov lietadla a neskôr som zbadal letiace lietadlo. Bolo to osamotené lietadlo, nemalo doprovod, ani nebolo v leteckej skupine s ďalšími lietadlami. Urobilo ponad nás niekoľko preletov v okruhoch a videli sme, že postupne klesá. Viditeľnosť bola slabá, počasie zlé a navyše bola hlboká noc. Pri treťom okruhu sme videli, že niečo nebude v poriadku. Rýchlo sme bežali zhasiť signálne ohne. Bolo už neskoro. Zrazu sme počuli niekoľko výstrelov, boli to salvy z palubných zbraní lietadla. V diaľke sme začuli ozývajúci sa hrmot a zvuk pripomínajúci lámanie stromov. Na druhý deň som sa dozvedel, že pri Veľkej Polome (dnes Gemerská Poloma) sa zrútilo lietadlo, ktoré prepravovalo vojakov na pomoc povstaniu.“

Pán Ondrej Šimko z Gemerskej Polomy spomína:

“My sme vtedy boli spolu s bratom pri partizánoch v Nižnej Slanej. Mal som 11 rokov. Videli sme ako partizánom zhadzujú z lietadiel výzbroj a muníciu na padákoch. Na miesto dopadu nás dospelí nepustili. Odvážali to na vozoch. V Pališove som zažil aj boje a streľbu. Ľahli sme si do trávy, museli sme sa prikrčiť, lebo “guľky z pušiek a samopalov” nám lietali tesne ponad hlavy.“

“Asi týždeň po havárii lietadla sme sa s bratom išli pozrieť na Flós. Boli sme zvedaví. Dorazili sme tam tesne pred obedom za pekného počasia. Všade bol veľký neporiadok, polámané konáre, rozhádzané časti lietadla a vecí z neho. Chodili sme s bratom po plechoch na zemi. Časť lietadla bola zaseknutá v stromoch, chodili sme popod trup a krídla. Na trupe bolo jasne vidieť bočné okná. Zobral som si takú malú trubku a nejaké koliesko z lietadla. Ešte teraz ich mám. Vtedy tam chodilo veľa ľudí, každý si niečo zobral. Chodili aj na vozoch a brali celé kusy plechov. Viem, že vojakov, čo zahynuli museli na zem spúšťať na lanách a potom ich previezli do dediny, kde ich pochovali. Po vojne tam prišla komisia, ktorá vyšetrovala príčinu nehody.”

Udalosti po havárii

Je chladná noc – veľmi skoré ráno, utorok 17. októbra 1944. Na vrchu Flós je tma a stále prší. Kvapky dažďa padajú na polámané stromy, ale aj na plechy a rozbitú konštrukciu lietadla. Od plechov sa odrážajú a vydávajú tak typický zvuk. Práve kvapky dažďa ako prvého prebúdzajú podporučíka Alexandra Nováka. Chvíľu trvá, kým si uvedomí kde je a čo sa vlastne stalo. Bol v bezvedomí a prebudenie nebolo najlepšie. Bolesť v ľavom zápästí nasvedčovala tomu, že bolo vymknuté. Zranenie ľavého oka našťastie nebolo kritické. Keď si Alexander Novák uvedomil súvislosti, s hrôzou zistil, že leží na dvoch svojich kamarátoch v bezprostrednej blízkosti od trosiek lietadla. Nad ním, v korunách stromov visela chvostová časť lietadla, z ktorej pri páde vypadol. Práve pád z chvostovej časti zachránil Alexandrovi Novákovi život. Odtrhlo ju a zostala zakliesnená v starých stromoch. Bola tam ešte niekoľko rokov po tragédii. Lietadlo bolo roztrhnuté na niekoľko kusov a trosky boli všade vôkol. Bol to strašný pohľad.

