Prečo Rusku straty zastaranej techniky v dlhodobom horizonte nevadia
Rusko, 12. septembra 2025 – Ruská armáda do tohto roku utrpela na Ukrajine straty, ktoré by inak pôsobili likvidačne: tisíce zničených tankov a bojových vozidiel pechoty. Väčšina tejto techniky však pochádzala ešte z éry studenej vojny a jej bojová hodnota bola premenlivá alebo minimálna.
Zatiaľ čo na fronte sa tak obetovali stroje na hranici životnosti, v zázemí rastie tlak na sériovú výrobu moderných konštrukcií – od Kurgance a Bumerangu po tank T-90M či robotickej platformy. Masívne straty preto paradoxne neoslabujú ruský potenciál do budúcnosti, ale môžu sa stať katalyzátorom jeho modernizácie.
Vojna na Ukrajine, ktorá v roku 2025 vstúpila do štvrtého roku svojho trvania, odhalila množstvo slabín aj silných stránok ruskej armády. Medzi najdiskutovanejšie témy patria ohromné straty na technike – predovšetkým tankov, bojových vozidiel pechoty a obrnených transportérov. Len v posledných mesiacoch roku 2025 ukazujú otvorené zdroje, že Rusko prišlo o stovky strojov. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že táto bilancia zásadne oslabuje ruskú bojaschopnosť a dlhodobú schopnosť viesť konvenčnú vojnu. Pri hlbšom pohľade však vzniká iný obraz: väčšina strát sa týka techniky, ktorá už dávno dosiahla hranicu svojej zmysluplnej použiteľnosti. Rusko ju tak v podstate obetuje v opotrebovávacom konflikte, zatiaľ čo skutočnú pozornosť upiera na modernizačné programy, ktorých rozvoj bol dlho brzdený práve existenciou rozsiahlych skladových zásob. V tomto zmysle možno povedať, že masové odpisy zastaranej výzbroje predstavujú pre Kremeľ nielen bolestivú realitu, ale zároveň aj príležitosť, ako prinútiť domáci zbrojný priemysel k prechodu na nové generácie bojovej techniky.
Rusko na fronte spotrebováva predovšetkým techniku, ktorá je z hľadiska konštrukcie pevne zakorenená ešte v ére studenej vojny. Tanky T-55/62/64/72, hoci v modernizovaných verziách, so svojim pancierovaním a systémami ochrany nedokážu čeliť moderným západným protitankovým zbraniam, ako sú strely Javelin, NLAW alebo najnovšia verzia riadených striel Spike. Rovnaký problém sa týka aj obrnených transportérov BTR, ktorých ľahký pancier neodolá ani mínam či improvizovaným výbušným zariadeniam. Ešte horšia situácia panuje pri bojových vozidlách pechoty BMP-1 a BMP-2, ktorých konštrukcia siaha do šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia a ktorá na modernom bojisku pôsobí ako krajne zraniteľný prostriedok.
Zmysel a limity uskladnenej techniky
Ruská armáda disponuje jednou z najväčších zásob uskladnenej obrnenej techniky na svete. Odhady hovoria o viac ako desať tisíc tankoch a niekoľkonásobne vyššom počte obrnených vozidiel, ktoré sa nachádzajú v skladoch po celom území Ruska – od európskej časti až po Sibír a Ďaleký východ. Papierovo tieto čísla vyzerajú impozantne av prvých rokoch vojny slúžila ruskej propagande ako dôkaz, že krajina je schopná nahradiť akékoľvek straty prakticky „neobmedzeným“ množstvom rezerv. Pri bližšom pohľade sa však ukazuje, že technický stav značnej časti uskladnených strojov je problematický a ich bojová hodnota sporná.
Mnohé tanky uložené v skladoch pochádzajú zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov a neboli odvtedy modernizované. Koróziou oslabené pancierové pláty, zastarané motory i nedostatok modernej elektroniky znamenajú, že takéto stroje sú z pohľadu súčasného bojiska prakticky bezcenné. V mnohých prípadoch sa ruský priemysel uchýlil k tzv. „kanibalizácii“ – teda rozoberanie uskladnených kusov na náhradné diely, ktoré potom slúžia na opravy novších variantov. Tento prístup umožňuje krátkodobo udržiavať na fronte určité množstvo funkčnej techniky, avšak dlhodobo vedie k urýchlenému vyčerpaniu rezerv.
