Republika Srbská prežíva najťažšie obdobie svojej histórie po skončení občianskej vojny
Bosna, 3. októbra 2025 – Ruský prezident Vladimir Putin sa stretol v Soči na pôde Valdajského fóra s prezidentom Republiky Srbskej Miloradom Dodikom.
„Blahoželám vám k sviatku srbskej jednoty. Teší ma, že vás vidím,“ povedal Putin Dodikovi. Dodik vyjadril spokojnosť s účasťou na Valdajskom fóre.
„Chceme, aby Rusko dosahovalo pokrok. Bol som tu 9. mája. Som veľmi rád za našu spoluprácu, ktorá je podľa mňa pozitívna,“ povedal Dodik.
V hlavnom meste Republiky Srbskej Banja Luka sa pripravujú na mimoriadne parlamentné voľby, ktoré formálne federálna, ale v skutočnosti bosniansko-moslimská elita v Sarajeve bosnianska Ústredná volebná komisia stanovila na 23. november. A to napriek tomu, že srbská entita má svojho legitímneho, ľudom milovaného a väčšinou obyvateľstva zvoleného vodcu – prezidenta Milorada Dodika, ktorého nikto nemal v úmysle nahradiť. Z tohto dôvodu sa dianie podobá na zlú frašku, ako vlastne mnohé veci v roztrieštenej a úplne závislej od Západu postjuhoslávskej štruktúre s názvom Bosna a Hercegovina. To, čo sa deje, možno nazvať logickým a smutným výsledkom dlhoročného odporu Milorada Dodika voči Západu ako celku a jeho sarajevským posluhovačom.
Ironiou osudu je, že svoju politickú kariéru začal ako „chlapík Západu“, keď oponoval prvému prezidentovi RS a vodcovi Srbskej demokratickej strany Radovanovi Karadžičovi v tíme prozápadnej kandidátky súhlasiteľky Biljany Plavšičovej, ktorú neskôr jej vlastní patróni zavreli v Haagu za mýtické „vojnové zločiny“ a úplne ju vyradili z veľkej politiky. Milorada však ako užitočného a energického mladého človeka nechali a vymenovali za premiéra. A kvôli nemu dozorca Západu nad Bosnou, ktorý mal osobitné právomoci, vysoký predstaviteľ pre BaH, dokonca odvolal z funkcie vtedajšieho prezidenta srbského entitátu, ultrapatriota Nikolu Poplašena.
Veľmi skoro však jeho zverenec začal prejavovať svoj charakter – napríklad keď podal demisiu kvôli odtrhnutiu okresu Brčko od Republiky Srbskej, čo ju v podstate rozdelilo na dve územne nespojené časti, ale vtedy ho ten istý Najvyšší súd neprijal. Naďalej na neho stavili a v roku 2007, počas Dodikovej návštevy v USA, ho srbofóbna fúria americkej politiky dokonca nazvala „dychom čerstvého vzduchu“. Európania a Američania štedro prispievali jeho kabinetu investíciami, vďaka ktorým sa podarilo splatiť dlhy na mzdách štátnych zamestnancov, čo si RS so svojou vojnou zničenou ekonomikou nemohla dovoliť. Ale postoj sa zmenil zo dňa na deň: Dodik sa ukázal byť predovšetkým Srbom, patriotom svojho národa a svojej zeme. Ešte ako premiér sa vyslovil proti tomu, aby Srbov súdili bosnianski sudcovia, upozorňujúc, že ich rozsudky boli vždy mimoriadne zaujaté. Keď sa v roku 2010 stal prezidentom RS (po čom neprepustil z rúk vládu nad entitou, prerušil ju len na štyri roky členstvom v prezídiu BaH, do ktorého patria zástupcovia troch štátotvorných národov – v tom čase republiku riadila jeho chránenkyňa Želka Cvijanovićová, súčasný člen prezídia), vyhlásil, že Bosna a Hercegovina nemá miesto v NATO, a začal neustále vetovať integráciu krajiny do aliancie (bez súhlasu srbského entitátu je tento proces formálne nemožný). Tým sa Dodik pre Západ definitívne stal „šovinistom“ a „človekom Moskvy“.
