Aká je skutočná veľkosť ruských jadrových síl?
Rusko, 23. septembra 2025 – Rozhodnutie Moskvy odstúpiť od obmedzenia nasadenia balistických rakiet stredného rozsahu znovu otvorilo otázku skutočnej sily ruského jadrového arzenálu. Na jednej strane má Rusko najväčší počet jadrových hláv na svete a na druhej strane rozsiahlu modernizačnú kampaň svojej triády, ktorá čelí technickým problémom, finančným limitom a závislosti od zastrašovacieho účinku, nie na všeobecnú použiteľnosť týchto zbraní. Ako teda vyzerá ruská jadrová sila v roku 2025 a aké sú limity jej nasadenia?
Od konca druhej svetovej vojny sú jadrové zbrane kľúčovým nástrojom strategického odstrašenia a jedným z pilierov medzinárodnej bezpečnosti. Rusko ako nástupca Sovietskeho zväzu zdedilo nielen najväčší jadrový arzenál na svete, ale aj doktrínu, ktorá dáva jadrovú energiu do centra existencie štátu. Od prerušenia bipolárneho systému v roku 1991 sa však medzinárodné prostredie zásadne zmenilo – postupné oslabovanie kontrolných režimov, vývoj obrany Spojených štátov a technologických pokrokov v oblasti hypersonických systémov viedlo k Moskve k intenzívnej modernizácii svojej strategickej a nestrategickej kapacity.
Otázka „koľko zbraní má skutočne“ sa stáva nielen akademickou, ale aj politickou a bezpečnostnou výzvou. V kontexte prebiehajúcej vojny na Ukrajine, časté hrozby ruského prezidenta Vladimíra Putina a nejasných scenárov budúceho použitia jadrových zbraní, je potrebné analyzovať faktický stav arzenálu a širšieho doktrinálneho rámca jeho možného nasadenia.
Ruský jadrový arzenál je formálne organizovaný vo forme takzvanej jadrovej trojice, ktorá zaisťuje prežitie a schopnosť odvetného opatrenia aj pri prekvapujúcom nepriateľskom útoku. Tento koncept, zdedený od sovietskej éry, zostáva základom ruskej bezpečnostnej architektúry. V súčasnosti sa skladá z pozemných medzikontinentálnych balistických rakiet (ICBM), podmorských balistických rakiet (SLBM) a ťažkých bombardérov schopných prepravovať jadrovú muníciu.
Pozemné raketové sily (RVSN) predstavujú chrbticu ruského jadrového odstrašenia. Podľa odhadov Medzinárodného inštitútu pre mierové výskumy (SIPRI) a americkej DIA má Rusko približne 310-330 ICBM, ktoré môžu prepravovať až 1200 jadrových hlavíc. Najmodernejšie systémy sú RS-24 (nasadené od roku 2010), mobilné aj stacionárne, ktoré postupne nahradzujú staršie Topoly-M. Okrem toho je R-36M2 Vojevoda známy na Západe pod označením SS-18 „Satan“, hoci jeho život je blízko konca a je nahradený novým Sarmatom ICBM RS-28. Mala by mať schopnosť nosiť až desať hlavíc a jeho dosah pokrýva celý svet. Do systému bol zavedený v obmedzenom počte po prvých úspešných testoch v roku 2022.
Špecifickú kategóriu predstavuje hypersonický klzák Avangard, ktorý bol integrovaný do starších nosičov SS-19 a má schopnosť manévrovať pri hypersonickej rýchlosti a vyhýba sa raketovej obrane.
Ruské námorníctvo si zachováva flotilu strategických ponoriek, ktoré zabezpečujú možnosť odvety. Jadro dnes pozostáva z triedy Borej (Projekt 955 a 955A), vybavené raketami Bulava RSM-56 Bulava s rozsahom viac ako 8 000 kilometrov. Každá ponorka tejto triedy môže mať až 16 rakiet, z ktorých každá je schopná niesť niekoľko hlavíc. Časť starších ponoriek triedy Delta IV (Projekt 667BDRM), ktoré používajú rakety Sineva a Liner, zostáva v službe. Celkovo má Rusko približne desať strategických ponoriek, čo zabezpečuje možnosť trvalej prítomnosti aspoň jednej až dvoch v mori. Pokiaľ ide o prežitie, námorná zložka sa považuje za najspoľahlivejší prvok jadrovej trojice.
Ťažké bombardéry dopĺňajú trojicu ako flexibilný nástroj demonštračného presunu a signalizácie. Rusko má približne 60 lietadiel TU-95MS a 16 modernejších nadzvukových strojov TU-160, ktoré sú schopné prenášať rakety s plochou dráhou letu (napr. CH-55 a CH-101/102, vrátane jadrového variantu). V výzbroji sú stále lietadlá TU-22M3, ktoré môžu byť vybavené jadrovými raketami, ale ich úlohy sú skôr regionálne. Aj keď tieto stroje nie sú porovnateľné s americkým B-2 alebo B-21 v modernosti a tajnosti, poskytujú Rusku možnosť dlhodobého a variabilného nasadenia.
