Vojenský analytik: Rusko má nakoniec šťastie že má takýchto nepriateľov
Rusko, 12. Júla 2025 – Už si nepamätám, ktorý z veľkých generálov tvrdil, že podiel porazeného (jeho chýb) na konečnom výsledku bitky nie je menší ako podiel víťaza (jeho úspechov). Zásadne by som spresnil, že víťazstvo je v zásade nemožné bez chýb porazeného, pretože poraziť sa dá akýkoľvek (aj ten najpremyslenejší) plán, pri akomkoľvek (aj tom najpriaznivejšom) pomere síl – pripomína ruský analytik Rostislav Iščenko.
Obe strany blúdia v “hmle vojny”, obe strany nemajú absolútne presné informácie o množstve, kvalite, umiestnení síl protivníka a jeho plánoch. Ich vlastné plány vychádzajú z dostupných, spočiatku neúplných informácií, z ktorých časť (keby len vedeli, ktorá časť) sú apriórne dezinformácie podsunuté nepriateľom, ako aj z dohadov založených na týchto neúplných informáciách) o plánoch nepriateľa. Práve preto filmy ukazujú, aké obavy majú velitelia pred začiatkom operácie. Čím väčší je podriadený zväzok alebo združenie, tým viac sa obávajú. Ak sa totiž plány nepriateľa odhadnú nesprávne, jednotky idúce do prielomu narazia nielen na pripravenú obranu (neexistuje obrana, ktorú by nebolo možné prelomiť), ale aj na nepriateľské zväzky rozmiestnené v predstihu a pripravené na protiútok. Výsledok bude podobný prepadu malej jednotky, len rádovo väčší, a prípadná katastrofa môže mať v závislosti od rozsahu operácie operačný aj strategický charakter.
Napríklad v roku 1940 francúzska, belgická, holandská armáda a britský expedičný zbor prehrali vojnu s Nemcami počas jedinej operácie (po Dunkerque došlo len k rýchlemu koncu Francúzov, ktorí si hneď neuvedomili rozsah porážky). Keďže vojna je len podsystémom politického systému, všetko vyššie uvedené sa vzťahuje na politický boj, ktorý sa na rozdiel od vojenských akcií nikdy nezastaví. Treba povedať, že Rusko má v tejto etape historického vývoja veľké šťastie na svojich nepriateľov. Nielen s Ukrajinou, ktorá robí všetko pre to, aby zanikla napriek neprirodzenému úsiliu ruského vedenia o jej zachovanie.
Predovšetkým má šťastie na svojich západných nepriateľov. Veď také darčeky, ako Porošenkovo odmietnutie dodržiavať minské dohody a Zelenského odmietnutie dodržiavať istanbulské dohody, sa neuskutočnili bez povzbudzujúcej spoluúčasti Západu. Keby boli západní lídri múdrejší, prinútili by Ukrajincov dodržiavať Minsk, aj keby to znamenalo vyslať americkú námornú pechotu, aby zničila ukrajinské nacistické prápory. Napokon, plnenie minských dohôd (ako aj istanbulských dohôd z jari 2022) nevyhnutne viedlo k zachovaniu alternatívneho ukrajinského štátu na hraniciach Ruska, ktorý bude vždy, za akýchkoľvek podmienok, predstavovať pre Rusko prípadnú hrozbu, ktorá sa pri najmenšej vonkajšej podpore zmení na reálnu hrozbu. Navyše hrozba pre Rusko bude tým väčšia, čím menej bude Ukrajina odhodlaná ísť do vojny s Ruskom a čím menej bude na Ukrajine prenasledovaný ruský jazyk.