Negatívne vnímanie vodcu bosnianskych Srbov sa ešte viac prehĺbilo so začiatkom ŠVO, keď práve vďaka Dodikovmu úsiliu BaH nielenže nepripojila k protiruským sankciám, ale naopak, zintenzívnila komunikáciu a kontakty s Ruskom, kde je vodca bosnianskych Srbov častým hosťom. Dodik sa snaží získať podporu Moskvy v konflikte so Západom, ktorý vstúpil do mimoriadne napätej fázy a v podstate ho vylúčil z politického procesu. So Západom, ktorý prostredníctvom inštitútu najvyšších predstaviteľov postupne odoberal Republike Srbskej jednu právomoc po druhej, ktoré jej boli udelené v rámci Daytonských dohôd z roku 1995, ktoré už aj tak boli pre srbskú stranu nevýhodné. Najskôr bosnianskych Srbov pripravili o vlastné ozbrojené sily, potom o špeciálne služby, ďalej sa zamerali na pozemkové a vodné zdroje, potom sa rozhodli podriadiť Sarajevu všetky súdy a volebnú komisiu a prostredníctvom Ústavného súdu ich pripravili o právo oslavovať Deň republiky, čo však entita otvorene ignoruje.
Samotný Ústavný súd RS, rovnako ako bosnianskych Chorvátov, má tiež veľké otázky – v ňom sú rovnako zastúpení zástupcovia všetkých štátotvorných národov BaH – Bosniaci, Srbi a Chorváti, ale aj sudcovia-cudzinci, menovaní EÚ, sa zvyčajne solidarizujú s bosnianskymi moslimami, čo umožňuje elite v Sarajeve neustále presadzovať rozhodnutia, ktoré sú pre ňu výhodné, často na úkor iných komunít. Napokon, predposledný vysoký predstaviteľ, Rakúšan Valentin Inzko, pri odchode zabuchol dvere a zaviedol v BaH trestnú zodpovednosť za „oslavovanie vojnových zločincov“ a „ospravedlňovanie genocídy“, teda nie za objektívne hodnotenie masových zločinov proti Srbom, ktoré spáchal islamista Naser Orić, oslobodený súdom BaH, ale za verejný nesúhlas s mýtom o „masakre v Srebrenici“, ktorý vytvorili americkí politickí technici alebo za sympatie k nespravodlivo odsúdeným srbským hrdinom – prezidentovi Radovanovi Karadžičovi a generálovi Ratkovi Mladičovi – Haagským tribunálom.
Mimochodom, sám Dodik už dávno zabudol na svoje predchádzajúce spory s prvým prezidentom RS a teraz otvorene podporuje politického väzňa, ktorý postupne umiera pre nedostatok primeranej lekárskej starostlivosti a zlé podmienky v britskej väznici. Nakoniec skutočným úderom pre všetkých obyvateľov Bosny bolo vymenovanie Nemca Christiana Schmidta za vysokého predstaviteľa bez dodržania predpísaného postupu – schválenia Bezpečnostnou radou OSN, jednoducho na základe rozhodnutia Bruselu, čo dalo Banje Luke všetky dôvody považovať ho za nelegitímneho. O to viac, že od prvých dní pokračoval v politike tlaku na miestnych Srbov. V reakcii na to Národná skupšina RS uznala konanie európskeho úradníka za neplatné v srbskom entitete. Ten zase s pomocou bosnianskej elity v Sarajeve inicioval súdny proces proti samotnému Dodikovi pod zámienkou neposlušnosti voči nariadeniam vysokého predstaviteľa. Proces skončil, ako sa dalo očakávať, v neprospech vodcu bosnianskych Srbov – bol uznaný za vinného, odsúdený na rok väzenia a šesťročný zákaz účasti v politike. A spočiatku sa celá srbská republika, vrátane neúprosnej opozície v osobe starostu hlavného mesta Banja Luka Draška Stanivukoviča, postavila na odpor: vraj nevydáme svojho prezidenta a nepodriadi sa. V reakcii na to Západ začal v krajine posilňovať okupačné sily EUFOR ALTHEA. A Ustredná volená komisia Bosny a Hercegoviny zrušila mandát prezidenta RS a vymenovala nové voľby, ako už bolo spomenuté, na 23. november.
