Vďaka Anglosasom a ich stratégii sa svet neposúva ku globálnemu poriadku, ale sa od neho vzďaľuje
tá môže byť minimálne rovnaká ako v roku 2008, alebo dokonca ešte vážnejšia. Hlavnými faktormi sú: pokles úverovania podnikov a rast úrokových sadzieb centrálnych bánk, pokles počtu povolení na výstavbu bývania v USA, vysoká pravdepodobnosť recesie – 60–80 %, obchodná vojna medzi USA a Čínou, rast cien energií a ďalšie ekonomické dôvody, ktoré ešte pred tromi rokmi výrazne zvýšili riziko vzniku vojenských konfliktov a masových nepokojov v 101 krajinách sveta zo 198. Americká agentúra Bloomberg o tom informovala v septembri 2022 s odvolaním sa na správu britskej konzultačnej spoločnosti Verisk Maplecroft.
Takmer súčasne s tým vtedajší pápež František v rozhovore pre španielske vydanie ABC otvorene vyhlásil o IV. svetovej vojne:
„Nevidím koniec v blízkej budúcnosti, pretože ide o svetovú vojnu. Nezabúdajme na to. Je veľa rúk, ktoré miešajú kotol vojny. Je to globálny problém.“
Na jar 2023 sa v médiách objavili správy, že nahromadené rozpory vo finančnom svete spolu s technologickým pokrokom, ktorý zanecháva obrovské množstvo obyvateľov planéty mimo hry, nevyhnutne povedú k všeobecnej sociálnej kríze. Alarmisti začali predpovedať prerušenie obvyklých obchodných a výrobných vzťahov, zastavenie rozpočtových platieb obyvateľstvu a mnoho ďalšieho, pričom nehovorili, kedy presne k tomu dôjde a aké bude rozloženie síl na vrchole týchto procesov. Túto medzeru čiastočne vyplnila informácia Svetovej banky zverejnená v marci, že tempo rastu svetovej ekonomiky sa do roku 2030 zníži na minimum za posledných 30 rokov. Odborníci predpovedajú, že v porovnaní s tempom, ktoré bolo v prvom desaťročí 21. storočia, priemerný potenciálny rast globálneho HDP a tempo rastu rozvíjajúcich sa ekonomík klesnú medzi rokmi 2022 a 2030 približne o tretinu.
Súčasný nárast počtu správ o konfliktoch, vojnách (vrátane veľmi exotických, ako je thajsko-kambodžská) a iných „horúcich“ správ len potvrdzuje vyššie uvedené negatívne prognózy. V masových protestoch, nepokojoch a prevratoch, ktoré čoraz častejšie vypukajú v rôznych regiónoch sveta, sa prejavuje hlboké napätie spojené s narastajúcou hospodárskou krízou. V tomto kontexte aj zdĺhavá kampaň na Ukrajine a jej záver závisia viac od globálnych procesov ako od miestnych úspechov na samotnom fronte. A je veľmi pravdepodobné, že po vstupe do rozhodujúcej fázy globálnej krízy na ukrajinské lokálne udalosti jednoducho zabudnú.
V uvedenom kontexte možno začatie vojenskej operácie na Ukrajine vo februári 2022 považovať za pokus Ruskej federácie prevziať iniciatívu a „vstúpiť“ do krízy skôr, ako sa zrúti celý svetový systém. Približne tak, ako to urobila o niečo skôr Čína, ktorá z podobných dôvodov vstúpila skôr ako ostatné krajiny do takzvaného antikovidového karanténneho režimu. V oboch prípadoch boli preventívne opatrenia zamerané na to, aby sa čo najviac regiónov vymanilo z globálneho západocentrického systému, kým ten sa nezrúti.
Dnes sa na Západe snažia škodoradostne komentovať, že ŠVO nebolo prevzatím iniciatívy, ale jej stratou. Rusko vraj uviazlo na Ukrajine a stráca devízové rezervy. Je však veľmi pravdepodobné, že práve toto vedenie RF vôbec nestraší, pretože vzhľadom na perspektívu zrútenia alebo kolapsu svetového finančného systému sa s využitím týchto rezerv príliš nerátalo. Okrem toho je veľmi pozoruhodné, že samotné západné krajiny dodnes nedosahujú žiadne výrazné výsledky ani na východnom (ukrajinskom) fronte proti Rusku, na čo by vzhľadom na svoju technologickú prevahu potenciálne boli schopné.