V hlbokej tme bolo počuť stony, náreky, výkriky a blízke kroky. Prichádzala postava, bol to vojak Štrojsa. Sťažoval sa na bolesť v chrbte, ale žil. To bolo v tej chvíli najdôležitejšie. Sám sa vyprostil z trosiek lietadla a neskôr sa ukázalo, že jeho zranenie nebolo vážne. Spolu s Alexandrom Novákom sa snažili pomôcť ostatným, ale v hlbokej tme to nebolo veľmi reálne. Po krátkej dobe utíchli náreky a stony ranených. Už bolo počuť iba ako dážď padá na staré buky a z lístia padajú kvapky na dvoch vojakov stojacich uprostred skazy.

Na úsvite zrazu bolo počuť stonanie. Podľa neho sa podarilo z trosiek lietadla vyprostiť vojaka Poláčka. Trvalo to hodnú chvíľu a stálo to mnoho síl a námahy. Podarilo sa ho spopod plechov vyslobodiť. Bol iba ľahko zranený, mal krvácajúce rany na tvári a na rukách. Nebolo to však nič vážne. Mohol pomaly chodiť. Zrejme utrpel otras mozgu. Nevnímal čas a ani to nešťastie okolo seba. Stále si pre seba mumlal, že ho prešlo auto. Bol veľmi nepokojný a neustále odbiehal do lesa. Niekoľkokrát ho z lesa vrátili späť. Avšak v nestráženej chvíli, keď Novák so Štrojsom prehliadali ostatných a zisťovali či niekto ešte žije, znovu odbehol do lesa. Stratil sa v ňom a od tej chvíle ho už nikto nevidel. Jeho ďalší osud je dodnes neznámy.

V rannom svite sa v lese postupne vykresľovala celá dráma havárie lietadla. Slnečné lúče postupne prenikali do lesa a obaja vojaci tak na vlastné oči videli obraz tejto tragédie. Opätovne sa ešte pokúsili prehľadať trosky lietadla a pokúsili sa nájsť ranených. Novák začal zároveň hľadať svojho kamaráta „Láďu“ Srba. Mal by byť v prednej časti lietadla. Našiel pritom sovietskeho pilota, veliteľa lietadla – Anušina. Rozprával sa s ním na letisku. Ešte dýchal. Snažili sa ho vyprostiť, ale pilotná kabína bola tak silno zničená nárazom, že to bolo nad ľudské sily. Odtiaľ sa v noci ozýval nárek a nesúvislé výkriky v bolestiach. Anušin spomínal nejaké ženské mená a matku. Hodne trpel a vtedy niekoľkokrát vykríkol – dostrel, … dostrel … Bol preseknutý na polovicu a stlačený bol medzi troskami, plechmi, časťou kokpitu lietadla a telami ďalších dvoch mŕtvych vojakov. Jeho vytiahnutie bolo nad sily oboch vojakov. Hneď vedľa ležal aj spomínaný kamarát „Láďa“ Srb a blízko neho ležal vojak Lazar Lebovič. Mal ťažké poranenia na hlave a v tej chvíli nejavil známky života. Neskôr sa ukázalo, že ešte dýcha. Boli to momenty, na ktoré človek nezabudne.

Volanie o pomoc (ako sa neskôr ukázalo) počul bača Petrík z Pohorelej, ktorý bol na salaši na neďalekých lúkach zvaných Lehôtky. Zrejme tomu nevenoval zvýšenú pozornosť a v tých pohnutých dobách sa staral o svoju bezpečnosť a o bezpečnosť salaša. Keď uvážime, že lietadlo havarovalo tak, že nedošlo k žiadnemu výbuchu pohonných hmôt a ani k požiaru, bača Petrík netušil, čo sa vlastne v tme udialo.

