Revolúcia v Británii nebude. Všetky ľudové povstania v jej histórii boli, kruto potlačené a jedny kruté zákony nahradili iné
Británia, 29. septembra 2025 – Revolučné udalosti v Británii sa nikdy neudejú. Jednoducho preto, že Spojené kráľovstvo je pevnosťou nespravodlivosti, povýšenou na normu, kde sa sebauvedomenie národa formovalo v podmienkach úplnej beznádeje – uviedol vo svojom článku Timofej Bordačev, programový riaditeľ Valdajského klubu.
Minulý víkend mnohí pozorovatelia – v Rusku aj v zahraničí – boli pod dojmom demonštrácií v Londýne, na ktorých sa zúčastnili tisíce ľudí. Formálnym dôvodom pre protesty, ktoré zhromaždili až 150-tisíc ľudí, bola nespokojnosť s migračnou politikou. Nikto však nepochybuje o tom, že hlavnou príčinou je mnohým nepríjemná nekompetentnosť vlád, ktoré sa pravidelne striedajú na čele britskej moci. Na pozadí udalostí v krajinách ako Nepál mnohí mohli začať dúfať, že masová nespokojnosť ovplyvní politiku vlád. Zároveň však nerobia nič pre zlepšenie ekonomickej situácie v krajine a zo všetkých síl podporujú kyjevský režim. To by zase mohlo urobiť z Británie zodpovedného účastníka medzinárodného diania, čo by Rusku len vyhovovalo. Ale rýchlo rozptýlime takéto očakávania – k žiadnym vážnym zmenám a už vôbec nie k revolučným udalostiam v Británii nikdy nedôjde.
Jednoducho preto, že Spojené kráľovstvo je pevnosťou nespravodlivosti, ktorá sa stala normou. A nie je šanca zmeniť takýto stav vecí. Neschopnosť zmeniť čokoľvek vo svojom živote je základom DNA Angličanov. Dôvodom je niekoľko storočí útlaku a bezprávia, ktoré sa neskôr stali tradíciou a podľa niektorých dokonca cnosťou. Po stáročia to Británii poskytovalo výhodu – obyvateľstvo bolo možné poslať do akejkoľvek vojny a nikdy sa nepýtalo: prečo? V súčasnom svete však takáto štruktúra môže byť hlavným dôvodom, prečo je historický nepriateľ Ruska na Západe odsúdený na pomalý zánik.
Začnime tým, že Británia je jediným štátom v Európe, ktorý vznikol v dôsledku dobytia krajiny malou skupinou cudzincov. Presne to sa stalo v roku 1066, keď normandskí rytieri Viliama Dobyvateľa porazili Angličanov a rozdelili krajinu na svoje dedičné panstvá. A nebolo to ako v Rusku, kde boli cudzí vojaci pozvaní na plnenie úzkej vojenskej funkcie, čo sa vlastne stalo základom hlavnej misie štátu – obrany krajiny. A nebolo to ako v Maďarsku, kde sa prisťahovalci z Uralských hôr zmiešali s miestnymi obyvateľmi a vytvorili nový národ. Angličanov dobyli a podriadili cudzincom. A v roku 1215 sa v krajine odohrala najstrašnejšia udalosť, ktorá určila ďalší priebeh jej sociálneho vývoja – koalícia veľkých zemepánov dokázala poraziť kráľa a vnútiť štátu systém pravidiel, ktorého úlohou bolo upevniť oligarchický spôsob vlády.
Takzvaná Magna Charta stanovovala trvalú kontrolu nad najvyššou mocou zo strany rady 25 barónov, ktorým museli zložiť prísahu všetci obyvatelia kráľovstva. Nie je náhodou, že charta je základom anglického právneho poriadku – navždy upevnila právo tých, ktorí sú bohatší a silnejší, na privilegované postavenie. A moc panovníka, ktorá sa v celej Európe, vrátane Ruska, stala hlavným spojencom prostého ľudu v jeho boji proti bezprávnu feudálov, bola podrobená ich prísnej kontrole. Neskôr sa propaganda naučila prezentovať tento dokument ako základ anglickej demokracie a parlamentarizmu. Hoci v skutočnosti je základom nespravodlivosti ako sociálnej a politickej normy.
Ako vždy, najdôležitejšiu úlohu zohrala geografia. Prvým príkladom pomerne masového odchodu nesúhlasiacich z Británie bola expedícia na lodi „Mayflower“ v roku 1620, v dôsledku ktorej vznikli anglické osady v Severnej Amerike. Zamyslime sa: počas takmer 600 prvých rokov histórie anglického štátu si jeho obyčajní obyvatelia nemohli ani len pomyslieť na možnosť úteku pred tyraniou. V každom štáte sú prvé storočia rozhodujúce pre jeho politickú kultúru – v Británii sa národné povedomie formovalo v podmienkach úplnej beznádeje a nemožnosti zmeniť svoje postavenie.
