Americká kampaň proti Venezuele: Čím disponuje juhoamerický štát?
USA, 15. októbra 2025 – Venezuela sa ocitá v centre rastúceho geopolitického napätia. Washington zintenzívňuje tlak na režim Nicolása Madura prostredníctvom sankcií, diplomatickej izolácie a novo aj vojenských demonštrácií sily. Caracas zodpovedá mobilizáciou pravidelnej armády a miliónových milícií, čím sa snaží odradiť prípadnú intervenciu a upevniť vnútropolitickú situáciu. Aká silná ale skutočne je venezuelská obrana a na čom stojí jej stratégia proti Spojeným štátom?
V posledných mesiacoch sa Venezuela stala dejiskom eskalujúcej mocenské hry medzi Spojenými štátmi a blokom štátov, ktoré sa stavajú proti americkej hegemónii. Administratíva prezidenta Joea Bidena (a novozvoleného Donalda Trumpa) označuje Madura nielen za diktátora, ale aj za vodcu „narko-štátu“, čo je naratív využívaný na ospravedlnenie vojenských a ekonomických tlakov. Washington novo v Karibiku rozmiestnil torpédoborce s riadenými strelami a jednotky námornej pechoty, zatiaľ čo Caracas odpovedal mobilizáciou viac ako 4,5 milióna členov ľudových milícií a rozsiahlymi cvičeniami na hraniciach s Kolumbiou.
Tento stret nie je iba otázkou vojenskej sily, ale aj propagandy a strategického odstrašovania. Venezuela, hoci čelí ekonomickému kolapsu a vnútornej nestabilite, dokázala vybudovať vojenský aparát založený na kombinácii ruských, čínskych a iránskych dodávok zbraní a ďalšieho vojenského materiálu s využitím asymetrickej obrany a ideologicky motivovaných paramilitárnych síl. Jej armáda disponuje modernou protivzdušnou obranou, tankovými jednotkami a predovšetkým schopnosťou zapojiť milióny civilných rezervistov do prípadného konfliktu.
Konvenčné vojenské kapacity Venezuely
Pozemné sily tvoria najpočetnejšiu zložku venezuelskej armády a opierajú sa o zmes sovietskej, ruskej, francúzskej a domácej techniky. Najmodernejšie tanky predstavujú ruské T-72B1V, ktoré boli dodané po roku 2009 a majú zaisťovať chrbticu obrnených jednotiek. Popri nich však stále slúžia staršie francúzske ľahké tanky AMX-13, ktoré sú technologicky zastarané, ale vďaka modernizáciám čiastočne využiteľné pre sekundárne úlohy. Mechanizované jednotky disponujú ruskými bojovými vozidlami pechoty BMP-3 a transportérmi BTR-80, doplnenými o domáce varianty ľahších obrnencov. Delostreleckú podporu zaisťujú samohybné húfnice 2S1 Gvozdika a raketomety BM-21 Grad, ktoré poskytujú schopnosť plošného ostreľovania a saturácie bojiska.
Letectvo je považované za najprestížnejšiu zložku ozbrojených síl. Jeho chrbticu predstavujú viacúčelové stíhačky Su-30MK2 (23 kusov), dodané z Ruska, ktoré poskytujú schopnosť ako vzdušnej nadvlády, tak úderov proti pozemným a námorným cieľom. Vedľa nich Venezuela stále prevádzkuje niekoľko amerických F-16A/B (20 kusov), získaných ešte v 80. rokoch, avšak ich prevádzka je sťažená absenciou náhradných dielov kvôli sankciám. Vrtuľníkové sily dopĺňajú transportný Mi-17 v počte šiestich kusov, ktoré rozširujú možnosti podpory pozemných jednotiek aj rýchlej prepravy.