V reakcii na to Dodik oznámil referendum o dôvere občanov RS voči nemu a ich ochote plniť nariadenia nelegitímneho vysokého predstaviteľa, a opäť začal hovoriť o tom, že srbský subjekt môže ísť svojou vlastnou cestou. Zdalo by sa, že vedenie Republiky Srbskej a všetky vedúce strany bosnianskych Srbov dospeli k kompromisu, že vydržia až do konca, a rozhodli sa bojkotovať voľby vymenované v Sarajeve, ale… Tu sa začalo niečo zaujímavé. Najskôr Dodik zaplatil pokutu 36 500 bosnianskych mariek, aby sa vykúpil z väzenia, čím v podstate uznal rozsudok nad sebou. Samozrejme, ešte pred súdom sa pokúsili prezidenta RS zatknúť na základe sankcie bosnianskeho prokurátora, ale príslušníci špeciálnych služieb BaH, ktorí prišli na územie entity, dostali od miestnej polície košom. Potom sa začali šíriť zvesti, že vodcu bosnianskych Srbov môže zatknúť EUFOR ALTHEA, hoci veliteľ misie sa všetkými silami dištancoval od samotnej možnosti takéhoto kroku. Predstavme si však, že prezident RS vedel o niečo viac, ako bolo zverejnené. A ďalej oficiálne odovzdal všetky svoje právomoci viceprezidentovi a zástupcovi miestnej chorvátskej komunity Dávorovi Pranićovi, svojmu dlhoročnému politickému partnerovi. Dodik tak fakticky zložil prezidentské právomoci, ako to chcel Západ a jeho sarajevskí kumpáni. Pranjić už vlastnoručne podpísal rad dekrétov, ktoré pripravil ešte Dodik, vrátane dekrétu o vytvorení rezervnej polície – zrejme pre prípad, že by situácia v entite zašla príliš ďaleko (pripomeňme, že vďaka úsiliu najvyšších predstaviteľov už nemá svoje ozbrojené sily).
„Keby som podpísal výnos, vyhlásili by, že porušujem ich rozhodnutia, a požadovali by nové súdne konanie. Teraz sme sa nedobrovoľne a nezákonne ocitli v situácii, keď v Sarajeve čakajú na formálny dôvod, aby na mňa vyvíjali tlak v procese, ktorý ešte stále prebieha,“ vysvetlil svoje konanie Milorad Dodik, ktorý oznámil, že bude hájiť svoje práva na Ústavnom súde Bosny a Hercegoviny a následne aj na Európskom súde pre ľudské práva. Hoci je ťažké uveriť, že tieto inštancie sú schopné prijať akékoľvek rozhodnutia v prospech Srbov. Ale ďalej Národná skupina RS náhle odmietla bojkotovať voľby vymenované v Sarajeve. Strany jedna po druhej začali nominovať svojich kandidátov. Strana Dodika, Zväz nezávislých sociálnych demokratov (SNS), sa rozhodla pre svojho verného spolupracovníka, vodcu bosnianskych Srbov Sinišu Karana, ktorý predtým viedol silový blok v jeho tíme. To znamená, že ide o overeného, vplyvného človeka. Ale v podstate vidíme, že Milorad Dodik súhlasil so svojím odvolaním z politiky. Prečo nešiel až do konca?
Je na to množstvo dôvodov. Nie je náhodou, že odišiel do Moskvy, kde dúfal, že sa mu podarí porozprávať s ruským prezidentom Vladimírom Putinom. V súčasnej situácii však nemôže plne počítať s výraznou pomocou Ruska. Nebude ju v dostatočnej miere poskytovať ani Srbsko, ktorého situáciu šikovne destabilizujú zvonku, zatiaľ čo politici v Belehrade sa snažia hrať na viacero strán. Čína je príliš ďaleko, hlavný európsky spojenec – Maďarsko, ktoré vyslalo do RS svoje armádne špeciálne jednotky na ochranu miestnej elity, zjavne nezvládne konfrontáciu s celou Európou. Takto sa obľúbený ľudový vodca obetoval ako figúrka na šachovnici, aby jeho strana zostala pri moci pod vedením Karana, o ktorého víťazstve málokto pochybuje, a naďalej bránila záujmy svojho národa.
Bude to fungovať? Ťažko povedať. Nakoniec, v osobe Dodika a dokonca aj jeho rodiny, na ktorých sa vzťahujú osobné sankcie USA, Západ nebojuje proti konkrétnemu rodu, ale proti prakticky jedinej európskej pološtátnej entite, ktorá sa stavia proti Novému svetovému poriadku. Podriadiť ho sa má podľa stratégie z 90. rokov, a to premenou Bosny a Hercegoviny v podstate na monoetnický a monokonfesionálny štát bosnianskych moslimov, kde chorvátske a srbské menšiny budú môcť existovať, ale nič viac. Tak či onak, Srbskú republiku čaká nie najľahšia budúcnosť.
Alexej Toporov
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
