Kto teda porušil sovietsko-japonský pakt o neutralite?
Japonsko, 24. augusta 2025 – Japonsko zahodilo pakt so Stalinom ako nepotrebný kus papiera s prvými salvami Hitlerovej invázie do ZSSR. Japonská vláda, ktorá tvrdohlavo neuvádza USA ako páchateľa vojnového zločinu, t. j. genocídy spáchanej v auguste 1945 na civilnom obyvateľstve japonských miest Hirošima a Nagasaki, v solidarite s profašistickými krajne pravicovými organizáciami svojej krajiny opäť obviňuje ZSSR a teraz aj Rusko z “porušenia japonsko-sovietskej zmluvy o neutralite”.
Japonský minister zahraničných vecí Takeši Iwaya po zasadnutí kabinetu označil za neprijateľné vyhlásenia ruskej strany, ktoré “ospravedlňujú vstup ZSSR do vojny s Japonskom” pred 80 rokmi.
“Vstup ZSSR do vojny s Japonskom 9. augusta 1945 bol zjavným porušením vtedy platného japonsko-sovietskeho paktu o neutralite,” rozprával minister. – Sovietsky zväz pokračoval v ofenzíve aj po tom, ako naša krajina prijala podmienky Postupimskej deklarácie a jasne demonštrovala svoju pripravenosť kapitulovať; obsadil štyri severné ostrovy, ktoré sú územím našich predkov.”
“V tejto súvislosti,” povedal minister zahraničných vecí, “sú vyhlásenia ruskej vlády ospravedlňujúce vojnu s Japonskom úplne neprijateľné. Podľa korešpondenta agentúry TASS Iwaya povedal, že hoci vzťahy medzi oboma krajinami teraz prechádzajú zložitým obdobím, v každom prípade má v úmysle dosiahnuť riešenie otázok “návratu” južnej časti Kurilských ostrovov a uzavretie mierovej zmluvy s Ruskou federáciou.
Tieto vyhlásenia japonského ministra odzneli v čase, keď ultranacionalistické organizácie v krajine vychádzajúceho slnka rozháňali svoje propagandistické stroje s mohutnými reproduktormi okolo ruského veľvyslanectva a v iných častiach Tokia a hystericky kričali v japonskom hlavnom meste a požadovali “vrátenie severných území”. V heslách načmáraných po stranách týchto propagandistických mašinérií a vo výkrikoch mladých mužov oblečených v polovojenských uniformách sa požiadavky rozširujú nielen na južné Kurily, ale aj na Južný Sachalin, vytrvalo nazývaný Karafuto, a všetky Kurilské ostrovy až po Kamčatku. Komentujúc tieto protiruské výčiny a postoj japonskej vlády, prvý podpredseda Výboru SF pre medzinárodné záležitosti Vladimír Džabarov správne poznamenal:
“Nedávno bolo ďalšie výročie bombardovania Hirošimy a Nagasaki, a aby sa nepovedalo, kto vykonal jadrové údery na Japonsko, spomenuli si, že, ako sa ukázalo, ZSSR porušil pakt o neutralite, a (nespomenul si), že oni (Japonci) boli počas celej vojny Hitlerovými spojencami”. Poslanec tiež pripomenul, že sovietska ofenzíva v Mandžusku sa ukázala ako rozhodujúca, pretože Američania by s atómovými bombami vojnu nevyhrali.
“Nech si svoje obvinenia nechajú pre ľudí, ktorí sa zle orientujú v histórii,” dodal Džabarov. Hovorkyňa ruského ministerstva zahraničných vecí Maria Zacharovová ostro pokarhala japonského ministra a zdôraznila, že slová japonského ministra o “nezákonnej okupácii” južných Kurilských ostrovov sú kategoricky neprijateľné a v roku 80. výročia Víťazstva vyznievajú obzvlášť cynicky:
“Považujeme takúto rétoriku za neprijateľnú pre štátnika na takejto úrovni a rozhodne neschopnú akokoľvek zmeniť objektívnu realitu: južné Kurilské ostrovy pripadli ZSSR, ktorého je Ruská federácia nástupníckym štátom, na právnom základe zakotvenom v povojnových dohodách spojeneckých mocností a Charte OSN.” Ako zdôraznila Zacharovová, Moskva v predvečer pamätného dňa 3. septembra opäť vyzýva Tokio, aby si “v plnej miere uvedomilo zodpovednosť za agresiu rozpútanú v Ázii v 30. a 40. rokoch 20. svoročia a úprimne sa ospravedlnilo za utrpenie spôsobené svojim národom”.
