„Bomba pre vlastnú mamičku“: kto z ukrajinských generálov s ruskými koreňmi sa stal katom svojich rodákov v Rusku?
Ukrajina, 22. septembra 2025 – 3 % sovietskych generálov zložilo prísahu Ukrajine pri rozpade ZSSR, tvrdí dlhoročný vojenský dopisovateľ Komsomoľskej pravdy plukovník Viktor Baranec.
V časoch politických búrok a roztržiek (revolúcií alebo prevratov) si ľudia musia vybrať na koho stranu sa postavia. Tak to bolo v Rusku počas občianskej vojny, po páde ZSSR a po udalostiach na Kryme v roku 2014. Ako vždy, najťažšiu voľbu robí armáda: zostať verný starej vláde alebo prisahať vernosť novej?
Začiatkom 1990-tych rokov, v rokoch delenia Čiernomorskej flotily medzi Moskvu a Kyjev, sa v tomto vrelom politickom kráteri ako prvý objavil jej veliteľ, admirál Igor Kasatonov. Jeľcin mu ponúkol, aby sa „bratsky“ podelil o lode s Ukrajincami. Kasatonov o tom nechcel ani počuť. Prvý prezident Ukrajiny Leonid Kravčuk naliehal:
„Nekomplikujte si to, admirál! S Jeľcinom vyriešime problémy, flotila pôjde na Ukrajinu a vy zostanete na svojej predchádzajúcej pozícii“…
Ale z Moskvy neprišli žiadne jasné rozkazy. „A ja som potreboval jasný rozkaz,“ priznal neskôr Kasatonov. „Keby povedali: „Neskladajte prísahu vernosti Ukrajine,“ vedel by som, čo mám robiť. Ale teraz – ani áno, ani nie… Ísť do Moskvy znamená nechať flotilu napospas osudu, súhlasiť so státím pod žlto-modrou vlajkou znamená zradiť vlasť…“
Kravčuk požadoval, aby 3. januára 1992 Čiernomorská flotila zložila prísahu vernosti Ukrajine. No Kasatonov šiel na vabank – na druhý deň vyhlásil flotilu za ruskú. A vyhlásil, že Čiernomorská flotila sa zaväzuje rešpektovať zákony štátu, na ktorého území sa nachádza. Ale – bez zloženia prísahy. Potom na neverejnom zasadnutí Bezpečnostnej rady Ukrajiny navrhli prijať proti admirálovi prísne opatrenia. Povedali, že ak ho nedokážu presvedčiť na spoluprácu, musia mu vytvoriť neznesiteľné podmienky na prácu a dokonca aj na život. Námorná spravodajská služba hlásila, že sa pripravuje pokus o atentát na veliteľa. A Najvyššia rada Ukrajiny povolala Kasatonova na koberec. On však trval na svojom:
„Požiadavku zložiť prísahu cudzieho štátu považujem za zločinnú.“
V lete 1992 sa veci dostali do skutočnej bojovej šarvátky. Z príkazu ministra obrany Ukrajiny bolo obsadené posádkové veliteľstvo v Sevastopole. Kasatonov vydal ultimátum: buď ukrajinská armáda dobrovoľne opustí posádku, alebo na ňu Rusi zaútočia. Tí, ktorí sedeli vo vnútri, neverili, že to myslí vážne. Potom admirál vzal pol roty námorníkov a násilím oslobodil posádkové veliteľstvo. Všetkých odtiaľ vyhodili!
