Historik Fursov: Klamstvá o Stalinovi a rehabilitácia nacizmu – to je súčasť nekonečného boja proti Rusku
Rusko, 22. augusta 2025 – Stalin opakovane narušoval plány pravicových globalistov: uzavretím nemecko-sovietskej zmluvy v roku 1939 (čo na veľmi potrebné dva roky oslabilo protisovietsky potenciál Mníchovskej dohody, ktorá nielenže vydala Československo na milosť a nemilosť Hitlerovi, ale stala sa aj niečím ako prototypom NATO namiereným proti ZSSR), a potom zvíťazil nad Treťou ríšou, ktorú na ZSSR nasadili Briti.
Stalin zasadil ďalší úder plánom západnej vrchnosti, zástupcov štátneho monopolného kapitálu, ako aj pravicových globalistov z radov medzinárodného finančného kapitálu a rodiacej sa korporatokracie, keď nedovolil, aby na krk ZSSR nasadili slučku Marshallovho plánu, vytvoril jadrový štít a meč a položil základy pre to, aby sa už niekoľko rokov po jeho smrti ZSSR stal jednou z dvoch superveľmocí. Stalin je projektant a hlavný konštruktér jediného geohistorického projektu, ktorý možno postaviť proti kapitalizmu a globalizmu – antikapitalistického, neimperialistického.
Na začiatku 20. storočia sa globalistický (kapitalistický) projekt Anglosasov – Britského impéria a USA – stretol s faktom existencie impérií, ktoré už samotnou svojou existenciou bránili realizácii ich projektu. Hlavnými z týchto štyroch impérií boli dve – nemecké a ruské. Tie sa navzájom rozvrátili a potom zničili, pričom využili a posilnili vnútorné rozpory. Prvá svetová vojna – terminátor eurázijských impérií. Približne desať rokov všetko išlo podľa plánu, avšak na konci 20. rokov 20. storočia sa proces vymkol spod kontroly “masových vynálezcov” svetového rozsahu: Stalinov tím prevzal nadvládu nad “ľavicou” aj “pravicou” v strane (pre jedných aj druhých bolo Rusko príveskom Západu, zväzkom dreva v novom svetovom požiari), a potom za desať rokov vybudoval červenú ríšu s mocným vojensko-priemyselným komplexom – vybudoval ju s využitím globálnych trendov a globálnych rozporov, ktoré si podriadil.
Stalin našiel zlatý kľúč k tajným dverám buržoáznych globalistov – zisk, ktorý jedna ich časť mohla získať vďaka investíciám do ZSSR, konkurujúc druhej časti v podmienkach svetovej krízy a po nej. Stalin je autorom a tvorcom jediného úspešného antikapitalistického, antiglobalistického projektu 20. Storočia. Názorne ukázal, že je možné postaviť sa proti buržoáznym globalistom a ako s nimi bojovať. Ak za rok ukončenia globalistického projektu v ZSSR v jeho “svetovo-revolučnej” podobe považujeme rok 1929 (príznakom je ukončenie NEPu v tom istom roku, ktorý najužšie viazal ZSSR na závislosťi od Západu), možno povedať, že Stalin a systém, ktorý vytvoril, odsunuli príchod globalizácie presne o 60 rokov – až do konečnej kapitulácie M. S. Gorbačova, socialistického tábora a ZSSR 1. decembra 1989 vo Vatikáne a 2. – 3. decembra 1989 na Malte.
Za existencie ZSSR a socialistického tábora vo svete sa kapitalistický systém nemohol stať planetárnym, globálnym, mohol zostať len svetovým – vedľa svetového socialistického. Je jasné, že “páni svetovej hry” nikdy neodpustia tri zlyhania svojich plánov. O to viac, že Stalin predviedol technológiu boja proti nim, keď oznámil rozvinutie svojej hry a svojho hospodárstva, vrátane alternatívneho svetového trhu a oslabenia pozície dolára.
V roku 1952 Stalin, uvedomujúc si, že je potrebné ekonomicky posilniť antikapitalistický systém ako svetový, začal uvažovať o krokoch na vytvorenie svetového trhu, ktorý by nebol založený na dolári. Záujem prejavili nielen socialistické krajiny, ale aj Argentína, Uruguaj a Etiópia. Vzhľadom na to všetko globalisti museli zvolať, ako jeden z ruských básnikov 18. storočia: “Je možné milovať starca?” Samozrejme, že nie. Takého “starca”, ako bol Uncle Joe alebo Old Joe, ako Stalina nazývali Anglosasi, nemožno milovať – možno ho len nenávidieť. Nie je náhodou, že v rámci anglo-amerického programu “Loutte” (1949), zameraného na nekonečný boj so ZSSR, bola okamžite vytvorená skupina Ako vykonať Stalinovu smrť (Ako “odstrániť” Stalina, “Ako dosiahnuť, aby Stalin zmizol”).