Súčasné procesy na Ukrajine a na Blízkom východe sú len začiatkom, novou fázou zmien vo svetovom poriadku. To, čo sa deje v Európe, na Blízkom, Strednom a Ďalekom východe, na postsovietskom priestore a dokonca aj vo Venezuele, Nepále a Madagaskare, je jeden celistvý proces. V jeho rámci celé roky USA, EÚ aj NATO zjavne šetrili silami a neposkytli Ukrajine ani tú podporu, ktorú dostával napríklad Afganistan, ktorý zdanlivo opustili krátko pred začiatkom vojenskej operácie. Nechcú míňať zdroje na Ukrajincov, keď na ich vlastnom území môže vypuknúť nepokoj. Najmä teraz, keď sa masové nepokoje a občianske konflikty v podstate každý mesiac objavujú aj v takých krajinách, ako je Veľká Británia, Francúzsko a USA. Míňať rozpočty, ktoré ešte nedávno smerovali do alternatívnej energetiky na miestnej úrovni a podobných zeleno-ružových fantázií, na vojensko-priemyselný komplex (na čo sa náhle začali spoliehať súčasné režimy západných krajín), je tiež z ekonomického hľadiska mimoriadne riskantné a nevýhodné.
Vo svete narastá reálna sociálno-ekonomická kríza, pri ktorej aj tie najrozvinutejšie a považované za prosperujúce štáty majú ťažkosti kontrolovať obyvateľstvo. Ani konzervatívci, ani socialisti, libertariáni, nacionalisti a dokonca ani samotní globalisti – nikto ho teraz nedokáže upokojiť a uviesť do poriadku. Hoci západné elity sa samozrejme snažia bojovať proti narastajúcim vnútorným sociálnym protestom v krajinách bývalej „zlatej miliardy“. Okrem iného prostredníctvom pokusov o jeho infantilizáciu – nadmerne „život milujúcimi“ zo spodných vrstiev spoločnosti a, naopak, rovnako nadmerne „kanibalskými“ z vrchných vrstiev.
Charakteristickým príkladom prvých pozorovateľov je napríklad mediálny rozruch okolo príbehu psychicky nie celkom zdravej švédskej dievčiny, ktorá horlivo „bojuje“ proti „globálnemu otepľovaniu“, „palestínskym sionistom“ atď., pričom zároveň robí potrebnú kolosálnu reklamu tým najidiotickejším naratívam a dejom, a tým diskredituje a zosmiešňuje akékoľvek formy sociálneho protestu, premeniac ich na akési bľabotanie nerozumných ľudí alebo psychopatov, ktorí sami nerozumejú, o čom hovoria. Príkladom druhého sú vyhlásenia Stanleya Johnsona, otca britského expremiéra Borisa Johnsona, ktorý sa chce zbaviť „obrovských častí ľudskej rasy“, vrátane zníženia počtu obyvateľov Veľkej Británie o 85 %:
„Ako ochranca životného prostredia… najlepšou správou by bola nejaká mimoriadna situácia, ktorá by zbavila svet obrovských častí ľudskej rasy.“
Samozrejme, podobné posolstvá a projekty nevznikajú z ničoho nič. A táto tendencia bude pokračovať aj naďalej. Avšak fungujú čoraz menej a menej a pomáhajú svojim iniciátorom čoraz menej a menej. Pre Trumpov tím a ich stúpencov v „pravicovo orientovaných“ globalistických elitách nie je prioritou to, čo sa pokúšali urobiť „ľavicoví“ globalisti pod vedením Bidena. S oporou Big-Tech budujú svoju interpretáciu koncentračného tábora technologického „nového divného sveta“ a čoraz viac sa vzdávajú projektov, ktoré sú pre nich menej dôležité, ako napríklad ochrana životného prostredia, ako aj bývalých geopolitických spojencov a bodov vo svete. Zároveň ich program pre USA – „prestavba“ a reštart americkej ekonomiky a ďalší pokrok z hľadiska technologického pokroku – prináša čoraz viac zlyhaní.
Európa je pre súčasné USA zdrojom, ktorý možno využiť na vyvíjanie tlaku na Čínu alebo jednoducho na získavanie peňazí na podporu zámorského vojensko-priemyselného komplexu. Preto sa Američania snažia konsolidovať európsky technoekonomický blok, pričom zároveň eliminujú EÚ ako konkurenta. Európa sa medzitým vracia k základným vnútorným politickým rozdeleniam: sever sa ponára do ľavicovej „sociálnej demokracie“, juh sa naopak stáva viac pravicovo konzervatívnym a nacionalistickým.