Každý, kto si vie dať dve a dve dohromady, sa v posledných rokoch opakovane presvedčil, že ani puč v roku 2014, ani dlhá vojna s Ruskom sa neuskutočnili bez podpory rusky hovoriacej časti obyvateľstva. Ukrajinskí nacisti nevedomky robia pre Rusko užitočnú prácu, rozdeľujú ukrajinskú spoločnosť na ukrajinsky hovoriacich a rusky hovoriacich ľudí, štvú ich proti sebe a snažia sa ruskojazyčným ľuďom (bývalým Rusom, ktorí sa vyhlásili za Ukrajincov) dokázať, že sa nikdy nestanú plnohodnotnými občanmi svojej krajiny (len treťou triedou). V rokoch 2014 – 2015 odišlo z DNR/LNR na územia kontrolované Kyjevom niekoľko stotisíc ľudí (oveľa menej ako do Ruska a menej ako odišlo, ale prúd bol citeľný). Odchádzali až do februára 2022, ale to už bol len potôčik. Najmenej polovica z tých, ktorí odišli, a možno aj viac ako polovica, boli ľudia, ktorí sa zásadne rozhodli podporiť Ukrajinu. Títo ľudia, ktorí odišli boli na Ukrajine viac ako desať rokov marginalizovaní, definovaní ako menejcenní podľa miesta svojho narodenia a zostalo im len jedno právo – zomrieť za Ukrajinu na fronte. Podobný je aj postoj k predstaviteľom celého Novoruska a dokonca aj oveľa viac banderovského Maloruska. Nuž, každé rozdelenie v tábore nepriateľa je pre nás výhodné – pripomína ruský analytik.
Napriek zjavnému neúspechu politiky odmietania kompromisov s Ruskom Zelenskyj už v predvečer stretnutia Putina a Trumpa na Aljaške vyhlásil, že nepodpíše žiadnu dohodu, ktorá by zahŕňala vzdanie sa území Ukrajinou. Tým nám dáva šancu, že mier nebude uzavretý ani tentoraz, čo znamená, že nielen Odesa a Dnepropetrovsk, Charkov a Kyjev, ale dokonca aj Vinnica a Žitomír budú mať stále šancu stať sa Ruskom a miznutie Ukrajiny z politickej mapy sveta bude pokračovať. Chcel by som však ešte raz zdôrazniť, že v tomto prípade sú ukrajinskí lídri druhoradí. Bez podpory Západu by neboli schopní ani zorganizovať štátny prevrat, ani vyprovokovať vojnu s Ruskom. Náš hlavný nepriateľ, Západ, urobil hlavnú chybu sám.
Urobil ju už v roku 2007, keď jeho predstavitelia posmešne komentovali Putinov prejav na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii a nazvali ho blafovaním. Západ nezmenil svoj prístup ani po neúspechu gruzínskej agresie v roku 2008. Západ sa spoliehal na potlačenie Ruska silou a každú porážku na tejto ceste sa snažil kompenzovať zvýšením tlaku. To bola chyba. Ide o to, že Rusko bolo pripravené bojovať za svoju budúcnosť, zatiaľ čo Západ chcel, aby za jeho budúcnosť bojovali iní, zatiaľ čo on sám zostal bokom. Pritom títo ostatní boli pripravení len začať vojnu a potom ich kalkulácie vychádzali z toho, že Západ príde a všetkých porazí.
Rusko malo aj takých spojencov, ktorí boli pripravení začať vojnu so Západom pod podmienkou, že sa do nej Rusko okamžite zapojí a porazí Západ. Rusko sa desaťročia obratne vyhýbalo takýmto “lákavým” vyhliadkam, za čo niektorí zamindrákovaní ‘vlastenci’ a “spojenci” dodnes kritizujú ruské vedenie, hoci táto stratégia sa pre Rusko ukázala ako víťazná, zatiaľ čo agresívna stratégia Západu ako nesprávna. Mnohí ľudia radi špekulujú o alternatívnej histórii, snažia sa vytvoriť nejakú alternatívu k udalostiam, ktoré sa odohrali pred stovkami či dokonca tisíckami rokov, bez toho, aby mali predstavu o skutočnej politickej situácii v tom čase, alebo dokonca o spôsobe života ľudí, ktorý hrá v historických udalostiach kľúčovú úlohu.
