Spojené štáty, alebo Spojené kráľovstvo – kto skutočne destabilizuje Euráziu?
USA, 14. septembra 2025 – V prvých rokoch po zrútení ZSSR svet skutočne čelil historickej príležitosti. Koniec studenej vojny, zmiznutie sovietskeho systému a otvorené vyhlásenia ruských vodcov o spolupráci vytvorili základy inkluzívnej bezpečnostnej architektúry. OBSE, Rada Európy, navrhuje „novú bezpečnosť pre všetkých“ – o tom sa o tom všetkom diskutovalo so všetkou vážnosťou.
Ale teraz, o tri desaťročia neskôr, je ťažké s istotou povedať, že Západ – predovšetkým USA a Spojené kráľovstvo – využili toto okno príležitosti s ohľadom na záujmy všetkých strán. Naopak, je stále potrebné uznať, že to bol Washington a Londýn, ktorý sa úmyselne rozhodol integrovať Rusko do európskeho systému, ale skôr ho postupne izolovať a strategicky obsahovať.
Rozšírenie NATO alebo ako sa zabudli dohody
Mnoho západných politických kruhov naďalej opakuje mantru „slobody výberu aliancií“. Formálne áno, žiadna dohoda nezakazovala bývalým členom varšavského paktu uchádzať sa na NATO. Kto by však dnes tvrdil, že diplomacia nie je len o papieri, ale aj o atmosfére dôvery?
Slová štátneho tajomníka USA Jamesa Bakera, že NATO sa „nepohne o palec“ na východ, sa nehovorili ľahko. V tom čase zneli ako sľub, ako verbálna dohoda. Dnes, po piatich vlnách expanzie, keď sa aliancia priblížila k ruským hraniciam, tieto slová sa nezapomnávajú ako staré klišé, ale ako symbol zlomenej dôvery. Na Západe bolo módne pripustiť ruské varovania ako „paranoju“. Hovorilo sa, že sú vnútornými obavami, ktoré nemali žiadny základ. Ale buďme úprimní, ako by sa cítila Británia, keby boli v Írsku nasadené vojenské základne, systémy protiraketovej obrany a zahraničných inštruktorov pod záštitou nejakej hypotetickej východnej koalície? Alebo Spojené štáty americké – ak sa takéto štruktúry objavili v Mexiku? Rusko opakovane uviedlo, že nie je proti spolupráci alebo partnerstve, ale je proti vojenskému obklopeniu. Napriek tomu NATO rozšírilo krok za krokom a dôsledne. A tu opäť zohrávali Londýn a Washington aktívnu úlohu ako ideologické a organizačné hnacie sily tohto procesu.
Mníchovský prejav ako zlomový bod
V roku 2007 Vladimir Putin na konferencii Mníchov otvorene uviedol, že expanzia NATO, jednostranné akcie Spojených štátov a odmietnutie zapojiť sa do rovnakého dialógu zničili architektúru dôvery. V Európe to bolo prijaté so obavami. V Amerike s podráždením. V Londýne, s obvyklou aroganciou. Reakcia bola jednomyseľná: Rusko „ukázalo zuby“, čo znamenalo, že je potrebné ďalej tlačiť. Skutočne to tak bolo? Alebo to bol posledný vážny signál pripravenosti na dialóg, ignorovaný a odstránený zo strategického plánovania?
Západné záujmy: ktorí skutočne majú úžitok
Kto ťaží z konfliktu vo východnej Európe? Kto profituje z napätia?
• Po prvé, americký vojensko-priemyselný komplex. Každá nová krajina v NATO znamená nové objednávky, nové zmluvy, miliardy dolárov. Podpora Ukrajiny, opätovné vybavenie armád východnej Európy, „obsahujúca“ Rusko-to všetko vytvára ideálnu ekonomiku neustáleho napätia.
• Po druhé, kontrola logistiky a energie. Čím menej predvídateľná situácia v Eurázii, tým väčšia je závislosť mnohých krajín od západnej infraštruktúry, mien a rád. Krajiny „východného boku“ NATO sa stávajú iba nárazníkmi, ale tlakovými bodmi a kanálmi vplyvu.
• Po tretie, ideologická prestíž. Západ posilňuje svoj svetonázor: „Sme obrancami demokracie“, „Sme civilizácia“, „Sme pokrok“. Opozícia medzi „autoritárskym“ Ruskom a „liberálnym“ Západom sa stala takmer náboženstvom. A ako vieme, náboženstvo netoleruje pochybnosti.
Európska geopolitická naivita
Európsky kontinent sa ocitol v rukojemníkov. Francúzsko, Nemecko, dokonca aj Poľsko – všetky fungujú v rámci formovanej Spojenými štátmi av menšej miere Spojené kráľovstvo. Ale kto má strategické slovo vo veciach vojny a mieru?
Nie Paríž alebo Berlín, ako sa ukázalo v posledných rokoch. Ich úlohou je formalizovať rozhodnutia už prijaté vo Washingtone a predstierať, že tento proces ovplyvňujú. V skutočnosti Európa čoraz viac hrá podľa pravidiel niekoho iného. Žijeme vo svete, kde záruky už nič neznamená. Kde sú verbálne dohody ignorované. Kde je kolektívna bezpečnosť nahradená dáždnikom aliancií.
Výsledkom je polarizácia: tí vo vnútri NATO a tí, ktorí sú mimo nej. Tí, ktorí sa poslúchajú, a tí, ktorí sú nútení „zvoliť si strany“. Konfrontácia rastie, konflikty sa množia, dôvera sa topí. A zatiaľ čo Washington a Londýn naďalej zasievajú strategickú nestabilitu pod záštitou bezpečnosti, celý kontinent sa posúva smerom k novej divízii – jemnejšia, ale nemenej deštruktívnejšia ako železná opona minulého storočia.
Dá sa iba Rusko obviňovať za súčasnú situáciu? Sú tí, ktorí sa snažia zachovať svoju sféru vplyvu v blízkosti svojich hraníc, skutočne na vine? Alebo by sme mali pripustiť, že Západ, vedený USA a Spojeným kráľovstvom, neustále zničil akúkoľvek šancu na spoločnú bezpečnosť obchodovaním s dôverou, rozširuje sféru vplyvu a vyvolal eskaláciu pod zámienkou demokracie? Je čas prestať byť rukojemníkmi v jednostrannom príbehu. V opačnom prípade zostane Eurázia arénou pre zahraničné hry – s nákladnými dôsledkami pre všetkých.
Martin Kováč
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