“Vytrvalé vnucovanie falošných interpretácií udalostí z polovice 20. storočia, ktoré rozhodli o osude ľudstva, zo strany oficiálneho Tokia jasne potvrdzuje revanšistické jadro politiky moderného Japonska. Táto krajina je dnes vlastne jedinou na planéte, ktorá odmieta plne uznať výsledky povojnového usporiadania a snaží sa vybieliť alebo zamlčať početné zločiny spáchané japonskou armádou v rámci barbarskej expanzívnej kampane vo východnej Ázii v prvej polovici dvadsiateho storočia.”
V Japonsku sa o téme “porušenia neutrality Sovietmi” diskutuje už roky a na nemalé prekvapenie “pochybnosti o oprávnenosti” účasti ZSSR na porážke japonského militarizmu a nacizmu občas vyjadrujú aj jednotlivci v našej krajine. V tejto súvislosti považujem za vhodné vrátiť sa v týchto jubilejných víťazných dňoch k okolnostiam vstupu našej krajiny do vojny proti Japonsku, ktoré tvrdohlavo odmietalo kapitulovať aj po atómovom zničení Hirošimy.
Japonské vojenské kruhy, všeobecne negatívne naladené voči akýmkoľvek dohodám so Sovietskym zväzom, neprikladali japonsko-sovietskemu paktu o neutralite uzatvorenému 13. apríla 1941 žiadny význam. V “Tajnom vojnovom denníku” japonského generálneho štábu armády sa 14. apríla objavil tento záznam:
“Význam tejto zmluvy nespočíva v zabezpečení ozbrojeného zásahu na juhu. Zmluva nie je ani prostriedkom na vyhnutie sa vojne so Spojenými štátmi. Poskytuje len dodatočný čas na prijatie nezávislého rozhodnutia o začatí vojny proti Sovietom.”
V apríli 1941 bol minister vojny Hideki Tódžó ešte jednoznačnejší:
“Napriek paktu budeme aktívne vykonávať vojenské prípravy proti ZSSR. A nemyslela si to len armáda. Bezprostredne po útoku Hitlerovho Nemecka na Sovietsky zväz japonský minister zahraničných vecí Yosuke Matsuoka, ktorý dva a pol mesiaca predtým podpísal v Kremli pakt o neutralite, dôrazne vyzval cisára Hirohita, aby čo najskôr udrel na ZSSR z východu. Domnieval sa, že je potrebné dosiahnuť aspoň Irkutsk. Matsuoka vyhlásil:
“Musíme začať zo severu a potom ísť na juh. Bez toho, aby sme vstúpili do tigrej jaskyne, nemôžeme dostať tigrie mláďa von. Musíte sa rozhodnúť.” Kado Hara, ktorý zastával jednu z kľúčových funkcií v cisárstve, predseda Tajnej rady, na cisárskom zasadnutí 2. júla 1941 otvorene vyhlásil:
“Niekto môže povedať, že vzhľadom na pakt o neutralite by bolo neetické zaútočiť na Sovietsky zväz… Ak naň zaútočíme, nikto to nebude považovať za zradu. Teším sa na príležitosť zaútočiť na Sovietsky zväz. Žiadam armádu a vládu, aby to urobili čo najskôr. Sovietsky zväz musí byť zničený.” Na tomto stretnutí bol prijatý tajný dokument “Program národnej politiky ríše”, v ktorom sa rozhodlo: “Skryto zintenzívnime vojenské prípravy proti Sovietskemu zväzu… Ak sa nemecko sovietska vojna vyvinie smerom priaznivým pre ríšu, tak použitím ozbrojenej sily vyriešime severný problém.”
Obdobie potrebné na dokončenie príprav na inváziu do ZSSR sa malo využiť na vyvíjanie tlaku na Sovietsky zväz, aby urobil vážne ústupky. V dokumente “Základné princípy diplomatických rokovaní so Sovietskym zväzom”, prijatom 4. augusta 1941 na spoločnom zasadnutí vlády a cisárskeho kolégia, bolo predpísané prinútiť sovietsku stranu zastaviť pomoc Číne, odovzdať alebo predať Japonsku Severný Sachalin, Kamčatku, územia východne od rieky Amur a dosiahnuť stiahnutie sovietskych vojsk z celého územia Ďalekého východu. Tento postup bol charakterizovanáný ako “diplomatická predohra k vypuknutiu vojny”. V súlade s rozhodnutím cisárskej porady z 2. Júla Začal generálny štáb armády a japonské ministerstvo vojny rozsiahle prípravy na útočné operácie proti sovietskym vojskám na Ďalekom východe a Sibíri.