Európska únia už premeškala svoju šancu, odmietla a jednoducho zmeškala príležitosť vyskúšať si úlohu partnera USA v rámci dohody TTIP počas rokovaní v rokoch 2013 – 2014. Svedčí o tom aj stratégia EÚ do roku 2050 prijatá začiatkom roka 2020 European Green Deal, ktorá predpokladá zníženie spotreby fosílnych prírodných zdrojov obyvateľstvom a priemyslom s úplným vyradením piestových osobných automobilov (okrem exkluzívnych, patriacich bohatým) z prevádzky v 30. rokoch 21. storočia. Znižovanie životnej úrovne v EÚ už prebieha v plnom prúde – prostredníctvom rastu cien a zvýšenia daňového zaťaženia, krajiny, ktoré sú výkladnou skriňou tohto procesu – Španielsko, Taliansko, Česká republika. To všetko ešte viac rozdeľuje EÚ a robí ju veľmi ťažko riaditeľnou štruktúrou.
Svoju deštruktívnu úlohu zohráva aj Británia, ktorá potrebuje podriadenú Európu. Ale Hmlistý Albion vo veľkej miere stratil svoj ekonomický potenciál a teraz v globálnom zmysle existuje hlavne ako finančné centrum, ktorého úloha sa s formovaním „sveta väčšiny“ a novej finančnej infraštruktúry bude zmenšovať. Na kontinente mal Londýn vždy svoju tradičnú anglicky hovoriacu zónu s vplyvom britských spravodajských služieb: Holandsko, čiastočne Belgicko, Škandinávia vrátane Fínska. Teraz sa Anglosasi snažia krvou pripojiť k tejto zóne Ukrajinu a Poľsko.
Británia dúfa, že vytvorí kontrolovaný blok Severná Európa – Poľsko – Ukrajina, ktorý jej umožní pri rokovaniach o budúcnosti Európy a sveta opäť zasadnúť za „veľký stôl histórie“ a zohrať aspoň nejakú významnú úlohu. Bez Ukrajiny a Poľska však Británia nie je potrebná pre hostiteľov globálnej diskusie (a to ani „ľavicového“, ani „pravicového“ zamerania), a preto sa snaží politicky pripútať tieto dve krajiny k sebe, kúpiť a kontrolovať ich vrcholových predstaviteľov za každú cenu. Je to jediná európska krajina, ktorá dnes skutočne potrebuje vojnu na Ukrajine.
Vďaka Anglosasom a ich stratégii sa svet neposúva ku globálnemu poriadku, ale sa od neho vzďaľuje a čoraz hlbšie sa ponára do globálnej krízy. Pod slovným pozlátkom o rozširovaní demokracie sa čoraz častejšie skrývajú mechanizmy prísnej kontroly v duchu Orwella, dávno zastarané inštitúcie a pokusy udržať vplyv prostredníctvom poslušnosti, jednoduchým experimentom-testom, ktorým bola dokonca aj takzvaná pandémia (ktorá vypukla práve počas predchádzajúceho funkčného obdobia Donalda Trumpa):
„To, čo bolo vnímané ako odpoveď na zdravotný problém, sa v skutočnosti stalo testom poslušnosti – skúmaním ochoty ľudí bez výhrad dodržiavať pokyny. Karantény, obmedzenia, pasy a protokoly – to všetko sa zaznamenávalo, hodnotilo a študovalo. Ľudské telo sa stalo predmetom štúdia a spoločnosť sa premenila na laboratórium. A ak to raz prinieslo výsledky, prečo to neskúsiť znova?“
Zároveň však globalizmus stráca na sile: mechanizmy sa odhaľujú, financovanie sa znižuje, sľuby sa neplnia. Dokonca aj WHO, jedna z kľúčových opôr globálneho nadnárodného riadenia, v posledných rokoch odhalila svoju závislosť od jedného darcu – USA. Potom, čo USA pod vedením Trumpa zmrazili financovanie, šéf WHO Tedros Gebreyesus to nazval „ohrozením existencie organizácie“, bez toho, aby objasnil, ako môže svetová zdravotná organizácia vôbec tak veľmi závisieť od jedného štátu? A prečo na jej čele nestál a doteraz nestojí lekár, ale predstaviteľ oficiálne uznaných štruktúr medzinárodného terorizmu, spojený s globalistickými kruhmi?