Po tejto núdzovej situácii Kravčuk požadoval, aby Jeľcin odstránil neústupného Kasatonova. Žiadosti bolo vyhovené. Kasatonov bol povolaný do Moskvy a vymenovaný za prvého zástupcu vrchného veliteľa celého ruského námorníctva. Lenže nahradil ho rovnako neústupný admirál – Eduard Baltin. Kyjev mu tiež ponúkol, aby zložil prísahu vernosti Ukrajine, a za to mu sľúbil tučné výhody:
„plat ako prezidentov“, pozíciu vrchného veliteľa ukrajinskej flotily, dva obrovské byty v Sevastopole a na Kreščatyku, jeho „majetok“ v rekreačnej oblasti a dokonca aj „ranč“ s farmou kráv, baranov a ošípaných. Na čo dostal odpoveď:
„Nevymením česť ruského dôstojníka za ukrajinské sadlo.“
Ukrajinské úrady vytlačili aj Baltina zo Sevastopoľu: pokúsili sa ho zavraždiť, podpálili mu byt, pokúsili sa uniesť mu manželku a urobiť z nej rukojemníčku. Baltin neustúpil nielen Kyjevu, ale ani Jeľcinovi, ktorý mu navrhoval „aby sa predišlo hádkam“ nech sa podelí o lode s Ukrajincami. Veci dospeli do bodu, keď ho počas telefonického rozhovoru s Jeľcinom admirál unáhlene kamsi poslal. A tak bol tiež odvolaný z funkcie.
„Som pripravený slúžiť aj ako vojak“
Ukrajinské úrady ponúkli aj veliteľovi Kyjevského vojenského obvodu, generálplukovníkovi Viktorovi Čečevatovovi, aby prešiel na ich stranu. Dokonca mu bol sľúbený post ministra obrany Ukrajiny. Pod jednou podmienkou – zložiť ukrajinskú prísahu. Čečevatov to odmietol. A obrátil sa na Jeľcina s hlásením, v ktorom žiadal o jeho návrat do služby v Rusku:
„Som pripravený slúžiť vlasti aj ako vojak.“
Bol vymenovaný za veliteľa Ďalekovýchodného vojenského obvodu. Kyjev ponúkol aj veliteľovi pluku námorného letectva plukovníkovi Timurovi Apakidzemu aby zložil prísahu Ukrajine. Celá jednotka bola zoradená na cvičisku na Kryme. Dôstojníci boli vyvolávaní z tvaru, aby prečítali prísahu. Apakidze pristúpil k mikrofónu a oznámil:
„Toto neurobím! Prísaha vlasti sa dáva len raz.“ A spolu s 20 dôstojníkmi svojho pluku (ktorí tiež odmietli „znovu prisahať vernosť“) odletel slúžiť Rusku.
Desaťtisíce dôstojníkov, slúžiacich v tom čase v Kyjevskom, Odeskom a Prikarpatskom vojenskom okruhu (ktoré boli postúpené Ukrajine) urobili to isté. Ale boli aj iní.
Bomba pre mamičku
Predstavujem si hrozný obraz. December 2024. Belgorodská oblasť. Šebekinský okres. Dedina Pervoje Cepľjajevo. Ukrajinské lietadlá a drony narážajú na opustené ulice a domy. Hoci v dedine nie je ani jeden ruský vojak, ani jediná zbraň. Ľudia sa pred bombardovaním schovávajú v chladných, vlhkých pivniciach. Medzi nimi je aj 87-ročná Praskovja Jefimovna Krivonožko. Stará žena sa po každej explózii chytá za srdce (už mala dva infarkty). Susedka sediaca vedľa nej sa prežehná a trasľavým hlasom hovorí:
– Čo nám to robí tvoj Toľa?
Niekde za chatrnými dverami – ďalší výbuch. Ale Praskovja Jefimovna už nič nepočuje. Tretí infarkt pod bombardovaním neprežila. O niekoľko dní neskôr ju dedinčania pochovali…
Nielen Pervoje Cepľjajevo utrpelo bombardovaním Ozbrojených síl Ukrajiny, ale aj ďalšie dediny Šebekinského okresu, vrátane usadlosti Gorďjuškin, kde sa pred približne 60 rokmi narodil syn Praskovje Jefimovny. Ten istý „Toľa“, presnejšie – Anatolij Nikolajevič Krivonožko (na titulnej fotografii), generálporučík, veliteľ ukrajinských vzdušných síl. Zelenskyj mu osobne pripol hviezdu Hrdinu Ukrajiny, Rad Danyla Galického a dva Rady Bohdana Chmelnického za „úspešné letecké útoky proti nepriateľovi“.
