Andrej Fursov: Najstaršie sprisahanie na Zemi našlo nové technológie. Prečo sa boja aj tieňa Stalina
ultraglobalisti, ktorí sa zamerali na budovanie postľudského (transhumanistického) sveta novej normality, – cíti svoju blízkosť k nacistickému projektu svetovej prestavby – len bez Nemcov ako hlavných aktérov.
To je vidieť aj na myšlienke o vrstve „nadľudí“ na vrchole svetovej pyramídy moci, ktorí ovládajú ľudí zredukovaných na stav biorobotov-zombie (ako ilustráciu pozrite si zábery z filmu „Mŕtva sezóna“ a prečítajte si román V. Pelevina „Transhumanism Inc.“), ako aj z antikresťanstva a neopohanstva nacizmu, z kultu nadhodnoty divokej prírody – „zelená agenda“ a zníženie počtu obyvateľov planéty o 50 až 90 % v jej mene. Inými slovami, vyzerá to tak, že Tretia ríša bola akýmsi polygónom, laboratóriom, kde sa v extrémnej, neľudskej forme vyvíjali sociálne a iné technológie pre všeobecné západné použitie – v perspektíve na vyradenie značnej časti ľudstva.
No a prostriedkom na nastolenie toho svetového poriadku, na ktorý nacisti nemali dostatok síl – vojenských, ekonomických a, čo je nemenej dôležité, vedecko-technických, bola globálna permanentná revolúcia v duchu Trockého; „laboratóriá“ pre tento experiment zničil Stalin, rovnako ako nacizmus. Je príznačné, že medzi súčasnou ultraglobalistickou elitou je mnoho bývalých trockistov, ktorí sa premenili na neoliberálnych globafašistov. Tak sa stretávajú extrémy – nacizmus a trockizmus, ktoré sa odrážajú v bioekodigitálnom fašizme.
Kto najúspešnejšie odolal nacistickému a trockistickému projektu a kto ich zmaril? Sovietsky zväz na čele so Stalinom. Odtiaľ pramení nenávisť voči nim. A strach. A túžba zašpiniť ich čiernou farbou. To posledné realizuje ešte jeden cieľ: umelo zbližujúc stalinizmus a hitlerizmus, stotožňujúc ich, ideológovia neoliberálnych globalistov sa takto snažia vyriešiť dvojitú úlohu: na jednej strane skryť skutočnú orientáciu stalinského projektu ako protikladu k hitlerovskému, nacistickému, na druhej strane skryť podobnosť svojho súčasného projektu s nacistickým.
Stalinov neoimperiálny antikapitalizmus – alternatíva k Hitlerovmu aj anglosaskému „novému poriadku“. Práve preto sa stalinizmus snažia nielen zrovnoprávniť s hitlerizmom, ale aj prezentovať ho ako ešte tvrdší „totalitarizmus“ než ten druhý. Týmto spôsobom sa jednak zakrýva podobnosť medzi Hitlerovým novým poriadkom a novým svetovým poriadkom povojnových anglosaských globalistov, a jednak sa kompromituje a sťahuje z programu jediná reálna alternatíva kapitalistického globalizmu a zastavenia histórie v duchu ultraglobalistického programu „3 D“ (deindustrializácia, depopulácia, deracionalizácia vedomia a správania), ktorú na objednávku svojich pánov vyvíjajú stovky „myšlienkových tovární“, z ktorých najčastejšie sa spomína Tavistocký inštitút. Touto alternatívou je neimperializmus na antikapitalistickom základe.
Čím silnejší bude odpor voči ultraglobalizmu, tým aktívnejšie sa bude spomínať na postavu Stalina a historické skúsenosti ZSSR, ktoré samozrejme nemožno a netreba ani obnovovať, ani opakovať. Po prvé, v histórii sa v zásade nedá nič obnoviť. Po druhé, zmenila sa éra – čoskoro začne druhá štvrtina 21. storočia. Po tretie, éra a s ňou aj forma spoločnosti sa zmenili už na konci 40. a začiatku 50. rokov 20. storočia, čo si dobre uvedomoval aj sám Stalin.