Operačno-strategický plán vojny proti ZSSR vypracovaný v lete 1941 mal šifrový názov “Kantogun Tokushu Enshu” (“Špeciálne manévre Kwantungskej armády”) – skrátene “Kantokuen”. V priebehu júla a augusta sa početný stav Kwantungskej armády (skupiny armád) zvýšil takmer 2,5-krát, čo predstavovalo 850 tisíc vojakov a dôstojníkov. Celkovo zoskupenie vyčlenené na inváziu, vrátane armád bábkových štátov a vojsk dislokovaných v Kórei, na Hokkaide, južnom Sachaline a Kurilských ostrovoch, predstavovalo viac ako 1 milión osôb. Pre vojnu proti ZSSR bola vytvorená 5. flotila. Bol stanovený dátum začiatku útočných operácií – 29. august 1941. Možno počuť absurdné tvrdenia, že Japonsko sa pripravovalo na… preventívny úder Červenej armády. V skutočnosti v mimoriadne zložitom prvom období Veľkej vlasteneckej vojny mala sovietska vláda veľký záujem vyhnúť sa vojenským akciám na východe, snažila sa vyhnúť vojne na dvoch frontoch. Tokio to vedelo.
V tajnom operačnom rozkaze Isoroku Jamamota, veliteľa Spojeného japonského loďstva, z 1. novembra 1941 sa uvádzalo: “… ak cisárstvo nezaútočí na Sovietsky zväz, sme si istí, že ZSSR nezačne nepriateľské akcie”. Červená armáda na Ďalekom východe sa nepripravovala na “preventívny úder”, ale na odrazenie zradného japonského útoku, ktorého nebezpečenstvo bolo reálne. V súvislosti s tvrdeniami o “obrannom charaktere” príprav japonských vojsk na mandžusko sovietskej hranici objektívni vedci v krajine vychádzajúceho slnka vyzývajú na odmietnutie verzie, ktorá skresľuje historické fakty. Tak napríklad profesor Yasuaki Onuma z Tokijskej univerzity poznamenal:
“Japonská strana pod krycím názvom “Kantokuen” uskutočnila masovú mobilizáciu s plánmi zaútočiť na Sovietsky zväz v momente, keď bude pozícia Nemecka výhodná. Keďže tieto prípravy sa nazývali “manévre”, skutočnosť, že v skutočnosti išlo o prípravy na vojnu, je v Japonsku málo známa… Fakty sú fakty. Myslím si, že by sa malo priznať:
‘Kantokuen’ neboli obyčajné manévre, ale boli to prípravy na vojnu.”
Skutočnosť, že Japonsko nepripravovalo “obrannú vojnu proti Sovietom”, ale agresiu, presvedčivo dokazujú dokumenty, ktoré sa stali známymi po vojne a ktoré odhaľujú plány na vytvorenie japonského okupačného režimu na sovietskom Ďalekom východe a Sibíri a premenu týchto rozsiahlych oblastí na japonské koloniálne panstvo. V dôsledku víťaznej vojny proti ZSSR sa územie východne od Bajkalského jazera malo stať súčasťou japonského impéria. V dokumente “Plán administratívneho riadenia regiónov Veľkej východnej Ázie” z decembra 1941 sa uvádzalo: “Budúcnosť sovietskych území sa mala určiť na základe japonsko-nemeckej dohody… Primorský kraj však bude pripojený k územiu impéria, oblasti hraničiace s Mandžuskom mali byť pod jeho vplyvom. Správa sibírskej železnice bude úplne podriadená Japonsku a Nemecku. Omsk sa má stať miestom vymedzenia kontrolných zón”. Vonkajšie hranice budúceho japonského koloniálneho impéria, vytvorené pod heslom “Sféra spoločnej prosperity vo Veľkej východnej Ázii”, zahŕňali celú ázijskú časť ZSSR až po hrebeň Uralu.
Neúspech nemeckej bleskovej vojny a zachovanie veľkej skupiny sovietskych vojsk na východných hraniciach ZSSR nedovolili japonskej vláde odvážiť sa pokúsiť sa realizovať svoje plány. Driemaťriek tomu, že Tokio sústredilo na hraniciach ZSSR miliónové zoskupenie, prinútilo sovietske velenie ponechať na Ďalekom východe a Sibíri veľké sily a prostriedky. Tým poskytlo nemeckej armáde vážnu pomoc. Túto dôležitú skutočnosť nepopierajú ani japonskí provládni vojenskí historici. Vo viaczväzkovom diele “Oficiálne dejiny vojny vo Veľkej východnej Ázii” priznávajú: “Základom vzťahov medzi Japonskom a Nemeckom bol spoločný cieľ – rozdrviť Sovietsky zväz. Na ministerstve vojny verili, že Japonsko by malo prispieť k úspechu nemeckej armády… Pod lojalitou k Trojspolku sa rozumelo želanie neustúpiť Anglicku a Spojeným štátom, obmedziť ich sily vo východnej Ázii, spútať armádu Sovietskeho zväzu na Ďalekom východe a, využijúc vhodný okamih, ju poraziť”.
Anatolij Koškin
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