Bolo skoré ráno, vychádzalo slnko. Sily už dvoch preživších vojakov opúšťali a tak sa rozhodli ísť hľadať pomoc. Sami dvaja už nedokázali manipulovať s troskami lietadla, nevedeli pomôcť ostatným a vojaka Polačeka sa im nepodarilo nájsť v lese. Bolo nutné zistiť kde sa vlastne nachádzajú a či náhodou nie sú na nepriateľskom území. Štrojsa predpokladal, že sú buď na Slovensku, na území obsadenom Nemcami, alebo niekde v Maďarsku. Pustili sa teda hľadať pomoc a zistiť, kde sa nachádzajú. Cestou do údolia zahliadli dve mladé ženy. Ženy sa ich veľmi zľakli. Pohľad na dvoch špinavých vojakov nebol radostný. Uniformy zašpinené od oleja (ktorý bol snáď všade v okolí havarovaného lietadla) zmenili predtým vzorne upravených vojakov na nepoznanie. Špinavé ruky a tváre dávali vojakom nepríjemný vzhľad. Fľaky od oleja, krvi, dotrhané uniformy a únava zmenili vojakov a už na prvý pohľad bolo zrejmé, že potrebujú pomoc. Nakoniec dievčatá vojakom pomohli. Boli to 22-ročná Anna Zatrochová s kamarátkou Zuzanou Breznaníkovou. Šli pracovať do lesa a cestou narazili na spomínaných vojakov. Aj keď boli spočiatku nedôverčivé, po zaznení češtiny Alexandra Nováka pochopili situáciu. Ochotne im pomohli a zaviedli oboch vojakov do malého domčeka pred dedinou Veľká Poloma. Bola to horáreň, v ktorej býval horár Vaněček so svojou ženou. Postarali sa o nich. Vojaci sa umyli, oddýchli si a najedli sa dobrých halušiek. Bolo jasné, že sú medzi svojimi a Nemcov tu niet. Dievčatá zatiaľ odišli do dediny a porozprávali, čo sa stalo. Tak sa ľudia v dedine dozvedeli o havárii lietadla.

Dedinčania rýchlo zorganizovali rozsiahlu pátraciu akciu. Zapojili sa do nej povstaleckí vojaci, partizáni i miestne obyvateľstvo. Nakoniec to, čo sa kedysi nazývalo lietadlom, našli na vrchu Flós. Z trosiek lietadla s námahou vytiahli šestnásť mŕtvych tiel. Podarilo sa im vytiahnuť aj dvoch ešte živých vojakov, ktorí boli ťažko zranení. Bol to vojak Lazar Lebovič a rotný Pavel Ondrejkovič. Boli čo najrýchlejšie eskortovaní do povstaleckej nemocnice v Dobšinej. Vytiahnutie tiel z trosiek lietadla bolo veľmi náročné. Niektorých vojakov museli oslobodiť spod zdeformovaných a pokrútených plechov a z korún stromov ich spúšťali na lanách. Do dediny boli telá obetí prevezené na vozoch. Dedinčania už netrpezlivo čakali na nové správy o nehode lietadla. Telá boli uložené do sály (neskôr budova predajne obuvi), kde sa ich ujali ochotné polomské ženy. Všetkých padlých poumývali a pripravili ich na pochovanie. Ranení potrebovali urgentne prvú pomoc. S určitými obavami bola požiadaná o pomoc dcéra polesného Vaněčka, bývajúca v domčeku na Hute. Obavy plynuli z jej nemeckej národnosti. Ale zachovala sa statočne. Raneným ošetrila rany a pomohla s prepravou do nemocnice v Dobšinej. Zároveň boli do nemocnice v Dobšinej dopravení aj poručík Alexander Novák a vojak Josef Štrojsa.

