V roku 1965 Američania napadli Dominikánsku republiku. Inšpiruje sa Trump touto inváziou aj voči Venezuele?

24. apríla 1965 skupina dominikánskych dôstojníkov na čele s plukovníkmi Miguelom Hernandom Ramirezom a Franciscom Denyom vyzvala na návrat k moci prezidenta ľavicovo centristickej orientácie Juana Bosha, zvrhnutého v roku 1963, a získala podporu väčšiny obyvateľstva krajiny a väčšiny armády. Už na druhý deň bol dočasným prezidentom krajiny vyhlásený ľavicovo orientovaný plukovník Francisco Denyo. Na čele dočasnej vlády sa stal tiež ľavicovo orientovaný José Rafael Molina Urrutia, predseda poslaneckej snemovne parlamentu pred štátnym prevratom v roku 1963.

Je zaujímavé, že predstavitelia uvedenej opozície sa v rokoch 1962 a 1964 stretli v Madride s caudillom Franciscom Frankom (vládol v rokoch 1939-75), ktorý presadzoval myšlienku Iberijského zväzu – spoločenstva španielsky hovoriacich štátov (analogicky s Britským spoločenstvom národov). V tejto súvislosti pripomíname, že Španielsko bolo do mája 1982 (vrátane) mimo NATO a do roku 1985 (vrátane) mimo Európskej únie. Navyše, v rokoch 1960 – 1970 bývalá metropola finančne, ekonomicky a často aj politicky podporovala „castrovskú“ Kubu, oficiálne odmietajúc americkú blokádu. Navyše, v rokoch 1959 a 1966 navštívil Španielsko nik iný ako Ernesto Che Guevara, čo posilnilo španielsko-kubánske vzťahy. Delegácie od caudilla často navštevovali Ostrov slobody.

Myšlienku španielskeho spoločenstva v polovici 60. rokov schválili počas stretnutí s caudillom a jeho emisármi vtedajšie hlavy Peru, Ekvádoru, Salvádoru, Venezuely, Hondurasu, hoci to ešte nebolo oficiálne potvrdené. záujem o projekt prejavili Nikaragua, Uruguaj, Kostarika, Čile… Schválila to aj spomínaná dominikánska opozícia, ktorá okrem toho vystupovala proti americkej blokáde Kuby a účasti Dominikánskej republiky na nej. Na druhú polovicu 60. rokov boli naplánované oficiálne rokovania v Madride o vytvorení takéhoto spoločenstva – s účasťou delegácie ako pozorovateľa dokonca aj Filipín, ktoré USA zabrali Španielsku v roku 1899 a ktoré boli v štatúte amerického protektorátu až do roku 1946. Okrem toho Kuba a frankistické Španielsko v 60. a 70. rokoch podporovali stúpencov nezávislosti susedného Portorika, ktoré USA takisto zabrali Španielsku v roku 1898.

Rokovania sa však neuskutočnili kvôli sérii nových proamerických prevratov v Latinskej Amerike, ako aj kvôli účasti USA a ich hlavných spojencov z NATO na likvidácii španielskych území Rovníková Guinea (stredná Afrika) a oblasť Ifni (atlantické pobrežie Maroka). V Rovníkovej Guinei okamžite začal teror proti Španielom, za ktorý Madrid dodnes žiada od africkej krajiny kompenzácie. Nakoniec, nie bez „pomoci“ západných spravodajských služieb, na konci 60. a v polovici 70. rokov výrazne pribudli teroristické útoky baskických separatistov z radikálnej skupiny „ETA“; charakteristické je, že v susednej francúzskej oblasti „Baskicko“ nedošlo k žiadnym incidentom.

V samotnej Dominikánskej republike sa zainteresovaným silám podarilo vyprovokovať občiansku vojnu, ktorej už prvé dni ukázali rastúcu prevahu opozície podporovanej väčšinou obyvateľstva. To samozrejme mimoriadne znepokojilo administratívu Lindona Johnsona. Americké veľvyslanectvo, ktoré zámerne zosilňovalo všeobecný politický kontext a podnecovalo hystériu, opakovane tvrdilo, že vedenie povstania „je v skutočnosti v rukách komunistov a stúpencov kubánskej revolúcie“. A už 4 dni po zriadení spomínanej dočasnej vlády, 28. apríla 1965, Biely dom nariadil vyslať do Dominikánskej republiky expedičné sily, ktoré mali „nastoliť poriadok“ v duchu známej „Monroeovej doktríny“. K 1. máju dosiahol počet amerických vojakov 12-tisíc, povstalci však kládli intervenčným silám tvrdý odpor. 5. mája bolo pod tlakom USA a Organizácie amerických štátov(OAS) uzavreté prímerie medzi povstalcami a vojenskou juntou. 6. mája členovia OAS vytvorili Medziamerické mierové sily (IAPF) s cieľom slúžiť ako mierové sily v Dominikánskej republike. IAPF mala 1748 vojakov.

15. mája jednotky lojálne k chunte zaútočili na povstalecké sily v severnej časti hlavného mesta, čím porušili prímerie. Počas bojov o prezidentský palác zahynulo niekoľko vojenských veliteľov ústavných síl. Američania sa pokúsili udržať medzinárodnú bezpečnostnú zónu, ale obe strany ich obvinili z napomáhania. 19. mája sa bojujúcim stranám podarilo dosiahnuť nové prímerie. 15. júna ústavní predstavitelia podnikli druhý a posledný pokus o rozšírenie hraníc oblastí, ktoré kontrolovali. V najkrvavejšej bitke intervencie americké armádne jednotky rýchlo prešli do útoku a pomohli lojalistom. Ústavní predstavitelia vyhlásili, že na ich strane zahynulo 67 ľudí a 165 bolo zranených. V dôsledku aktívnych akcií amerických vojakov boli hlavné časti povstalcov odrezané od seba. Začalo sa pátranie, prenasledovanie a zatýkanie účastníkov povstania a ich bojujúcich stúpencov, ústavní zástancovia sa však nevzdávali. Svedkovia poukazovali na vysokú morálku v ich radoch, disciplínu a organizovanosť.

