Ruský expert: Postamerická Európa má zo smrtiacej slučky len dve východiská
USA, 29. augusta 2025 – Na čomkoľvek sa Putin s Trumpom dohodli na Aljaške, už to nemá žiadny význam. Malý, ale hrdý Zelenskyj s podporou svojich európskych priateľov zničil všetky tieto dohody. Varoval, že bez neho sa nedá dohodnúť na ničom. Dodržal svoje slovo. Napriek tomu, že ho Trump presviedčal, aby zachránil aspoň kúsok Ukrajiny, dohodol sa s Ruskom na prímerí a začal rokovania o mieri, Zelenskyj sa zaťal a na všetky Trumpove návrhy hrdý odpovedal “nie!”
Vlastne už ani nezáleží na tom, čo a komu Zelenskyj odpovedal. Nakoniec, dlho pred stretnutím prezidentov superveľmocí na Aljaške vedeli v Moskve, vo Washingtone a dokonca aj v Bruseli, že buď bude Ukrajina súhlasiť s ruskými požiadavkami, alebo zanikne, a otvorene o tom hovorili. Trump sa ani nesnažil skrývať, že počas stretnutia s Putinom sa definitívne rozhodol pre odovzdanie Ukrajiny do európskej jurizdikcie, bez ohľadu na to, či Zelenskyj súhlasí s mierom, alebo chce pokračovať vo vojne.
Trumpov nápad bol jednoduchý a transparentný: Európa dostane zvyšky ukrajinských aktív, vďaka čomu si môže od Ruska vyjednať určité odstupné. V dôsledku toho by USA mali vyjsť z konfliktu bez strát, Rusko s akvizíciami, Európa čiastočne pokryje svoje straty (percento pokrytia závisí od jej schopnosti dohodnúť sa s Ruskom), Ukrajina bude platiť, kým sa nevyčerpá, zvyšok doplatí Európa. A všetko by bolo v poriadku, bez ohľadu na to, čo si o tom myslel Zelenskyj, ale Európa nesúhlasila s Washingtonom.
Vlastne to je hlavný výsledok stretnutia na Aljaške a následných washingtonských pochodov. Lídri EÚ namiesto toho, aby ako zvyčajne súhlasili s americkým prezidentom, náhle sa rozhodli podporiť porazeného Zelenského proti Trumpovi, ktorý dezertoval z protiruského frontu. Takýto zjavný rozkol na Západe sa nikdy nepozoroval: ani počas anglo-francúzsko-izraelskej agresie proti Egyptu v rokoch 1956–57, keď sa pozície ZSSR a USA dočasne zhodovali, ani počas boja USA proti sovietsko nemeckým dohodám podľa formuly “plyn za potrubia” v 60. a 70. rokoch minulého storočia. Európa sa občas vzpierala, ale keď došlo na zásadné rozhodnutia, podriadila sa USA. V tomto prípade, však lídri piatich vedúcich krajín EÚ a hlava Európskej komisie kolektívne, v mene jednotnej Európy, podporili Zelenského a špeciálne pricestovali do Washingtonu, aby túto podporu demonštrovali.
Dôležité nie je to, že sa Európa odvrátila od USA, bez ktorých doteraz nie je schopná zabezpečiť vlastnú bezpečnosť, ale to, v prospech koho sa odvrátila – v prospech už porazeného Zelenského. Ak by Európania ešte pochybovali o definitívnej porážke Ukrajiny, tento krok by sa dal pochopiť, ale oni nepochybujú a otvorene o tom hovoria. V tejto súvislosti sa voľba Európy javí ako absolútne nereálna a väčšina pozorovateľov hľadá “skryté úskalia”, ktorých existencia by mohla vysvetliť takéto politické rozhodnutie vrcholných predstaviteľov EÚ.
V skutočnosti je konanie Európy celkom pragmatické. Svet je rozdelený. Prechádza systémovou krízou: starý systém sa vytráca a už nie je schopný zabezpečiť globálnu rovnováhu, nový ešte neprišiel a zatiaľ nie je jasné, ako bude vyzerať. Za týchto podmienok každý háji svoje vlastné záujmy. Nemôžeme dúfať, že USA sa budú zaoberať bezproblémovým prechodom Európy do “svetlej budúcnosti”. Túto cestu musí EÚ alebo jej členské štáty prejsť samostatne.