Medzitým sa na miestnom cintoríne kopal spoločný hrob a pripravoval sa dôstojný pohreb pre padlých hrdinov. Dňa 19. októbra 1944 sa konala posledná rozlúčka s obeťami havárie lietadla, za veľkej účasti civilného obyvateľstva (aj z okolitých dedín), povstaleckých vojakov a partizánov. Bol to v histórii obce prvý občiansky pohreb, ktorý zorganizoval miestny Revolučný Národný Výbor. Pred ukončením pohrebu však priamo na cintorín dorazila vojenská spojka a hlásila, že Nemci zahájili ofenzívu v smere Grajnár – Súľová – Veľká Poloma a tak vojaci a partizáni okamžite odchádzali bojovať. V nasledujúcich chvíľach si už aj civilné obyvateľstvo bežalo z cintorína chrániť svoje životy a svoj majetok. Prichádzajúca streľba smerom od Súľovej neveštila nič dobrého.

V povstaleckej nemocnici v Dobšinej sa nachádzali poručík Alexander Novák, vojak Josef Štrojsa, ťažko ranení boli rotný Pavel Ondrejkovič a vojak Lazar Lebovič. Zo spomienok vieme, ze blonďatý Alexander Novák sa ešte v nemocničnej izbe rozprával s Pavlom Ondrejkovičom. Ten iba volal a kričal: „Domov chcem, domov. K mame!“ Nakoniec ťažkým zraneniam podľahli dňa 18. októbra 1944 obaja ranení. Lazar Lebovič, aj Pavel Ondrejkovič. Matričný úrad v Dobšinej, v správe o príčinách úmrtí v mesiaci október, spísanej dňa dňa 2. novembra 1944 uvádza ako príčinu smrti. Pavel Ondrejkovič – roztrhnutie tenkého čreva, následná nehybnosť srdca. Vojak Lazar Lebovič – ochrnutie centier mozgových.

Rodina Pavla Ondrejkoviča bola kontaktovaná telegramom. V prvom telegrame stálo, že je umietnený so zraneniami v nemocnici v Dobšinej. Druhý telegram už informoval príbuzných o jeho smrti. Pre jeho telo si prišiel švagor, pán Majdák – manžel jeho sestry Anny. Telo bolo prevezené do Zvolena, kde bolo aj pochované. Jeho hrob je tam dodnes a je to jediný člen posádky lietadla, ktorý má vlastný hrob. Lazar Lebovič bol pravdepodobne pochovaný na cintoríne v Dobšinej. Jeho meno sa nenachádza v zozname pochovaných v spoločnom hrobe vo Veľkej Polome.

Nemecká ofenzíva bola úspešná a povstalecké vojská boli zatlačené do obranných línií a neskôr boli donútení ustúpiť. Pod silným tlakom nepriateľských vojenských aktivít padla aj obrana úseku Grajnár – Súľová – Veľká Poloma. Obec Veľká Poloma bola obsadená nepriateľom. Nemecké vojská postupovali smerom na Dobšinú. Za povšimnutie stojí, že aj medzi nepriateľom sa našli jednotlivci, ktorí si zachovali ľudskosť. Svedčí o tom aj prípad nemeckého dôstojníka, ktorý stál nad nezasypaným hrobom obetí leteckej havárie. Hrob bol iba z časti zasypaný, keďže počas pohrebu začala ofenzíva, ľudia sa rozpŕchli a vojaci s partizánmi odišli bojovať. Tento dôstojník s pochopením vydal príkaz „Dokončite to“. A tak došlo k zasypaniu spoločného hrobu.

Postup nepriateľa smerom na Dobšinú nebol jednoduchý. Partizáni kládli odpor a v okolí Henckoviec a Nižnej Slanej došlo k stretu oboch síl. V Pališove, ako sa táto oblasť nazýva boli nemecké jednotky zatlačené a museli opustiť toto pásmo bojov. Neskôr sa však nepriateľ vrátil s posilami a obsadil jednotlivé obce v okolí rieky Slanej a mesto Dobšiná padlo rovnako do rúk nepriateľa. Pod vplyvom týchto udalostí musela byť povstalecká nemocnica v Dobšinej evakuovaná. Tak sa stalo, že sa Novák a Štrojsa ocitli v podhorskej dedinke Čierna Lehota, kam bola evakuovaná časť nemocnice z Dobšinej.