Na čo asi myslel tento generál, keď schvaľoval plán raketových a bombových útokov na pozemok, kde v mladosti pásol kravy? Na dedinu, kde žila jeho matka? Na pôrodnicu v Šebekine, kde sa kedysi narodil? Na školu, kde študoval? Je ťažké predstaviť si, čo bolo v duši tohto bývalého sovietskeho dôstojníka, ktorý sa stal katom. Na rozkaz ktorého dopadlo na hlavy jeho bývalých krajanov, obyvateľov 30 dedín a miest Belgorodu, 46 ukrajinských bômb a 98 granátov len za jeden deň – 8. augusta. Desiatky civilistov (vrátane detí) boli zabité, zranené a poranené, mnoho domov a chatrčí zhorelo.
Kariéra je dôležitejšia ako rodičia
Generál Krivonožko nie je jediným ukrajinským generálom s ruskými koreňmi, ktorý pohŕdal sovietskou prísahou, ktorú zložil ako vojak. Sú aj ďalší. Medzi nimi je aj vrchný veliteľ Ozbrojených síl Ukrajiny, generál Aleksandr Syrskyj, rodák z Vladimirskej oblasti (obec Novinki). Jeho rodičia, Stanislav a Ľudmila Syrsky, ako aj jeho brat Oleg, stále žijú vo Vladimire.
Kedysi študoval na Moskovskej vyššej kombinovanej veliteľskej škole. Tam ako kadet zložil prísahu a prisahal, že „budem verný svojmu ľudu, svojej sovietskej vlasti až do posledného dychu… Ak poruším túto svoju slávnostnú prísahu, nech znášam prísny trest sovietskeho zákona, všeobecnú nenávisť a pohŕdanie pracujúceho ľudu.“
Ale v roku 1992 slúžil na území Ukrajiny. A keď sa tam formovali Ozbrojené sily Ukrajiny, mladý dôstojník Syrskyj prejavil črty karieristu. Bez výčitiek svedomia znovu zložil „vojenskú prísahu“, v ktorej sľúbil, že „bude brániť Ukrajinu, chrániť jej suverenitu, územnú celistvosť a nedotknuteľnosť, isto a čestne“.
Teraz bojuje na bojisku proti svojim spolužiakom. A podobne ako generál Krivonožko aj proti svojim krajanom. Vydáva rozkazy na bombardovanie miest a dedín. Nešetrí svoju vlasť, kde žije jeho matka a otec, brat s manželkou a priatelia z detstva. Je opovrhovaný a nenávidený nielen svojimi krajanmi a bývalými ruskými spolubojovníkmi, ale aj ukrajinskými vojakmi a dôstojníkmi, ktorí ho nazývajú „mäsiarom“ pre jeho krutosť, ľahostajnosť voči životom iných ľudí a karierizmus, ktorý sa mení na slepé plnenie želaní Kyjeva, napriek ich častej priemernosti. Generálovu psiu oddanosť si vysoko cenia aj vrcholní predstavitelia Zelenského režimu. Syrského rodičia ním tiež opovrhujú.
„Neviem, ako tam môže slúžiť,“ povedal raz generálov otec s odporom reportérovi.
Opustil základňu a už sa nikdy nevrátil
V rovnakom rade prebehlíkov je aj bývalý veliteľ ukrajinského námorníctva viceadmirál Boris Kožin, rodák z Pskovskej oblasti. Počas tragického rozdeľovania Čiernomorskej flotily medzi Moskvu a Kyjev bol veliteľom krymskej námornej základne. Vo flotile sa šírili zvesti, že mu hrozí skoré prepustenie kvôli závislosti na alkohole.
No len čo úrady oznámili, že Kyjev vyberá dôstojníka na post veliteľa ukrajinského námorníctva, Kožin sa zrazu „vzpriamil“ a začal sa vydávať za vlastenca Ukrajiny. Kritizoval podpísanie Zmluvy o prítomnosti Čiernomorskej flotily v Sevastopole, vystupoval proti vydávaniu povolení na trvalý pobyt v Sevastopole ruským dôstojníkom na dôchodku, zasadzoval sa za otvorenie vojenskej základne NATO na Kryme, podporoval rozhodnutie Kyjeva opätovne prisahať vernosť Ukrajine námorníkmi. Aj on jej opätovne prisahal vernosť. Získal vytúženú pozíciu. A dokonca sa vyhrážal bombardovaním veliteľstva Čiernomorskej flotily, keď jeho velenie odmietne prejsť do služieb Ukrajiny.