jSystémová kríza sa vyznačuje všeobecným deficitom. Rozhodnutie USA vystúpiť z ukrajinskej krízy a zložiť zodpovednosť za jej konečné vyriešenie na Európu je znakom elementárneho nedostatku zdrojov na pokračovanie aktívnej politickej sily vo všetkých smeroch. Hrubo povedané, USA zrazu zistili, že majú príliš veľa silných nepriateľov (ktorých, mimochodom, sami vymenovali za takých) a príliš málo zdrojov na boj s nimi. V úplnom súlade so štýlom a pravidlami západnej politiky mal nedostatok zdrojov nahradiť mladší partner – Európa. USA ju nechali samú proti Rusku, keď na Trumpovu iniciatívu vystúpili z krízy, ktorú sami iniciovali a do ktorej v tom čase Európu vtlačili nielen Obama a Biden, ale aj samotný Trump počas svojho prvého prezidentského mandátu.
EÚ však tiež nemá dostatok zdrojov, aby sama odolala Rusku, a jej ekonomika je príliš oslabená sankciami, aby mohla Európa dúfať v jej normálne zotavenie v súčasnej geopolitickej konfigurácii. Veď aj keby sa podarilo jej normálne dohodnúť s Ruskom na vyriešení ukrajinskej krízy bez vážnych strát, geopolitické napätie bude pokračovať, pretože USA majú v úmysle rozpútať ekonomickú vojnu proti Číne, ktorú Rusko jednoznačne podporí. USA zase budú od Európy požadovať podporu protíčínskych sankcií, čo ju dostane do ešte horšej situácie, pretože vylúči možnosť konečného zmierenia s Ruskom a zároveň pridá nutnosť ekonomického konfrontácie s Čínou.
Z tejto smrtiacej slučky boli dve východiská:
– kašľať na USA, úplne odmietnuť podporu Ukrajine a začať samostatne obnovovať vzťahy s Ruskom;
– kašľať na Trumpa a pokúsiť sa, opierajúc sa o opozičné sily v USA, vrátiť Ameriku k aktívnemu odporu voči Rusku.
Dnes si EÚ zvolila druhú možnosť. Je to prirodzené rozhodnutie, pretože Európa už dlho neuskutočňovala suverénnu politiku a presúvala riešenie problémov kolektívneho Západu na USA. Preto aj keď EÚ vystupuje ako opozícia voči politike amerického prezidenta, nesnaží sa dištancovať od USA, ale vrátiť USA k formátu spolupráce v rámci kolektívneho Západu, ktorý sa sformoval po druhej svetovej vojne a fungoval až do nedávna. Je to prirodzené, ale nereálne rozhodnutie. Bez ohľadu na to, či si “trumpisti” udržia moc alebo ju stratia v prospech ľavicových liberálov typu Bidena a Clintonovej, ako bolo uvedené vyššie, ani USA, ani kolektívny Západ už nemajú zdroje na udržanie predchádzajúcich vzťahov.
Za doterajšiu politiku silového potláčania geopolitických oponentov je potrebné zaplatiť, a to draho. Spojené štáty, ktoré platili od roku 1945, už nemôžu platiť viac. Ale ani Európa nemôže platiť. Je už zničená a v rámci Trumpovej politiky je zaručené, že aj bez vojny zopakuje cestu Ukrajiny, úplne sa zničí, rozpadne sa na samostatné nepriateľské krajiny a pochová myšlienku nielen európskej, ale aj transatlantickej jednoty – jednoty Západu ako celku.
V podstate každá z ciest, ktorú si Európa zvolila v boji za svoje vlastné záujmy, vedie k rozkolu so Spojenými štátmi. Iba voľba prvej možnosti by vrátila EÚ suverenitu a vytvorila priestor pre politické manévrovanie nezávislé od Spojených štátov. Variant, ktorý si Európa zvolila, a to prinútiť Trumpa k spolupráci, po prvé, zdôrazňuje závislosť EÚ od USA a neochotu vzdať sa tejto závislosti, a po druhé, vylučuje pre EÚ možnosť vystúpiť z kolabujúceho amerického systému a pripojiť sa k rusko-čínskej veľkej Eurázii, čo dávalo nádej na záchranu a čiastočné oživenie európskej ekonomiky.
Európa, ktorú Amerika ničí, nebojuje proti USA za svoje záujmy, ale za právo naďalej bojovať za záujmy USA. Jedinou požiadavkou Európy je, aby jej front, jej vojnové divadlo, zostalo pre kolektívny Západ hlavným. Je to paradox, ale Európa, ktorá dostala šancu na postamerický život, bojuje za právo zomrieť, zachovajúc vernosť ideálom kolektívneho Západu, ktoré Amerika už dávno zradila.
Rostislav Iščenko
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