Týždeň trvalo putovanie dvoch mladíkov Nováka a Štrojsu, kým narazili na partizánsku hliadku oddielu „Kalinin“. Veliteľ Kolodažnyj si oboch najprv preveril. Nedalo sa dôverovať každému, v tej dobe bolo v dedinách a horách dosť agentov a provokatérov, ktorých posielal nepriateľ. Alexander Novák však mal šťastie. Kolodažnyj bol absolventom tej istej dôstojníckej školy v Rjazani, ako Alexander Novák. S partizánskym oddielom bojovali v lokalitách Košice, Rožňava, Rimavská Sobota a Tisovec.

V januári 1945 už bol Alexander Novák začlenený do zostavy 4. brigády, ktorá sa formovala v Levoči. S brigádou zažil urputné boje o Liptovský Mikuláš. Zúčastnil sa bojov o prístupové cesty k Žiline, ale predovšetkým bojov o kótu Polom. Padlo tam veľa vojakov.

Po oslobodení sa Alexander Novák usadil v Československu, vo vlasti svojich predkov. Pôsobil v Jiříkově na Děčínsku. Po vojne vyštudoval farmáciu na Karlovej univerzite, chcel pomáhať ľuďom. Dňa 28.6.1950 promoval na Karolvej univerzite v Prahe a bol mu udelený titul PhMr. Bol aktívnym členom Československej obce legionárskej a zakladateľom jej pobočky v Jiříkově. Na oslavu víťazstva a ukončenia 2. svetovej vojny sa rozhodli, že postavia sochu T.G.Masaryka, čo sa aj podarilo. Bol zamestnaný ako lekárnik a správca lekárne v Jiříkově. Dňa 25.6.1955 sa oženil s Margitou rod. Hetschlovou, sobáš bol na MNV Nový Bor. Alexander Novák sa vždy rád vrátil do Gemerskej Polomy. Je odfotený na niekoľkých záberoch priamo na mieste pádu lietadla, pri vraku Lisunova Li-2, v roku 1949. Prišiel sa pozrieť tam, kde sa druhýkrát narodil. Nikdy nezabudol, aké výborné halušky jedol v horárni (na Hute), v domčeku neďaleko Gemerskej Polomy. Každý rok doniesol na spoločný hrob svojich kamarátov kyticu, veniec a zapálil tam sviecu. Uctieval si pamiatku na svojich spolubojovníkov.

Aj vojak Josef Štrojsa po skončení vojny uvažoval ako ďalej. Jeho myšlienky boli podobné. Aj on sa usadil v Československu. S Alexandrom Novákom ostali naďalej v kontakte.

Obyvatelia obce sa v povojnovom období starali o spoločný hrob obetí havárie lietadla. V dedine sa zároveň nachádzali aj hroby rumunských vojakov, ktorí padli pri oslobodzovaní obce. V päťdesiatych rokoch dochádzalo k exhumácii tiel vojakov a tie boli prevážané na spoločné cintoríny, kde boli pochované. V roku 1951 žiadalo rumunské veľvyslanectvo exhumáciu a prevezenie tiel rumunských vojakov na spoločný vojenský cintorín rumunskej armády vo Zvolene. Popri tejto udalosti bola dňa 7. decembra 1951 prevedená aj exhumácia tiel obetí leteckej havárie. Príslušníci sovietskeho letectva a červenej armády (spolu 8 tiel) boli prevezení a pochovaní na vojenskom cintoríne sovietskej armády v Košiciach. Ich mená sú tam vytesané do mramorových dosiek vedľa pamätníka. Ostatní členovia posádky lietadla (tiež 8 tiel), príslušníci 2. Československej Paradesantnej brigády boli podľa archívnych záznamov prevezení a pochovaní na cintoríne v Rožňave.