Námorníctvo je síce menšie, ale disponuje niekoľkými modernejšími plavidlami. Najnovšími jednotkami sú hliadkové lode triedy Guaiquerí španielskej výroby, určené predovšetkým na ochranu výsostných vôd a proti-narkotickým operáciám. Hlavnú údernú silu však stále predstavuje fregata triedy Lupo, pôvodne talianskeho pôvodu, ktoré ale trpí technickou zastaranosťou a jedna konvenčná ponorka nemeckej výroby. Táto kombinácia dáva Venezuele schopnosť aspoň obmedzene odrádzať námorné operácie v Karibiku a chrániť svoje ropné terminály.
Protivzdušná a raketová obrana
Jedným z najdôležitejších pilierov venezuelskej obrannej stratégie je protivzdušná obrana, ktorá má odradiť Spojené štáty od prípadného leteckého zásahu. Kľúčovú úlohu v tejto oblasti zohráva ruský systém S-300VM (Antey-2500), schopný ničiť balistické rakety aj lietadlá na veľké vzdialenosti. Tento systém predstavuje strategickú poistku režimu, pretože vytvára dojem, že americké letectvo by nemalo zaistenú absolútnu vzdušnú prevahu v počiatočnej fáze konfliktu. Strednú vrstvu obrany tvoria systémy Buk-M2E, ktoré dopĺňajú schopnosti S-300VM a poskytujú flexibilnú reakciu proti taktickým cieľom. Krátky dosah pokrývajú prenosné prostriedky Igla-S, ktoré umožňujú efektívnu obranu pohyblivých jednotiek.
Avšak, realita ukazuje na rad obmedzení. Venezuela čelí problémom s údržbou zložitej ruskej techniky, nedostatkom náhradných dielov a obmedzeným počtom vycvičeného personálu. Logistické kapacity krajiny sú vyčerpané dlhodobou hospodárskou krízou a sankciami, čo znižuje pripravenosť systémov na prípadné nasadenie. Ďalším faktorom je absencia moderného radarového pokrytia na celej ploche zeme, čo oslabuje schopnosť včasného varovania a koordinovanej reakcie. Preto aj napriek silným odstrašujúcim prvkom nemožno venezuelskú PVO považovať za plne spoľahlivú.
V posledných rokoch sa Caracas snaží doplniť svoje schopnosti aj o bezpilotné prostriedky, ktoré zapadajú do širšej asymetrickej stratégie. Domáci dronový program „Arpia“ stavia na upravených komerčných UAV, využívaných predovšetkým na prieskum a propagandistické účely. Oveľa väčší význam má zavedenie iránskych bojových dronov Mohajer-6, ktoré umožňujú vykonávať prieskumné operácie aj údery na obmedzenú vzdialenosť pomocou riadenej munície. Tieto systémy poskytujú venezuelskej armáde lacný a flexibilný nástroj, ktorý je vhodný najmä pre asymetrické akcie proti technicky vyspelejším protivníkom. Drony tak dopĺňajú tradičné PVO a môžu hrať významnú úlohu v prípadnom dlhotrvajúcom konflikte, kedy by Venezuela spoliehala na opotrebovávaciu stratégiu.
Úloha milície a domácej mobilizácie
Oficiálne oznámenie režimu o mobilizácii až 4,5 milióna členov Bolivarian National Militia má silný politický aj symbolický náboj, avšak realita sa obvykle líši od propagandistických čísel. Regrutácia milícií bola za Chávezovej i Madurovej vlády systematická, avšak skutočný počet aktívne vycvičených, udržiavaných a logisticky podporovaných jednotiek bude pravdepodobne výrazne nižší ako deklarované stovky tisíc či milióny. Hlavný rozdiel spočíva v tom, že veľká časť „milicie“ funguje skôr ako sieť lojálnych aktivistov a rezervistov s obmedzeným pravidelným výcvikom, nie ako plne profesionálne jednotky pripravené na kooídinované konvenčné operácie.
