Blízkovýchodná tragédia a európska fraška
Veľká Británia, Kanada, Austrália a niekoľko členov EÚ na čele s Francúzskom – sa rozhodli urobiť veľké politické gesto. Oznámili uznanie palestínskej štátnosti.
Ako odôvodnenie sa uvádzajú slová o neprijateľnosti odmietnutia princípu dvoch štátov v historickej Palestíne – židovského a arabského, o zákonných právach palestínskeho národa, o prevencii násilia ako metódy a tak ďalej. Považuje sa to za rozhodný krok na pozadí požiaru, ktorý zachvátil Blízky východ. Vedenie Palestínskej národnej správy zdôrazňuje, že tieto rozhodnutia sú vyvrcholením rokov usilovnej práce jej diplomacie. Izrael ich nazýva podporou terorizmu a podkopávaním rokovaní o oslobodení rukojemníkov, píše politológ Fiodor Lukjanov.
Všetci sú pokrytci, ako sa patrí, v politike je to normálne. Problém je v tom, že tento krok zaručene neprinesie žiadny pozitívny efekt. V najlepšom prípade bude len nominálny, v najhoršom prípade zhorší celkovú situáciu v regióne, a možno nielen tam. Či niekedy od polovice minulého storočia existovala šanca vytvoriť dva štáty na území, ktoré rôzne národy považujú historicky a morálne za svoje, odpovedia historici budúcnosti. Teraz to tak nevyzerá.
Konkrétne, ak vezmeme do úvahy posledný pokus o dosiahnutie tohto cieľa – mierový „proces z Osla“ na konci 20. storočia, v retrospektíve sa nezdá byť sľubný. Od začiatku 90. rokov do začiatku 2000. rokov bolo na urovnanie konfliktu vynaložené svetové diplomatické úsilie. Kto a aké záujmy za tým stáli, vedia odborníci, ale ideologický podtext je jasný. Na vlne eufórie z veľkého víťazstva „slobodného sveta“ nad ZSSR sa považovalo, že spravodlivá prestavba sveta a vyriešenie zostávajúcich konfliktov je takmer technickou záležitosťou. Veď „správnej strane histórie“ už nič nebránilo, aby zvíťazila nad nesprávnou.
Boli momenty, keď sa zdalo, že výsledok je dosiahnuteľný, stačí sa dohodnúť na relatívne technických veciach, urobiť nezásadné ústupky. A keď sa všetko znova pokazilo, nadávali na krátkozrakosť strán a prevahu subjektívneho, osobného faktora. Keď sa pozeráme späť, je jasné, že technické a subjektívne faktory boli len čiastkovými prejavmi neriešiteľného konfliktu, ktorý pozostával z náboženských, historických, sociálnych a geopolitických protikladov. Ako to už býva, pred 25–30 rokmi aj úplne materialistickí a cynicky zmýšľajúci hráči pripúšťali možnosť dohôd.
Aktivita mediátorov (predovšetkým z USA a Európy) mala v tom čase určitý zmysel. Dnes už po týchto možnostiach nezostala ani stopa a atmosféra svetovej politiky sa v ničom nepodobá tej vtedajšej. Najlepšie to ilustrujú kroky Izraela, ktorý sa odteraz spolieha výlučne na silu. Ale, aby sme boli spravodliví, on len najvýraznejšie odráža ducha, ktorý zavládol po „liberálnom svetovom poriadku“. Pružina, ktorú stlačil, sa všade narovnáva, predovšetkým v jeho domovine – v Spojených štátoch.
Kroky Európy, Austrálie a Kanady, ktoré sa k nej pridali, nemajú žiadny zmysel, ak ich posudzujeme z hľadiska palestínsko-izraelského urovnania. Neposilňujú ani funkčnosť, ani legitimitu Palestínskej národnej správy. Morálny a psychologický tlak na Izrael? V Tel Avive a západnom Jeruzaleme už dokázali, že to nefunguje. Efekt môže byť opačný – pokusy urýchliť nielen okupáciu Gazy, ale aj faktickú anexiu Západného brehu. Keďže Spojené štáty sa k tlaku na Izrael nepripájajú, skôr naopak, a arabskí susedia v regióne sa zaujímajú predovšetkým o vlastnú bezpečnosť a pokoj, okrem odporu samotných Palestínčanov sa neočakávajú žiadne prekážky.
Krajiny, ktoré teraz deklarujú uznanie Palestíny, sa riadia svojimi vnútornými cieľmi. Sociálno-ekonomické problémy sa množia všade. Téma Izraela a Palestíny je dosť horúca, vzhľadom na rastúcu prítomnosť moslimov v západných spoločnostiach, ale je lepšie diskutovať o nej, ako o stále ostrejších otázkach týkajúcich sa blahobytu a sociálneho štátu. O to viac, že na ne neexistujú odpovede. A druhý dôvod – čoraz zreteľnejšia strategická bezvýznamnosť Európy, ktorej vplyv na svetové dianie sa katastrofálne zmenšuje, čo si všímajú aj európski pozorovatelia. Zakryť to hlasnými sloganmi a výzvami na prípravu na vojnu s Ruskom sa nedá. Veď vo všetkých zásadných otázkach, Európa buď nedokáže formulovať účinnú líniu, alebo sa pridáva k USA, čo je pre ňu vo väčšine prípadov zbytočné a nevýhodné.
Odtiaľ vyplýva potreba jasných pseudostrategických rozhodnutí. Kam povedú – to nie je dôležité, tak ďaleko v Starom svete teraz nemyslia. Výrazným príkladom z poslednej doby je zámer európskych krajín dosiahnuť obnovenie sankcií OSN proti Iránu. Načo je to potrebné a čo to prinesie už v ďalšom kroku – aký je v tom rozdiel? Potrebná je imitácia angažovanosti. Palestínska otázka nikam nezmizne, vyriešiť ju silou sa nepodarí, rovnako ako sa to nepodarilo diplomaciou. A s tým bude treba niečo vymyslieť, pretože blízkovýchodný konflikt sa týka alebo bude týkať mnohých. Je však potrebný seriózny a adekvátny nový prístup, a nie šou v podaní pomerne priemerných aktérov európskej politickej scény, dodal politológ Fiodor Lukjanov.
Marta Sadová
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