Na pamiatku tejto udalosti boli postavené pamätníky, ktoré pripomínajú haváriu vojenského lietadla. Pamätník v lokalite Kurtáková je jedným z dvoch samostatných pamätníkov, ktoré pripomínajú túto historickú udalosť z obdobia SNP. Postavený bol na pamiatku hrdinom SNP, ktorí tragicky zahynuli pri havárii vojenského lietadla dňa 16.októbra 1944 na vrchu Flós. Situovanie pamätníka je 5 km od obce Gemerská Poloma smerom na Spišskú Novú Ves, vľavo vedľa hlavnej cesty. Autorom je zaslúžilý umelec, ak. sochár Vojtech Löffler. Odhalenie pamätníka sa udialo v roku 1960. Neskôr, v roku 1994 pribudli na pamätníku aj tabule s menami obetí havárie lietadla. Autorom rozširovania pamätníka je architekt Ján Rusnák.

Od tohto pamätníka vedie značený náučný chodník k druhému pamätníku tejto udalosti, priamo na vrchu Flós. Výstup trvá približne 40 minút lesným porastom. Pamätník na Flóse je postavený v blízkosti miesta dopadu lietadla.

Aj pri vstupe do základnej školy v Gemerskej Polome bol dlhé roky postavený malý pamätník. Tvoril ho samorast, časť kmeňa stromu, o ktorý boli opreté časti krídiel lietadla. Dnes sú umiestnené vo vestibule pri vstupe do budovy školy. Časť krídla tam pripomína udalosti z októbra 1944, aby aj mladá generácia vedela, že sloboda sa rodila ťažko.

O pamätníky sa stará obec, ZO SZPB Gemerská Poloma, aj miestny klub dôchodcov. Do pietnych aktov súvisiacich s oslobodením, oslavami výročia SNP a výročím pádu lietadla sa zapájajú aj žiaci miestnej základnej školy.

Sovietska časť posádky lietadla

Pavel Evsejevič Anušin

Павел Евсеевич Анушин

Dnepropetrovsk

Hodnosť: lejtenant (poručík)

Funkcia: veliteľ lietadla

53. letecká divízia diaľkového doletu 

2. letka, 336 APDD, letecký pluk diaľkového doletu

Zahynul na mieste havárie lietadla, na vrchu Flós

Pochovaný je na vojenskom cintoríne v Košiciach

Nikolaj Jakovlevič Potapskij

Николай Яковлевич Потапский

dedina Petrogradka, Luzinsk

Hodnosť: mladší lejtenant (podporučík)

Funkcia: druhý pilot (pravý pilot)

53. letecká divízia diaľkového doletu 

2. letka, 336 APDD, letecký pluk diaľkového doletu

Zahynul na mieste havárie lietadla, na vrchu Flós

Pochovaný je na vojenskom cintoríne v Košiciach

Sergej Anatoljevič Afanasjev

Сергей Антольевич Афанасьев

Balakovo, Saratovskaja oblasť

Hodnosť: technik lejtenant (poručík)

Funkcia: palubný technik

53. letecká divízia diaľkového doletu 

2. letka, 336 APDD, letecký pluk diaľkového doletu

Zahynul na mieste havárie lietadla, na vrchu Flós

Pochovaný je na vojenskom cintoríne v Košiciach

Valentin Chrisantovič Ignatjev

Валентин Хрисанфович Игнатьев

Kijev, Ukrajina

Hodnosť: mladší lejtenant (podporučík)