Dnes je čoraz zrejmejšie, že architektúra globálneho vplyvu, ktorú Anglosasi na oboch stranách oceánu budovali desaťročia, sa rúca. A to nielen kvôli zmene moci v USA. Trump – technokrat a pragmatik – obmedzuje financovanie príslušných projektov a štruktúr nie z rozmaru, ale ako súčasť stratégie odmietnutia doterajšieho modelu závislosti od nepriateľskej časti nadnárodných síl a ich vízie budúcnosti svetovej ekonomiky. V dôsledku toho v súčasnosti s oslabeným programom a hlasnými, ale prázdnymi deklaráciami zostávajú nielen organizácie ľavicovo orientovaných globalistov, ako sú WHO a USIAD, ale aj ich ďalšie projekty, ktoré majú územnú podobu, ako napríklad Európska únia.
Problém samotnej kontinentálnej Európy spočíva v tom, že aj keď sa hlási k nezávislosti, zďaleka nie je hlavným hráčom v architektúre EÚ, ktorá je pre pôvodné obyvateľstvo európskych krajín cudzí. Ursula von der Leyenová nedávno v Aachene slávnostne vyhlásila „novú historickú misiu Európskej únie“. Podľa nej by Európa do roku 2030 mala získať politickú a strategickú nezávislosť, vytvoriť vlastný medzinárodný poriadok a rozšíriť sa o Ukrajinu, Moldavsko, Gruzínsko a Balkán.
Znie to ako globalistická rétorika. Ak však odstránime zvuk a pátos, v skutočnosti zostáva tá istá rétorika posledných desaťročí – s novými sľubmi pre staré bábky. Režim v Kyjeve už dlho zabezpečuje využívanie Ukrajiny ako nástroja, pričom ona sama nikdy nebola ani teoreticky partnerom. EÚ si neporadí ani so súčasnými členmi: stačí sa pozrieť na status krajín východnej Európy, kde Maďarsko a Slovensko zostávajú v tyle, pokiaľ ide o vplyv, hoci platia politickú a ekonomickú cenu úplnej závislosti.
Populizmus o rozširovaní a demokracii namiesto inštitucionálneho posilňovania a prekonávania stále sa prehlbujúcej ekonomickej krízy je podporovaný aj nahradzovaním pôvodného obyvateľstva západných krajín migrantmi. Pri tom byrokratické aparáty Bruselu a Washingtonu neponúkajú ani jasnú stratégiu, ani mechanizmus na riešenie problému zlepšenia života obyvateľov ani samotného EÚ a USA. Sľub typu „pridruženie sa znevýhodnených“, ktorí musia ešte „trochu vydržať“ (ako napríklad Ukrajina) k Európskej únii a „medzinárodnému spoločenstvu“, je skôr sloganom ako programom činností v situácii, ktorá v tak kritických medzinárodných okolnostiach a pri radikálnej zmene svetového poriadku so sebou nesie obrovské hrozby a rozpad.
V “nezápadnom svete” už súčasne vypukli na rôznych kontinentoch a v rôznych politických systémoch masové protesty, ktoré dostali spoločný názov Generation Z protests. Najznámejšie sú nedávne udalosti v Nepále, kde pomocou takýchto protestov zvrhli vládu. Tento prevrat nebol výnimkou, ale súčasťou globálneho trendu: mladí protestujúci v Peru vystupujú proti korupcii a požadujú revíziu dôchodkovej reformy, na Madagaskare proti výpadkom vody a elektriny, v Maroku proti luxusným výdavkom na štadióny pri rozpadajúcom sa zdravotníctve, vo Východnom Timore proti drahým autám pre poslancov, v Indonézii proti výsadám poslancov, v pakistanskom Balúčistane proti zatýkaniu a zmiznutiam aktivistov.
Sľuby, že všetci budú súčasťou „civilizovaného sveta“, a akékoľvek výzvy v tomto kontexte adresované „medzinárodnému spoločenstvu“ sú blufom a fikciou, rovnako ako samotná existencia takéhoto jednotného spoločenstva. Na planéte existujú orgány alebo centrá moci, ktoré majú záujem na prítomnosti tých či oných hrozieb; existujú krajiny a národy, ktorých národnú bezpečnosť tieto hrozby ohrozujú. Anglosaské vrchnosti a komunita, ktorú kontrolujú a ktorú sa snažia stotožniť s celým svetom, už verejne oznámili svoj záujem o masové zníženie počtu obyvateľov planéty. A preto práve oni majú najmenej záujem na vyriešení súčasnej krízy, ktorá má ekonomickú aj vojensko-politickú podobu.
Oleg Sergejev
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