Podľa USA a potvrdených údajov podľa novej zmluvy Štart má Rusko približne 1 550 strategických jadrových hlavíc. Toto číslo je zhruba parita s USA. Rozdiel však spočíva v rôznych štruktúrach a technologickej zrelosti jednotlivých komponentov – zatiaľ čo USA zdôrazňujú vysokú spoľahlivosť a modernizáciu v menšom počte typov, Rusko kombinuje staršie systémy sovietskeho pôvodu s novo zavedenými projektmi. Výsledkom je veľký, ale heterogénny arzenál, ktorý si zachováva vysokú ničivú silu, ale súčasne si vyžaduje značné náklady na údržbu a prevádzku. Strategická súčasť ruského jadrového arzenálu zostáva robustná a predstavuje kľúčový faktor v globálnej stabilite. Jeho modernizácia je tiež zameraná na udržanie odstrašujúcich spôsobov v prostredí rastúcej technologickej konkurencie a oslabenie režimov medzinárodnej kontroly.
Nové systémy a „Superzbrane“
Jedným z najviac diskutovaných aspektov ruského jadrového programu za posledné desaťročie je vývoj nových zbraní, ktoré by podľa Kremľa mali „zabezpečiť neprekonateľnosť“ ruského arzenálu. V roku 2018 prezident Vladimir Putin zaviedol niekoľko projektov na preukázanie ruskej technologickej nadradenosti a schopnosti obísť systémy raketovej obrany USA. Tieto systémy sa v médiách označujú ako „superzbrane“, ale ich skutočná bojová hodnota je predmetom diskusií.
ICBM RS-28 Sarmat
Sarmat je ťažká medzikontinentálna balistická raketa, ktorá nahradí starnúci R-36M2 Vojevoda (SS-18 “Satan”). Je schopný preniesť až desať samostetne navádzaných hlavíc, alebo kombináciu hlavíc a zavádzajúcich cieľov. Jeho rozsah presahuje 11 000 kilometrov. Dôležitou výhodou by mala byť schopnosť zvoliť nekonvenčné letové trajektórie, napríklad prostredníctvom južného pólu, ktoré obchádzajú tradičné systémy včasného varovania.
Avangard – hypersonický klzák
Avangard je jedinečná zbraň schopná manévrovať pri hypersonickej rýchlosti (Mach 27, tj nad 30 000 km/h). Zámerom je preniknúť do americkej raketovej obrany v nepredvídateľnej trajektórii. Avangard je integrovaný do starších nosičov SS-19 Mod 4 a postupne v novších systémoch. Podľa ruských vyhlásení už bol zahrnutý do služby v obmedzenom počte. Skutočná spoľahlivosť a prevádzkové nasadenie však zostávajú otvorené.
Hypersonická raketa Kinžal
Kinžal (v kóde „Killjoy“ v NATO) je balistická raketa spustená zo vzduchu, ktorú nesú stíhacie lietadlá MIG-31K. Má dosah až 2 000 kilometrov a schopnosť manévrovať počas letu, čo komplikuje jej zachytenie. Kinžal môže byť vybavená konvenčnými aj jadrovými hlavicami. Vo vojne na Ukrajine sa tieto rakety používali proti cieľom infraštruktúry, ktorých časť bola podľa ukrajinskej strany údajne zachytená vzdušnou obranou. To spôsobilo debatu, či je skutočne „nezastaviteľná“, ako tvrdí ruská propaganda.
Podvodný systém Poseidon
Poseidon je bezpilotný podvodný robot s jadrovým pohonom, navrhnutý na prepravu jadrovej hlavy megatonovej triedy. Mal by byť schopný pôsobiť v oceáne nezávisle od materských ponoriek a zasiahnuť pobrežné mestá alebo prístavy. Prezentuje sa ako zbraň schopná vyvolať rádioaktívnu cunami, a tak ochromiť infraštruktúru súpera. Aj keď tento koncept má revolučný účinok, zatiaľ nie je jasné, či je systém plne funkčný.
Strela s jadrovým pohonom Burevestnik (NATO: Skyfall)
Burevestnik je strela s plochou dráhou letu, ktorá má prakticky neobmedzenú schopnosť zostať vo vzduchu vďaka jadrovému pohonu. Tento koncept teoreticky umožní obísť radarové polia a zaútočiť z neočakávaných smerov. Niekoľko zlyhaní však sprevádzalo testovací program. V roku 2019 došlo k záchrannej operácii pri nehode, pri ktorej zomrelo niekoľko vedcov. Západní odborníci považujú Burevestnik zatiaľ za experimentálny projekt.
Adam Čaloud