Funkcia: letový navigátor

53. letecká divízia diaľkového doletu 

2. letka, 336 APDD, letecký pluk diaľkového doletu

Zahynul na mieste havárie lietadla, na vrchu Flós

Pochovaný je na vojenskom cintoríne v Košiciach

Nikolaj Andrejevič Davidko

Николай Андреевич Давидко

Temrjuk, Prvomájová ulica 76, Rusko

Hodnosť: mladší seržant

Funkcia: vzdušný strelec

53. letecká divízia diaľkového doletu 

2. letka, 336 APDD, letecký pluk diaľkového doletu

Zahynul na mieste havárie lietadla, na vrchu Flós

Pochovaný je na vojenskom cintoríne v Košiciach

Alexander Michajlovič Obuchov

Александр Михайлович Обухов

dedina Semenovka, Oktjabrskoj rajon, Rusko

Hodnosť: seržant

Funkcia: radista – vzdušný strelec

53. letecká divízia diaľkového doletu 

2. letka, 336 APDD, letecký pluk diaľkového doletu

Zahynul na mieste havárie lietadla, na vrchu Flós

Pochovaný je na vojenskom cintoríne v Košiciach

Pasažieri – príslušníci 2. Československej Paradesantnej brigády

Alexander Novák

Rovno, Volyň

Hodnosť: podporučík

Funkcia: veliteľ čs. posádky v lietadle č.17

2. Československá Paradesantná brigáda v ZSSR

Štábna rota

Prežil haváriu. Ľahko ranený. Pomohol hľadať pomoc.

Po vojne sa usadil v Československu

Pracoval ako lekárnik v meste Jiříkov na Děčínsku

Josef Štrojsa

Kvasilov 52, Rovno, Volyň

Hodnosť: vojak

Funkcia: polní četník

2. Československá Paradesantná brigáda v ZSSR

Štábna rota

Prežil haváriu. Ľahko ranený. Pomohol hľadať pomoc.

Po vojne sa usadil v Československu

František Polaček

Malinovka, Volyň

Hodnosť: vojak

Funkcia: polní četník

2. Československá Paradesantná brigáda v ZSSR

Pracovná skupina brigády

Prežil haváriu. Otras mozgu.

Pod vplyvom šoku odišiel do lesa. Už ho nevideli.

Vladimír Srb

Kvasilov, Volyň

Hodnosť: podporučík

2. Československá Paradesantná brigáda v ZSSR

Štábna rota

Zahynul na mieste havárie lietadla, na vrchu Flós

Pochovaný v spoločnom hrobe vo Veľkej Polome

Pavel Ondrejkovič

Slovák, rodák zo Zvolena

Hodnosť: rotný

Funkcia: zbrojár

2. Československá Paradesantná brigáda v ZSSR

Štábna rota

Zahynul na následky zranení v nemocnici v Dobšinej

Pochovaný na cintoríne vo Zvolene

Václav Jirásek

Podhájce, Dubno, Volyň

Hodnosť: rotmajster

Funkcia: veliteľ čaty

2. Československá Paradesantná brigáda v ZSSR

Oddiel PTO + pracovná skupina brigády

Zahynul na mieste havárie lietadla, na vrchu Flós

Pochovaný v spoločnom hrobe vo Veľkej Polome

Michal Dolník

Slovák, rodák z obce Kunerád, okr. Žilina

Hodnosť: desiatnik

2. Československá Paradesantná brigáda v ZSSR

Štábna rota

Proviantná čata

Zahynul na mieste havárie lietadla, na vrchu Flós

Pochovaný v spoločnom hrobe vo Veľkej Polome

Ivan Fuťko

Neresnica, okr. Tačevo

Hodnosť: vojak

2. Československá Paradesantná brigáda v ZSSR

PTO / Štábna rota

Pomocník

Zahynul na mieste havárie lietadla, na vrchu Flós

Pochovaný v spoločnom hrobe vo Veľkej Polome

Vasil Sidun

Voznačevo, okr. Mukačevo (Ukrajina)

Hodnosť: vojak

2. Československá Paradesantná brigáda v ZSSR

II. Paradesantný prápor, I. Paradesantná rota

Pracovná skupina (náhradná rota)