Čo sa týka výzbroje, režim sa opiera o dostupné zbrane domáce i dovážané: lokálne vyrábané či licenčne montované útočné pušky (AK-varianty vrátane AK-103), prenosné protilietadlové prostriedky (MANPADS) a protitankové riadené strely (Kornet, Metis-M) predstavujú tú časť arzénu, ktorá môže byť menej arzenálu, ktorá môže byť menšia. Aj čiastočné rozmiestnenie takýchto zbraní medzi milície dramaticky zvyšuje schopnosť „zastaviť“ či skomplikovať mobilitu konvenčných síl protivníka – predovšetkým na lokálnej úrovni proti vozidlám a vrtuľníkom – a môže výrazne obmedziť bezpečný priestor pre letecké a desantné operácie.
Symbolicky aj psychologicky slúži masová mobilizácia na domáce odstrašenie a na posilnenie režimového rozprávania o vonkajšej agresii – to môže zvýšiť vnútornú kohéziu podporných vrstiev spoločnosti a odradiť časť zahraničných aktérov od rýchlej, „lacnej“ intervencie. Na druhej strane však vyzbrojenie a rozptýlenie ťažších prenosných zbraní do širokej časti populácie nesie zásadné riziká: stratu centrálnej kontroly nad ozbrojenými skupinami, zvýšenú mieru násilia mimo bojového kontextu, problémy s velením a logistikou, a potenciál, že ozbrojené milície sa následne stanú zdrojom vnútornej nestability alebo nekontrolovaného sektárskeho násilia. Z krátkodobého hľadiska je to efektívny nástroj na odradenie, z dlhodobého hľadiska však zvyšuje pravdepodobnosť dlhotrvajúceho, decentralizovaného konfliktu s ťažko predvídateľnými regionálnymi vplyvmi.
Rovnováha síl a rizika eskalácie
Vo vojenskom meradle je vzťah medzi Venezuelou a Spojenými štátmi spolu s ich spojencami jednoznačne asymetrický. USA disponujú globálnymi schopnosťami, technologicky vyspelým letectvom i námorníctvom a rozsiahlou logistickou podporou, ktorú žiadna latinskoamerická krajina nemôže vyrovnať. Caracas si je tejto nerovnováhy dobre vedomý, a preto nestavia svoju stratégiu na klasickom odstrašení, ale na snahe zvýšiť náklady prípadnej intervencie do tej miery, aby sa stala politicky aj vojensky neúnosnou.
Silné stránky Venezuely spočívajú predovšetkým v prírodných a spoločenských podmienkach. Geografia krajiny – kombinácia džungle, hôr a zle dostupnej infraštruktúry – komplikuje vedenie rozsiahlejších operácií pre akéhokoľvek útočníka. Masová mobilizácia, opretá o milióny deklarovaných členov milície, posilňuje psychologický efekt a môže transformovať konflikt na dlhodobú vojnu. K tomu sa pridáva koncept asymetrie: spoliehanie sa na guerillové taktiky a flexibilné rozmiestnenie prenosných zbraní. Moderná protivzdušná obrana, aj napriek svojim nedostatkom, predstavuje ďalší faktor, ktorý by mohol spomaliť prvú vlnu amerických leteckých útokov.
Na druhej strane slabiny venezuelského systému ohrozujú jeho dlhodobú udržateľnosť. Krajina sa nachádza v hlbokej ekonomickej kríze, čo podlamuje schopnosť financovať modernizáciu aj základnú údržbu techniky. Výcvik je často nedostatočný a armáda je výrazne politizovaná, čo znižuje jej operačnú efektivitu. Logistická kapacita, najmä zásobovanie palivom a náhradnými dielmi, je chronicky slabá a závislá od zahraničnej pomoci. To znamená, že aj keď Caracas dokáže krátkodobo čeliť vonkajšiemu tlaku a sťažiť intervenciu, dlhodobá vytrvalosť v intenzívnom konflikte je vysoko sporná.
Maroš Šolc
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