V praxi teda uskladnená technika funguje predovšetkým ako „nárazník“ – poskytuje armáde možnosť udržiavať početné stavy jednotiek, hoci kvalita ich výzbroje dramaticky klesá. Tento prístup má síce zmysel v konfliktoch opotrebovania, kde je kľúčové zaplniť front a držať územie, ale v perspektíve budúcich vojen proti technologicky vyspelejším protivníkom sa jedná o cestu do slepej uličky. Ruskí generáli si túto skutočnosť uvedomujú: masívne nasadzovanie techniky na hranici životnosti je dočasné riešenie, ktoré nemožno udržať v horizonte desiatich a viac rokov.
Z toho plynie dvojaký dôsledok. Na jednej strane uskladnená technika umožňuje Rusku absorbovať vysoké straty bez okamžitého kolapsu frontu. Na strane druhej je jej postupné vyčerpávanie faktorom, ktorý nevyhnutne tlačí Kremeľ na rozhodnutie o urýchlení sériovej výroby nových konštrukcií. Akonáhle budú sklady vyčerpané, nebude už možné odkladať modernizačné projekty a spoliehať sa na zdanlivo nekonečné rezervy. V tomto zmysle sa limity uskladnenej techniky stávajú paradoxne stimulom k technologickému posunu – a to je kľúčové pre pochopenie, prečo Rusku v dlhodobom horizonte súčasné straty nemusia vadiť.
Straty ako stimul na modernizáciu
Úplne zásadný je v tomto ohľade program ťažkého bojového vozidla pechoty Kurganec-25, ktorého prototypy boli predstavené už v roku 2015, ale nikdy nedošlo k plnému zavedeniu do výzbroje. Dôvodom bola práve existencia tisícov BMP-1 a BMP-2 v skladoch, ktorých postupná modernizácia sa javila ako lacnejší variant. Dnes, keď sú tieto typy v poli masovo ničené, sa argumentácia mení. Kurganec ponúka výrazne vyššiu balistickú ochranu, moderné senzory aj modulárnu koncepciu, ktorá je prispôsobená požiadavkám súčasného bojiska. Podobný príbeh sa odohráva aj u kolesového bojového vozidla Bumerang, ktorého výroba bola dlho odkladaná a teraz sa znovu objavuje na stole ako perspektívna náhrada za vyčerpanú flotilu BTR-80/82.
Ďalší významný projekt predstavuje BTR-22, ktorý je vyvíjaný ako moderný ekonomicky prijateľný obrnený transportér. Táto konštrukcia by mohla vytvoriť nový štandard v ruských motostreleckých jednotkách, ktoré boli doteraz odkázané na vozidlá s minimálnou ochranou. Spoločne s tým pokračuje výroba tankov T-90M, ktoré sa v bojoch na Ukrajine osvedčili ako výrazne odolnejšie ako staršie T-72, a modernizácia/výrobu nových tankov T-80BVM, ktoré vďaka svojmu plynovému turbínovému motoru poskytujú špecifické výhody v zimných operáciách.
Za pozornosť stojí aj vývoj v oblasti robotizovaných platforiem. Projekt útočného bezposádkového tanku „Šturm“ je jedným z príkladov, ako sa ruský priemysel snaží reagovať na masívne straty posádok a rozmach drónových technológií. Ak sa podarí tento koncept dotiahnuť do sériovej výroby, môže Rusku umožniť vyplniť časť medzier, ktoré vznikli likvidáciou zastaraných obrnencov. Robotické prostriedky by zároveň mohli zohrať úlohu v asymetrickom vyrovnávaní technologického náskoku Západu.
Inými slovami, súčasné straty vytvárajú priestor aj politickú vôľu na prijatie rozhodnutí, ktoré boli doteraz blokované. Zatiaľ čo v čase mieru sa ruské vedenie mohlo uspokojiť s tým, že má v skladoch desaťtisíce kusov použiteľnej techniky, v situácii, keď sa tieto zásoby stenčujú tempom niekoľkých stoviek kusov mesačne, sa stáva nevyhnutnosťou prejsť na výrobu nových konštrukcií. Tlak frontu, nutnosť rýchlo reagovať na meniace sa podmienky a snaha udržať početnú prevahu tak pôsobí ako katalyzátor, ktorý posúva ruský obranný priemysel z defenzívneho do ofenzívneho módu.
Adam Čaloud
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