Zahynul na mieste havárie lietadla, na vrchu Flós

Pochovaný v spoločnom hrobe vo Veľkej Polome

Lazar Lebovič

Berezovo, okres Chust

Hodnosť: vojak

1. Čs. Armádny zbor v ZSSR , neskôr

2. Československá Paradesantná brigáda v ZSSR

Osobná spojka prednostu zdrav. služby parabrigády

Štábna rota

Zahynul na následky zranení v nemocnici v Dobšinej

Pochovaný na rímskokatolíckom cintoríne v Dobšinej

Jaroslav Korber

Trboušany, okres Brno – venkov

Hodnosť: vojak

2. Československá Paradesantná brigáda v ZSSR

Pomocná rota brigády

Zahynul na mieste havárie lietadla, na vrchu Flós

Pochovaný v spoločnom hrobe vo Veľkej Polome

Marcel Rajsfeld

Hodnosť: vojak

2. Československá Paradesantná brigáda v ZSSR

Zahynul na mieste havárie lietadla, na vrchu Flós

Pochovaný v spoločnom hrobe vo Veľkej Polome

Kazimierz Zajdel

Krosno – Kroscienko

2. Československá Paradesantná brigáda v ZSSR

Zahynul na mieste havárie lietadla, na vrchu Flós

Pochovaný v spoločnom hrobe vo Veľkej Polome

Peter Alexandrovič Ovčinko

2. Československá Paradesantná brigáda v ZSSR

Zahynul na mieste havárie lietadla, na vrchu Flós

Pochovaný v spoločnom hrobe vo Veľkej Polome

Antonín Francevič Marek

Antonovka

Hodnosť: vojak

Partizánsky oddiel Vorošilova, neskôr

2. Československá Paradesantná brigáda v ZSSR

Pomocná rota brigády

Zahynul na mieste havárie lietadla, na vrchu Flós

Pochovaný v spoločnom hrobe vo Veľkej Polome

Česť ich pamiatke

Obetovali to najdrahšie čo mali – svoje životy

… nezabudneme

Košickí poslanci odignorovali petíciu a odmietli zahlasovať za nedotknuteľnosť pamätníka osloboditeľov Košíc

Slovensko, 12. septembra 2025 – “Demokraticky” mi umožnili vystúpiť iba v 3-minútovom príhovore, kde sa nedalo stihnúť povedať absolútne nič. Taký je vzťah košických poslancov ku demokracii a ku Košičanom, ku voličom, ktorých rozhnevali svojimi uzneseniami proti pamätníku v tisícoch a v desaťtisícoch, píše na svojom blogu právnik a ekonóm Alexander Riabov.     Následne prijali vyslovene protizákonné ustanovenia, ktoré by mali pamätník zamurovať tak, aby ho ľudia nemohli vidieť. Čo je úplné absurdum. Toto všetko voči národnej kultúrnej pamiatke a vojnovému hrobu, pamiatke obeti 3070 padlých sovietskych vojakov, ktorí oslobodili Košice ako prvé slovenské mesto a ukončili v ňom […]

Pravda o SNP. Stručne a jasne o Slovenskom národnom povstaní

Slovensko, 29. august 2023 (AM) – Dnes si pripomíname 79. výročie vypuknutia SNP. Proti komu vypuklo? Niektorí odpoveď zúžia na to, že išlo o povstanie proti režimu, ktorý vládol na Slovensku. V skutočnosti to bolo inak.   SNP vypuklo z dôvodu, že časť našej armády sa vojensky postavila začatej okupácii Slovenska nemeckým Wehrmachtom, ktorý prekročil vtedajšie hranice Slovenskej republiky a začal nás obsadzovať. Armáda si teda postavením sa na odpor nemeckému Wehrmachtu splnila svoju vojenskú prísahu!! A preto tí, ktorí svojho času vyvesili v deň Výročia SNP v Banskej Bystrici čiernu zástavu, nepostavili sa proti SNP, ale proti Slovenskej republike a na […]

Adrian Gallo

*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

Zdieľajte článok