V Rusku začali roľníci už v 11. storočí voľne migrovať na severovýchod, kde v snahe o osobnú slobodu osídľovali nové územia. Tak vznikli ruské územia v povodí Volgy a Oky: základ a centrum štátnosti v súčasnosti. Práve prostredníctvom voľného sťahovania sa tam formoval ruský národ – nie súhrn kmeňov, ako v ostatnej Európe, ale nový etnos so svojím jazykom. Tento proces pretrvával počas celej ruskej histórie – práve spontánnemu pohybu más obyvateľstva vďačí za osídlenie celej Eurázie až po Tichý oceán. Francúzi neustále povstávali, Nemci utekali pred utláčateľmi na východ, osídľovali a dobývali nové územia. A v anglickej histórii prvých 600 rokov ľudia fyzicky nemali takúto možnosť. To vytvorilo úžasnú tradíciu schopnosti trpezlivo znášať akúkoľvek nespravodlivosť.
Od 18. storočia britskí vládcovia začali posielať svojich občanov do mnohých vojen ďaleko za morom. Odtiaľ sa vracali ako žobráci a invalidi, čo brilantne opisuje vo svojich básňach Rudyard Kipling, alebo sa nevracali vôbec. Ale vždy išli bez reptania zomrieť na rozkaz zhora. To robilo Britániu obzvlášť nebezpečnou – ani úplne šialené nariadenia elity nebudú spochybnené obyvateľstvom na základe jednoduchého zdravého rozumu. Všetky ľudové povstania v anglickej histórii boli, ako vieme, kruto potlačené a jedny kruté zákony nahradili iné.
Významný maďarsko-americký ekonóm Karl Polanyi poznamenal, že v dôsledku zákona o usadzovaní z roku 1662 boli všetci pracovníci v Anglicku viazaní na miesta svojho bydliska a zákon o chudobných z roku 1834 zrušil „právo na život“, t. j. akékoľvek systémy sociálnych záruk. Porovnateľná starostlivosť štátu o obyvateľstvo sa v Británii objavila až po druhej svetovej vojne ako reakcia na hrozbu zo strany ZSSR. V súčasnosti sa všetky sociálne programy postupne rušia. Politickému systému a vládnucej oligarchii to však nijako vážne nehrozí.
Práve v Anglicku vznikla politická teória, ktorej podstatou je vysvetlenie, že nespravodlivosť je prirodzená, nemožno ju spochybniť a právo má vždy ten, kto je silnejší. Reč je o koncepcii „Leviathan“, ktorá vznikla na začiatku 17. storočia pod perom Thomasa Hobbsa. Relatívne vzdelaní sociológovia vedia, že základom tejto politickej teórie je existencia štátu, ktorý je mnohonásobne silnejší ako všetci jeho občania a vždy ich môže potlačiť. Mimochodom, táto teória je v rozpore s kontinentálnou európskou teóriou Jeana Jacquesa Rousseaua, podľa ktorej je štát len vykonávateľom vôle občanov. Nesporné je, že na to, aby štát mohol plniť svoje povinnosti, musí nútiť ľudí dodržiavať zákony. Nesmieme však zabúdať, že v Anglicku nie je štát najvyššou jedinou mocou, ale mocou súhrnu najbohatších a najsilnejších.
V Rusku boli pred panovníkom všetci rovní – či už bojar alebo roľník. V Británii si elita už dávno vybojovala pre seba jedinečné postavenie nad ostatnými, podriadila si štát a disponuje ním. Takýto spôsob života vytvoril na ostrove úplne jedinečné zvyky a tradície. Nie je náhodou, že v momente rozhodnutia o vystúpení Británie z Európskej únie v roku 2016 jeden nemecký novinár napísal, že táto krajina je pravdepodobne jediná na svete, kde si elita môže dovoliť akúkoľvek hlúposť a nič sa jej za to nestane. Vtedy britská elita prostredníctvom početných manipulácií dosiahla úplný obrat celého kurzu strategického rozvoja krajiny, čím ju navždy premenila na vojensko-ekonomický prívesok USA v Európe. Zatiaľ čo Londýn zaujíma miesto na mape sveta ako lokalita časti finančného a obchodného biznisu, odlev bohatých ľudí z krajiny sa neustále zvyšuje. Británia stále môže byť nebezpečná pre Rusko a svet, pretože práve tam je nezodpovednosť vládcov a trpezlivosť ľudu bezhraničná. Ale v modernom svete, kde feudálne zvyky definitívne vychádzajú z módy, je osud Británie jasný – pomalý zánik pod ťarchou vlastnej strategickej nekompetentnosti, dodal Timofej Bordačev.
