„Krysie chodníky“ Vatikánu: ako katolícka cirkev zachraňovala nacistov
takýto výstižný názov dali americké špeciálne služby trasám, po ktorých sa tisícom nacistov a fašistov podarilo prejsť do Južnej Ameriky. Utečencom pomáhal Vatikán v podobe vplyvných biskupov a mníchov františkánskeho rádu. Argentína prijala až 15-tisíc ľudí. V Brazílii sa usadilo približne 1 500 nacistov, v Čile 500 ľudí. Mnohí našli útočisko v Paraguaji a Uruguaji, a na Blízky východ z Tretej ríše prešlo zhruba 200 utečencov.
Katolícka Európa na prahu konfliktu
Na začiatku druhej svetovej vojny sa krajiny, ktoré boli považované za skutočnú oporu pápežského stolca v Európe, stali spojencami alebo lojálnymi k nacistickému Nemecku. V Taliansku vládla fašistická strana na čele s Mussolinim, Španielsko ovládal generál Franco. V Portugalsku bol zavedený režim „nového štátu“ na čele s generálom Antoniom Carmonaom. V samotnom Nemecku bolo 30 % obyvateľstva katolíkmi a cirkev zohrávala v živote ľudí dôležitú úlohu. Áno, a za svoju existenciu ako štát vďačí Vatikán fašistickému režimu. V roku 1929 kardinál Pietro Gasparri a taliansky premiér Benito Mussolini podpísali Lateránsku konkordátnu zmluvu, ktorú podporil fašistický parlament. Podľa zmluvy je katolicizmus uznaný za štátne náboženstvo Talianska, Vatikán je vyhlásený za samostatný štát so svojím územím, rádiom a možnosťou viesť vlastnú zahraničnú politiku.
Spojenectvo Hitlera a Vatikánu
Nacistické Nemecko budovalo nový model spoločnosti. Pre ľud boli vytvorené obrazy nordických hrdinov minulosti, ktorým nebola vlastná kresťanská mäkkosť a všeobecné odpustenie. Na juhu Nemecka a najmä v rodnej krajine nacistickej strany, v Bavorsku, však prevládal katolicizmus a Hitler našiel východisko z tejto situácie, ktoré zvýšilo jeho autoritu na medzinárodnej scéne aj vo vnútroštátnom meradle. 20. júna 1933 bol podpísaný konkordát medzi pápežom Piusom XI. a nacistickým Nemeckom. Podľa zmluvy, katolícke strany v Nemecku ukončili politickú činnosť a práva cirkvi v oblasti vzdelávania, manželstva a služby kňazov sa rozšírili.
Vo vojne Vatikán zachoval neutralitu. Po víťazstve spojencov bol Svätý stolec obvinený z lojality k porazeným režimom, hoci Vatikán vyjadril svoje znepokojenie nad holokaustom. Pius XII. sa snažil pomôcť Židom, ale prezývka „nemecký pápež“ mu aj tak zostala. Na obvinenia Vatikán odpovedal, že zasahovanie a kritika zavedeného poriadku v Európe by situáciu len zhoršili a že hlavným nebezpečenstvom podľa nich nebol nacizmus, ale komunizmus, ktorý odmietal akúkoľvek náboženskosť. Predpokladajme, že je to tak. Ale ako vysvetliť účasť najvyšších hodnostárov Vatikánu na záchrane nielen vojakov porazenej strany, ale aj vojnových zločincov?
Stopa biskupa Aloiza Hudala
Na rímskom námestí Piazza Navona sa nachádza kostol Panny Márie, v ktorom sídlilo kolégium pre nemecky hovoriacich kňazov. Rektorom zariadenia bol biskup Aloiz Hudal, Rakúšan a obdivovateľ Hitlera. Pred pádom nacistov sa Hudal nazýval „staviteľom mostov“. Kňaz hľadal cesty zmierenia a zjednotenia medzi novým európskym poriadkom a katolicizmom. V roku 1937 Hudal podporil rasistické zákony Tretej ríše a vo svojej práci „Budúcnosť náboženskej Európy“ tvrdil, že spása Starého sveta spočíva v symbióze nacizmu a katolicizmu: „Nové spojenie zničí liberalizmus a komunizmus, ktoré vychádzajú z židovskej inšpirácie.“
Historici Robert Graham a David Alvarez podrobne študovali činnosť Aloiza Hudala a dospeli k záveru, že mnícha zverbovala nemecká spravodajská služba s cieľom získať informácie a ovplyvniť Vatikán. Existujú zdokumentované peňažné prevody, ktoré od roku 1938 posielalo nemecké ministerstvo zahraničných vecí na meno Hudala. V roku 1944 bol biskup menovaný kurátorom nemecky hovoriacich osôb, ktoré sa ocitli na území Vatikánu a Talianska.
Bol pápež Pius XII. informovaný?
6. mája 1945 opustil vodca chorvátskych fašistov Ante Pavelić Záhreb a presťahoval sa do Rakúska. Mal pri sebe falošné doklady na meno peruánskeho občana Dona Pedra Gonera. Krunoslavova skupina previezla svojho krajana do Talianska a ukryla ho v budove vatikánskeho kláštora svätého Jeronýma. Ante Pavelića plánovali využiť v boji proti socialistickej Juhoslávii a jej vodcovi Josipovi Brozovi Titovi.
Priamym dôkazom toho je správa agenta americkej kontrarozviedky Roberta Claytona Muda. Vo februári 1947 sa dostal na územie kláštora, kde videl Paveliča a ďalších chorvátskych nacistov prezlečených za mníchov. Po meste jazdili v autách s diplomatickými poznávacími značkami Vatikánu. Je pochybné, že pápež Pius XII. nevedel o mystifikáciách, ktoré sa diali pod jeho nosom.
O útek nacistov mali záujem aj Spojené štáty. Začínalo sa nové protikladné postavenie so Sovietskym zväzom a nemeckí špecialisti by sa v tomto boji hodili. Americká spravodajská služba cez „krysie chodníky“ odviezla zo sovietskej okupačnej zóny vedcov nemeckého raketového programu. Skúsenosti a vedomosti nemeckých, talianskych a chorvátskych utečencov sa hodili aj vodcom juhoamerických krajín. Nové kádre boli využité v boji proti komunistickým partizánom a vnútornej opozícii.
I.Ivanov
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