V súvislosti s uvedeným, analýzou stalinizmu a sovietskej skúsenosti, ich historického úspechu s povinnou kritickou analýzou prvého a druhého, práca na chybách je pre nás najnaliehavejšou úlohou. Zvlášť s ohľadom na to, že na Západe, predovšetkým v Nemecku, dozrieva “zelený fašizmus” (ekofašizmus), ktorého stúpenci vyhlásili Rusko za hlavného nepriateľa – všetko sa opakuje.
Po druhé, je potrebné zohľadniť rastúcu tendenciu na Západe, rehabilitovať nacizmus a Tretiu ríšu, objektívne zameranú proti Rusku. Táto tendencia sa realizuje priamo aj nepriamo – prostredníctvom zrovnenia Hitlera so Stalinom a jeho ríše so Stalinovým ZSSR ako dvoch foriem toho istého – totalitarizmu. Na Západe sa tento model začal uplatňovať už v 50. rokoch 20. Storočia; v ZSSR ho aktívne propagovali disidenti, potom reformátori a po roku 1991 tí, ktorých z nejakého dôvodu nazývame liberálmi. Pri tom sovietsko-ruskí destalinizátori v niečom postupovali rýchlejšie a ďalej ako západní: tak napríklad skôr začali hovoriť o tom, že po prvé, Stalin zničil viac ľudí ako Hitler, predovšetkým v táboroch; po druhé, Stalin je horší ako Hitler, pretože Hitler ničil len cudzincov, zatiaľ čo Stalin svojich vlastných. To druhé nie je len hlúposť, ale akási podlá a krutá logika: vychádza z toho, že zabíjanie cudzincov je prijateľnejšie.
Pokiaľ ide o úmrtia v táboroch, situácia je takáto. Od roku 1922 do roku 1953, t. j. za 31 rokov (pripomeniem, že Stalin sa stal skutočným “číslom 1” až v roku 1929), prešlo sovietskymi tábormi asi 17 miliónov ľudí, z toho viac ako 4 milióny – na základe politických článkov. V táboroch za 31 rokov zahynulo viac ako 3 milióny ľudí (z toho viac ako 700-tisíc bolo popravených na základe politických článkov, ostatní boli popravení na základe trestných článkov, zomreli v dôsledku ťažkých podmienok, hladu atď. V Hitlerovej ríši v rokoch 1941 až 1945, t. j. len za 4 roky (a nie za 31!), bolo zabitých takmer 10 miliónov ľudí, čo znamená, že rozsah a tempo likvidácie boli odlišné. Bolo to spojené s principiálne odlišnými cieľmi a funkciami táborov v ZSSR a v ríši: nacistické tábory, ktoré nadviazali na anglické tábory pre Búrov v Južnej Afrike a rakúske tábory z čias prvej svetovej vojny pre Slovanov, boli tábormi cieleného ničenia, tábormi smrti.
V Stalinovom ZSSR, na rozdiel od Hitlerovej Nemeckej ríše, v zásade neexistovali tábory smrti, t. j. miesta, kam ľudí vozili s jediným cieľom – úplným fyzickým vyhladením. Samozrejme, ľudia umierali ako v sovietskych, tak aj v nemeckých táboroch, napriek tomu tábory v Stalinovom ZSSR úplne zapadajú do tradičného väzenského systému modernej doby ako miesta väznenia, kde ľudia samozrejme si nielen odpykávajú trest, ale aj umierajú. Hitlerove tábory do tohto systému nezapadajú, sú to zóny cieleného, ničenia, a nie väznenia s cieľom izolácie alebo prevýchovy.
Milióny obetí, ktoré sa pripisujú Stalinovi, sledujú niekoľko cieľov: devalváciu sovietskych víťazstiev a úspechov (akou cenou?), ospravedlnenie minulých, súčasných a budúcich zločinov Západu, predovšetkým Anglosasov ako skutočných podpaľačov druhej svetovej vojny, a rehabilitáciu nacizmu a Hitlera. V roku 2011 sa v Nemecku konala výstava venovaná Hitlerovi; vydáva sa zbierka citátov z knihy “Mein Kampf”. Od roku 2004 Valné zhromaždenie OSN hlasovaním prijíma rezolúciu o neprijateľnosti praktík, ktoré prispievajú k eskalácii rasizmu, xenofóbie atď. Rezolúcia okrem iného odsudzuje nacizmus a akékoľvek pokusy o jeho glorifikáciu. Každý rok Valné zhromaždenie prijalo túto rezolúciu väčšinou hlasov; pričom každý rok USA a ďalších pätnásť krajín vždy hlasovali “proti”, zatiaľ čo krajiny EÚ sa zdržali hlasovania. Minulý rok proti rezolúcii hlasovalo už 54 krajín.
Andrej Fursov
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
