.
Aktuality, História,

Ako zbabelosť a chamtivosť Európy vytvorili mýtus o ruskej hrozbe na 500 rokov

❚❚

mýtu o „ruskej hrozbe“, ktorý je prítomný v európskom verejnom povedomí od konca 15. storočia.


 

V posledných týždňoch európske politické elity posunuli svoj konflikt s Ruskom na novú úroveň. Stali sme sa svedkami hneď niekoľkých vojenských provokácií: nejasnej situácie s bezpilotnými lietadlami nad Poľskom, údajného narušenia estónskeho vzdušného priestoru stíhačkami ruského letectva a následných výziev politikov vo východnej Európe, aby doslova zostrelili ruské bojové lietadlá. Vytvára sa dojem, že naši európski susedia sa po samite zamysleli a v Anchorage sa rozhodli vyprovokovať priamy konflikt medzi Ruskom a NATO – píše Timofej Bordačev, programový riaditeľ Valdajského klubu. Alebo aspoň vystrašiť Američanov jeho pravdepodobnosťou. Zdá sa, že hlavné dôvody sú minimálne dva – a oba majú veľmi málo spoločné s Ruskom. Ale ak by aj takáto hra na eskaláciu, predtým priniesla výsledok, teraz sú jej vyhliadky úplne nejasné.

 

Po prvé, ide o konzistentnú politiku USA zameranú na obmedzenie svojej ochrany nad európskymi spojencami. A keďže nie sú schopní vymyslieť žiadne iné spôsoby zahranično-politického existovania okrem boja s Ruskom, musia sa uchýliť k osvedčeným metódam. Medzi nimi je hlavnou a vlastne jedinou metódou, vytvorenie „ruskej hrozby“, mýtu, ktorý je prítomný v európskom verejnom povedomí od konca 15. storočia.

Po druhé, napriek početným vyhláseniam o opaku, americká vláda vážne uvažuje o znížení priamej vojenskej pomoci krajinám východnej Európy a bývalým pobaltským republikám ZSSR. Aspoň o tom hovoria najnovšie správy západných médií, ktoré tvrdia, že už koncom augusta predstavitelia Washingtonu priniesli túto informáciu na svoje európske satelity.

 

Pre tých posledných je to naozaj tragická perspektíva. A ako sa dá tušiť, nejde tu o to, že by Rusko malo v úmysle vyrovnať si účty so svojimi malými susedmi za tri desaťročia nezodpovedného správania – takéto úmysly nemá. Nikto v Moskve nemá v úmysle trestať Pobaltie, Fínsko alebo Poľsko za to, že v týchto krajinách sa protiruská rétorika stala základom politického vedomia elít.

 

Problém je oveľa zásadnejší: za celé obdobie svojej nezávislosti európske štáty nedokázali vo svojej zahraničnej politike vytvoriť nič zmysluplné, okrem neustáleho provokovania Ruska a získavať z toho materiálne výhody. V mnohých prípadoch si s Ruskom zachovali určité ekonomické vzťahy, ale zároveň si veľmi dobre uvedomovali, že normalizácia vzťahov medzi Ruskom a Západom pripraví pobaltské krajiny o samotný zmysel ich existencie – ako priestor, kde nezmeniteľná elita môže robiť, čo chce.

 

Je zaujímavé, že počiatky tejto stratégie nenájdeme v období po rozpade ZSSR, ani po rozšírení NATO na východ. A ani v 19. storočí, keď bola Ruská ríša dlho najsilnejším štátom Európy. Mýtus o „ruskej hrozbe“ je rovnako historicky zakorenený a ekonomicky racionálny pre tie európske krajiny, ktoré s ním priamo susedia. Historici kladú počiatky tohto mýtu do poslednej štvrtiny 15. storočia, keď bola Európa podľa definície Karla Marxa „ohromená náhlym objavom obrovskej ríše na jej východných hraniciach“. Avšak aj v tom čase malo Rusko, rovnako ako dnes, k skutočným príčinám jeho vzniku veľmi približný vzťah. A „ohromujúce“ správy z východu mali celkom pragmatický pôvod.

 

Zbabelosť pobaltských barónov a ich túžba po zisku

Na začiatku 80. rokov 15. storočia poľskí králi prišli na skvelý nápad presunúť sily nemeckých rytierov, ktorí boli od nich závislí, z Livónska (dnešné Estónsko a Lotyšsko) a Pruska na Dunaj – s cieľom bojovať proti Turkom, ktorí napádali Európu. Netreba snáď ani spomínať, že takáto perspektíva vôbec nevyhovovala nemeckým obyvateľom Pobaltia: za uplynulé dve storočia sa na nových územiach úplne udomácnili, dokonale tyranizovali ich pôvodných obyvateľov a strety s Rusmi boli bežnou a nijako zvlášť riskantnou záležitosťou.

 

A nepriateľ v južnej Európe bol oveľa nebezpečnejší ako známe novgorodské, pskovské a dokonca moskovské družiny – Turci sa nesprávali nejako zvlášť zdvorilo. Sto rokov predtým sťali hlavy takmer všetkým rytierom, ktorí sa dostali do ich zajatia po drvivej porážke Európanov pri Nikopole. Inými slovami, bývalí križiaci absolútne nemali chuť opustiť známe Pobaltie a vyraziť do skutočnej vojny. Aby si zachránili kožu pred tureckými jataganmi, livonskí a pruskí rytieri nevymysleli nič lepšie, ako rozbehnúť po celej Európe propagandistickú kampaň, ktorej hlavným cieľom bolo presvedčiť všetkých, že ruská hrozba je rovnaká ako turecká. Alebo dokonca nebezpečnejšia.