Čo je stalinizmus, stalinský systém v širokom politicko-ekonomickom zmysle? Je to „diktatúra nájomných pracovníkov predindustriálneho a raného industriálneho typu“ (V. V. Krylov). Víťazstvo vo vojne bolo z ekonomického hľadiska už víťazstvom pomerne rozvinutého industriálneho typu, povojnová obnova tento fakt ešte viac upevnila. Diktatúra a la 1930. roky už nefungovala, bolo potrebné niečo nové a Stalin to chápal, rovnako ako hrozbu premeny straníckej nomenklatúry na kvazitriedu. Odtiaľ pramenilo jeho úsilie v rokoch 1951–1952 presunúť skutočné centrum moci do Rady ministrov, pričom strane ponechal ideológiu, propagandu a výber kádrov.
Mimochodom, keď sa po zavraždení Stalina ocitol pred voľbou – funkcia predsedu vlády alebo prvého tajomníka ÚV KSSZ – G. M. Malenkov si vybral prvú, domnievajúc sa, že skutočná moc je už tam. Bola to chyba: stranícky aparát na čele s prvým tajomníkom Chruščovom postupne v troch krokoch porazil ostatné centrá moci – štátnu bezpečnosť v osobe L. B. Beriju (jún 1953), Radu ministrov v osobe Malenkova (január 1955) a armádu v osobe G. K. Žukova (október 1957). Pri tom samotný stranícky aparát zostal, s niektorými zmenami, štrukturálnou formou, ktorá vo všeobecnosti odrážala minulosť. Rozpor sa postupne zväčšoval a stal sa jednou z vnútorných príčin rozpadu ZSSR.
Po tretie, Stalin samozrejme robil chyby, ktoré sa po roku 1945 stali častejšími: „Leningradský prípad“ – pasca organizovaná CIA operáciou Split („rozkol“, „rozdeľujúci faktor“) a pod. Tu sa prejavil vek, zdravotný stav a preťaženie vojnových rokov:
Sivovlasý ako strieborný topoľ,
Stojí a prijíma prehliadku.
Koľko ho stál Sevastopoľ?
Koľko ho stál Stalingrad?
A. N. Vertinskij presne vystihol podstatu.
Boli však ešte dva momenty, ktoré je potrebné spomenúť. Prvý: Stalin, ktorý bol v rokoch 1944-1945 pripravený takticky vystupovať ako mladší partner Roosevelta, pochopil, že po jeho zavraždení sa situácia zmenila. Teraz Sovietskemu zväzu čelil celý Západ, zjednotený okolo nového hegemóna – USA. Stalin čoraz viac uvažoval o možnosti porážky alebo dokonca zániku ZSSR. Zároveň si uvedomoval, že jeho „nástupcovia“ sú slabí a môžu krajinu a systém úplne stratiť. Táto nová situácia bola pre neho nezvyčajná.
Druhý moment. Víťazstvo znamenalo jednoduchú vec: historická éra Stalina sa končila – tak ako kedysi skončila éra Lenina a Trockého. Obaja títo činitelia boli ľuďmi prelomového obdobia, chronologického úseku rokov 1896–1929: už nie 19. storočia, ktoré skončilo spolu s hospodárskou krízou rokov 1873–1896, ale ešte ani 20. storočia, ktoré skutočne začalo medzi Versailským mierom v roku 1919 a svetovou krízou v roku 1929. Takéto prelomové epochy nie sú v histórii zriedkavé. Napríklad roky 1789–1815/25, 1688–1715 atď.
Lenin a Trockij, a ešte viac Poincaré, Lloyd George, T. Roosevelt a iní, boli ľudia „prelomu“. Stalin, F. Roosevelt, Churchill, Hitler, Mussolini – ľudia už 20. storočia. Bolševici, stúpenci Nového kurzu v USA, fašisti Mussoliniho, nacisti Hitlera boli ľudia 20. storočia. O nacistoch K. Polanyi písal, že disponovali „zlovestnou intelektuálnou prevahou“, ktorú využili na rozbitie systému vybudovaného víťazmi po skončení prvej svetovej vojny a s jej pomocou zvíťazili nad svojimi protivníkmi v Nemecku a na Západe. Ale aj boľševici a neskôr stalinský režim disponovali hrozivou intelektuálnou prevahou nad svojimi oponentmi z 19. storočia a „prelomových“ čias, ktorú využili na budovanie socializmu v jednej konkrétnej krajine a na využívanie medziimperialistických rozporov. Západ až na konci 30. rokov 20. storočia priviedol k moci ľudí 20. storočia, čím vyrovnal psychologické šance.