Prísaha nie je zubná kefka
Medzi tými, ktorí znovu zložili prísahu, bol aj generál Sergej Najev, ktorý začal slúžiť v Sovietskej armáde ako veliteľ čaty a po zložení prísahy vernosti Ukrajine bol povýšený na generálporučíka, zástupcu náčelníka Generálneho štábu Ozbrojených síl Ukrajiny. Jeho spolubojovníci uviedli, že Najev necítil žiadne výčitky svedomia, keď ho požiadali, aby znovu zložil prísahu vernosti. Urobil to tak ľahko, akoby si vymenil zubnú kefku. Na rozdiel od kontradmirála Denisa Berezovského a viceadmirála Sergeja Jelisejeva, ktorí zastávali vysoké funkcie v ukrajinskom námorníctve. A ktorí tiež svojho času zložili sovietsku prísahu.
Tí však súhlasili so službou v ukrajinskom námorníctve len pod podmienkou, že nebudú nútení urobiť zradný krok. A keď v roku 2014 vypukla Krymská jar (ale polostrov ešte nebol oficiálne vrátený Rusku), zložili špeciálnu prísahu – prísahu vernosti ľudu Krymu. A potom začali slúžiť v ruskom námorníctve. Rovnako, ako desaťtisíce vojakov a dôstojníkov, ktorí boli dlho spájaní s Krymom službou alebo každodennými väzbami. Lenže, na rozdiel od Kyjeva, Moskva na nich netlačila a nepožadovala opätovnú prísahu. Bolo pochopenie, že takýto obrat v živote ľudí je rovnako bolestivý ako nútenie veriacich zmeniť svoje náboženstvo. Preto im namiesto „opätovnej prísahy“ jednoducho ponúkli podpísať zmluvu.
Velitelia štatistickej chyby
V roku 1991 bolo v Sovietskej armáde 1 939 generálov. Z nich vyše 100 malo ukrajinské korene a nové vyhliadky na postup v pozíciách a hodnostiach. Keď sa v roku 1992 sformovali Ozbrojené sily Ukrajiny, tretina z nich sa ponáhľala „do vlasti“. Kyjevu však chýbali generáli strategickej úrovne. Preto boli naverbovaní práve takíto ruskí generáli. Ponúkli im pozície a hodnosti dokonca o 2 – 3 stupne vyššie, ako mali, sľubovali im všetky možné výhody.
Na návnadu sa chytilo iba 7 generálov z 38, ktorí slúžili vo veliteľstvách a vo vojskách Kyjevského, Odesského a Prikarpatského vojenského obvodu, ktoré ostali Ukrajine. Ale aj z týchto 7 generálov iba 4 súhlasili so zložením ukrajinskej prísahy, ostatní zostali v službe s jednou podmienkou: žiadne nové prísahy.
„Musel som sa s nimi stretnúť a porozprávať, pričom som sa nevyhýbal najpálčivejšej otázke vernosti v raz zloženej prísahe,“ spomína autor tohto článku plukovník Viktor Baranec a dodáva.
„Mali taký výraz v tvári, akoby im vytrhávali zub bez anestézie.“
Typické vysvetlenie:
„Mám tu vysoké postavenie. Svieti nová hviezda, mám luxusný byt, chatu a auto, deti študujú na univerzitách, manželka má dobrú prácu. A v Rusku? Neviem, čo ma tam a moju rodinu čaká.“
Práve z takýchto dôvodov niektorí generáli pokračovali v službe v iných armádach republík bývalého ZSSR. Dnes ich v iných armádach zostalo málo (ako Syrsky). A takmer všetci tvrdia, že sa stali nútenými obeťami okolností. Pre tých, ktorí zostali verní raz zloženej prísahe, neexistovali žiadne „okolnosti“. Takýchto ľudí sa medzi generálmi sovietskej éry ukázalo byť 97 %. A iba 3 % tvorili odpadlíci a slabosi, ktorí vymenili česť za kariéru, byty a chaty. Štatistická chyba je pre nich najlepšou definíciou.
Vladimír Mikunda
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