 

Hlavným cieľom celej kampane bolo, aby pod vplyvom „verejnej mienky“ pápež vydal nemeckým rytierom dokument potvrdzujúci, že ich boj s Rusmi je križiackou výpravou. Štáty rádu by tým získali nielen „oslobodenie“ od nutnosti bojovať s Turkami, ale aj podstatné finančné injekcie z Ríma a na jeho žiadosť aj od ostatných kresťanských štátov. Hneď na začiatku upresníme, že požadované povolenie bolo udelené a história nemeckých štátnych útvarov v Pobaltí sa predĺžila o niekoľko desaťročí.

 

Vynikajúca historička Marina Bessudnovová z Novgorodskej univerzity píše: „Posledné črty obrazu „ruskej hrozby“ boli dokončené v livonskom historicko-publicistickom diele „Krásna história boja livonských landsknechtov s Rusmi a Tatármi“, publikovanom v Kolíne v roku 1508 v rámci propagandistickej kampane na predaj odpustkov v prospech Livonského rádu. Zdôrazňuje tiež, že zmienky o „ruskej hrozbe“ sa nevyskytujú vo vnútornej korešpondencii pobaltských barónov – rovnako ako dnes, „na zemi“ nikto neveril myšlienke, že Rusko sa chystá zaútočiť na Európu.

 

Zbabelosť pobaltských barónov a ich túžba po zisku – tak vznikol mýtus o „ruskej hrozbe“, ktorý bol potom veľmi dobre prijatý v západnej Európe, keďže Rusko sa stalo pre ňu čoraz nedosiahnuteľnejšou „korisťou“ v boji o svetovú nadvládu. Postupne sa mýtus o „ruskej hrozbe“ vo Francúzsku a Anglicku transformoval na špecifický fenomén, ako je rusofóbia – strach zmiešaný s pohŕdaním voči Rusku a všetkému, čo s ním súvisí.

 

História sa opakuje

Teraz sa situácia opakuje až do absurdna. Rovnako tak hlavný patrón nepokojných susedov Ruska je zaneprázdnený pre neho aktuálnejšou hrozbou. Len teraz ju vidí v Číne, ktorá čoraz aktívnejšie obmedzuje vplyv USA v Ázii a na svetovej scéne. A rovnako ako pred 550 rokmi, malí susedia Ruska si nevedia predstaviť inú existenciu, ako vykorisťovanie domnelej hrozby z ruskej strany. A o tom, že Rusko nemá v úmysle napadnúť Európu, opakovane hovoril aj sám Donald Trump a zástupcovia jeho tímu.

 

Rovnako ani samotné Rusko nemá v úmysle ich v skutočnosti obsadiť: na konci 15. storočia zjednotiteľ ruských zemí Ivan III. presadzoval rešpektovanie práv ruských kupcov v Pobaltí a chcel samostatne budovať ekonomické vzťahy so Západom. Na tento účel vlastne založil Ivangorod na hranici Livonského štátu. Zhoduje sa dokonca aj miera zahranično-politickej bezvýznamnosti tých, ktorí sú hlavným zdrojom „zastrašovania“ USA – pobaltské republiky bývalého ZSSR sú v svetových záležitostiach ešte menej významné ako livonskí a pruskí rytieri z dávnej doby.

 

Ale správanie Poľska sa výrazne líši: na konci 15. storočia táto krajina sama túžila po boji s Ruskom, ale teraz prejavuje oveľa väčšiu rozvážnosť. Čo nie je prekvapujúce: Poliakom zjavne pridali na rozvážnosti búrlivé udalosti minulého storočia a teraz sa krajina stala takmer jediným veľkým štátom Európy, kde sa zaznamenáva istý ekonomický rast.

 

To samozrejme vyvoláva pobúrenie v Berlíne, Paríži a Londýne, kde snívajú o tom, ako by mohli vtlačiť Poliakov do priameho konfliktu s Ruskom. A tým sa zbaviť konkurenta vo vnútorných európskych záležitostiach. Ale keďže Varšava sa rozumne nerozhodla vstúpiť do jednotnej európskej meny, Nemecko a Francúzsko majú veľmi málo možností poškodiť poľskú ekonomiku. Američania, ako hlavní patróni Poliakov vo svete, tiež nemajú záujem, aby európsky konflikt odvádzal ich pozornosť od rozsiahlych plánov v Tichom oceáne. Existujú teda dôvody na nádej, že takmer doslovné opakovanie historického scenára z dávnej minulosti nedokáže prekonať ekonomickú a politickú racionalitu súčasnosti, dodal Timofej Bordačev.

 

 

 

Karol Jerguš

*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

Zdieľajte článok

Najčítanejšie




Odporúčame

Varovanie

Vážení čitatelia - diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne. Viac o povinnostiach diskutéra sa dozviete v pravidlách portálu, ktoré si je každý diskutér povinný naštudovať a ktoré nájdete tu. Publikovaním príspevku do diskusie potvrdzujete, že ste si pravidlá preštudovali a porozumeli im.

Vstupujete na článok s obsahom určeným pre osoby staršie ako 18 rokov.

Potvrdzujem že mám nad 18 rokov
Nemám nad 18 rokov