S koncom druhej svetovej vojny, presnejšie s Marshallovým plánom, nastala nová fáza 20. storočia, odlišná od jeho začiatku – od „búrlivých“ revolučných dvadsiatych, konzervatívnych tridsiatych a vojnových a povojnových štyridsiatych rokov. Toto obdobie trvalo až do prelomu 60. a 70. rokov 20. storočia a Francúzi ho vďaka J. Fourastierovi nazvali „slávnymi tridsiatimi rokmi“ (les trentes glorieuses). Stalin bol človekom predchádzajúcich tridsiatich rokov so všetkými kladmi a zápormi.
Áno, nesie vinu za celý rad procesov a javov – vinu a nešťastie, ktoré zdieľa so svojou dobou. Ale to je, takpovediac, „špecifikum profesie“. A ak by sme mali žiadať odškodnenie za obete, predovšetkým nevinné, za to, čo odborníci nazývajú sprievodnými stratami, potom by malo byť vyúčtované prevažnej väčšine štátnych činiteľov. V tomto rade budú, okrem iného, Marius a Sulla zo starovekého Ríma, Karol Veľký, Henrich VIII. v Anglicku a Ľudovít XI. a XIV. vo Francúzsku. Napoleon, Bismarck, Churchill, F. Roosevelt, de Gaulle, miláčik liberálnej postsovietskej inteligencie Pinochet, Thatcherová, Bush ml. O vládcoch Východu – od Hammurapiho a Čingischána po Atatürka a Mao Ce-tunga – ani nehovorím. Prečo sa teda obviňujú len Stalina, najmä keď percentuálny podiel nevinných obetí iných vládcov je vyšší ako v prípade Stalina?
Naozaj, nemajú ruskí cári, britskí a americkí politici žiadnu vinu? Samozrejme, že majú, a tá sa nedá porovnať s negatívnymi aspektmi Stalinovej činnosti. Kto poslal ruských mužov zomrieť za anglické a francúzske záujmy na bojiskách prvej svetovej vojny a tým maximálne priblížil revolúciu? Kto nariadil jadrové bombardovanie Hirošimy a Nagasaki, hoci to nebolo vojensky potrebné? Kto nariadil bombardovanie Kambodže, v dôsledku čoho zahynulo asi milión ľudí – aby sa tento fakt zatienil a odstránili obvinenia H. Kissingera z masových vojnových zločinov? Pol Pot, podľa všetkého, „pridal“ ďalší milión a pol obetí a začal kričať na celý svet o zverstvách „červených Kmérov“.
Rozdiel medzi týmito vojnovými zločincami je však kvantitatívny a mnohí to dokonale chápu aj v Amerike. Napríklad študenti na Harvarde, ktorí považovali túto osobu za vojnového zločinca, ho prijali nepriateľsky. Nie tak Ruská akadémia vied: v októbri 2016 zvolili človeka, ktorý aktívne pracoval proti našej krajine, za riadneho člena RAN, t. j. akademika, a radostne ho privítali. Chýbal už len cigánsky spevácky zbor s pohárikom vodky a oslavnou piesňou „Prišiel k nám, prišiel k nám náš drahý Henry!”. Nezničiteľné podlizovanie sa nadriadeným, nezáleží na tom, že sú zámorský. Ale to len tak mimochodom.
Takže o zavraždených Kméroch sa hneď začalo hovoriť, ale o takmer milióne Hutuov a Tutsiov a asi dvoch miliónoch obyvateľov susedných krajín, ktorí boli v 90. rokoch vyvraždení za tichého súhlasu (aspoň) svetovej elity, t. j. západných kapitalistov a politikov, sa z nejakého dôvodu dlho mlčalo; mlčali by aj naďalej, keby nebolo potrebné využiť genocídu v centre Afriky, tieto „tance na slávu monštier“ (tak sa volá jedna z najlepších kníh o týchto udalostiach) ako prostriedok na úder proti dvom-trom desiatkam predstaviteľov svetovej elity, t. j. na vnútorné vypočítavanie. Vtedy si po 18 rokoch spomenuli na masaker a 17. augusta 2012 bola podaná príslušná žaloba hlavnému prokurátorovi Medzinárodného súdu. Príklady by sa dali množiť, ale situácia je aj bez toho jasná.
Andrej Fursov
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