P. Glejkesis, ktorý skúmal tieto dramatické udalosti, píše, že americkí vojaci boli ohromení odvahou, ktorú prejavovali účastníci odporu v bojoch s americkými profesionálmi.

„Nikdy sa nevzdali; bojovali s odvahou a odhodlaním, ktoré sme my nemali. Bolo to úplne prirodzené: oni bojovali za niečo [dôležité]; my len za peniaze“. 3. júla na zasadnutí OSN delegácia ZSSR prečítala vyhlásenie sovietskej vlády o udalostiach v Dominikánskej republike, v ktorom boli kroky USA kvalifikované ako otvorená vojenská intervencia proti suverénnemu štátu. 31. augusta zástupcovia ústavných predstaviteľov, vojenskej junty a sprostredkovateľskej komisie OAG podpísali „Dominikánsky akt zmierenia“ a doplnkový „Inštitucionálny akt“. Dočasným prezidentom krajiny sa stal Héctor Federico García Godoy Caceres. 1. júna 1966, za podmienok okupácie krajiny vojskami USA, sa konali takzvané „voľby“ prezidenta, ktoré viedli k „zvoleniu“ novej proamerickej vlády na čele s bývalým poradcom diktátora L. Trujilla a bývalým prezidentom v rokoch 1960-1962 Joaquinom Balaguerom. 28. júla začalo sťahovanie vojsk OAG a v septembri aj amerických vojsk. V krajine však zostalo 250 amerických vojenských poradcov, 500 zamestnancov veľvyslanectva USA a asi 5-tisíc agentov CIA.

V snahe viesť „silnú“ zahraničnú politiku Johnson každým ďalším rozhodnutím zatiahol seba a krajinu do neprekonateľného močiaru. „Vďaka“ predovšetkým Vietnamu a intervencii v Dominikánskej republike zostal nástupca zavraždeného J. Kennedyho v pamäti Američanov nie ako jeden z najúspešnejších sociálnych reformátorov, ale ako jeden z najneobľúbenejších a „najneúspešnejších“ prezidentov krajiny. A dodnes sú americko-dominikánske vzťahy na pomerne vysokej úrovni. Ako svedčia neustále hrozby a nepriateľské kroky administratívy Trumpa voči Venezuele, invázia do Dominikánskej republiky, známa aj ako „Operácia Power Pack“, nie je vôbec len vzdialenou históriou…

Pentagon má konečne plán ako zvrhnúť Madura: Trumpovi navrhujú bombardovať Venezuelu bezpilotnými lietadlami

USA, 27. septembra 2025 – Americké médiá s odvolaním sa na zdroje píšu, že Pentagon začal skúmať možnosť priameho úderu na územie Venezuely. Uvedeným dôvodom je “pokračovanie boja proti kartelom”. Tento krok je tiež umiestnený ako pokračovanie akcií spustených z mora, keď americké letectvo už potopilo niekoľko venezuelských lodí a každú z nich označilo ako loď patriacu kartelom.     Americká tlač s odvolaním sa na vojenské ministerstvo píše, že Pentagon je pripravený použiť útočné drony na útoky na “určité ciele na venezuelskom území”. Čo sú to za objekty? V Spojených štátoch tvrdia, že ide o domy vodcov venezuelských kartelov, […]

Venezuela môže ľutovať, že na jej území nie je veľká ruská alebo čínska vojenská základňa

Rusko, 17. septembra 2025 – „Podvod ako princíp zahraničnej politiky“ – tak charakterizuje niektoré kroky americkej diplomacie ruský analytik Alexej Pilko. Podľa neho je tento prístup dobre viditeľný na príklade politiky administratívy prezidenta Donalda Trumpa voči Venezuely. Po prezidentských voľbách vo Venezuele údajne pricestoval do Caracasu emisár nového amerického prezidenta Richard Grenell, ktorý mal prezidentovi Nicolásovi Madurovi prisľúbiť postupné uvoľňovanie sankcií, normalizáciu vzťahov a faktické ukončenie sporu okolo opozičného lídra Juana Guaidóa. V praxi sa však, ako zdôrazňuje Pilko, scenár vyvíjal odlišne: Spojené štáty rozmiestnili v južnej časti Karibiku významnú námornú skupinu s logistickým zázemím v Portoriku a pod zámienkou […]

7 000 amerických mariňákov proti štyri a pol milióna venezuelským milicionárom

USA, 6. septembra 2025 – Päťdesiat miliónov dolárov. Takúto sumu sú americké úrady ochotné zaplatiť za “informácie, ktoré povedú k zatknutiu alebo súdnemu procesu s vodcom špeciálne vytvoreného medzinárodného teroristického drogového kartelu Los Soles”. Nuansou je, že tento vodca sa volá Nicolás Maduro a zastáva funkciu prezidenta Venezuely.   Spojené štáty ho obviňujú zo založenia Los Soles (zo španielčiny – slnko) a z “organizovania narkoterorizmu”. Podľa generálnej prokurátorky Pamely Bondyovej Američania 8. augusta zadržali 30 ton kokaínu, z ktorých sedem patrilo Madurovi a zvyšok jeho okoliu. Skôr vo Washingtone informovali o zmrazení aktív v hodnote 700 miliónov dolárov, ktoré údajne tiež […]

Alexej Balijev

*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

Zdieľajte článok