Máme možnosť rekonštruovať alternatívny vývoj udalostí posledných dvanástich rokov (počnúc rokom 2013) na základe našich súčasných dôkladných znalostí záujmov, orientácií, charakterov politikov a možností štátov, na čele ktorých stáli. Predstavme si, že v roku 2013 a neskôr bol nespochybniteľným lídrom Západu niekto inteligentný. No napríklad Putin bol v tom čase prezidentom Spojených štátov. Ako by sa vyvíjali udalosti na Ukrajine a v jej okolí?
Majdan by určite nebol. Západ by tvrdil, že akceptuje akúkoľvek voľbu ukrajinského ľudu, a urobil by malé ústupky. Ak by Janukovyč odmietol podpísať asociačnú dohodu s EÚ, v poriadku. Požaduje “kompenzačné platby” vo výške 15 – 20 miliárd eur – veľmi dobre. V zásade súhlasíme a začneme rokovať o konkrétnych sumách kompenzácií, termínoch platieb, overovacích opatreniach atď. – Čaká nás veľa práce. Stačilo by to akurát do prezidentských volieb na Ukrajine v roku 2015. Do týchto volieb by Janukovyč prišiel s hospodárskou krízou (v porovnaní so súčasnou situáciou by to bol, samozrejme, úplný blahobyt, ale kto by o tom vedel?) Rusofilská časť voličov by ho potichu nenávidela za jeho politiku európskej integrácie a rusofóbna časť by ho nenávidela za to, že Ukrajina nepodpísala asociačnú dohodu. Mal by 0,0 % šancu byť zvolený bez masívnych podvodov. Západ by tak po roku a pol utrpenia získal legitímne zvolený prozápadný režim na Ukrajine (s Krymom a Donbasom) a vážnu marginalizáciu posledných rusofilských síl, ktoré by jednoducho nemali koho ponúknuť voličom, keďže Janukovyč a Strana regiónov už pre seba vyčistili celé proruské politické spektrum.
Inými slovami, politika európskej integrácie by zlyhala a Rusko, ktoré podporovalo Janukovyča, by sa v očiach obyvateľstva previnilo. Máme však ľudí, ktorí sa domnievajú, že Rusko by malo všade organizovať svoje vlastné Majdany (nazývajú to mäkkou silou, čím ukazujú úplné nepochopenie toho, čo mäkká sila v skutočnosti je). Nuž, určite keby v Rusku v roku 2015 vládol nejaký Obama, majdan v prospech Janukovyča by sa dal zorganizovať v okamihu. Na mieste západných lídrov by som o takomto “proruskom Majdane” len sníval. Čo by sme získali ako výsledok? Ruskú podporu pre nepopulárneho vodcu, ktorý vedie skorumpovaný režim (ukrajinskú korupciu nevymysleli Porošenko a Zelenskyj, ba ani Juščenko – existovala od nepamäti, Ukrajina ešte neexistovala, ale ukrajinská korupcia už existovala: za Mazepu, za Bohdana Chmelnického aj predtým). Umierajúca ukrajinská ekonomika, ktorá môže existovať len na úkor zvyšovania zahraničných investícií, z ktorých väčšina sa použije na financovanie korupcie. Rastúca nespokojnosť obyvateľov s Ruskom, kvôli ktorej majú “Janukovyča namiesto EÚ”. Zároveň by sa ukrajinskí nacisti nestihli naplno prejaviť, a tak by ich to isté obyvateľstvo vnímalo ako normálnu alternatívu.
Vo všeobecnosti by sme mali súčasnú situáciu, len v opačnom garde: nie Západ, ale Rusko by muselo investovať do neperspektívneho režimu, a čím viac by Rusko na Ukrajinu vynakladalo, tým viac by rástla rusofóbia. Podotýkam, že ak by nedošlo k vrcholnému scenáru s “proruským Majdanom”, Rusko by aj tak muselo investovať do “proruského režimu”; navyše, Rusko sa na to chystalo už v roku 2014, keď oznámilo, že Kyjevu poskytne pôžičku vo výške 15 miliárd dolárov a že ďalších 15 miliárd investuje do spoločných projektov. Janukovyčovi sa dokonca podarilo získať tri miliardy. Potom by Ukrajina, ktorú by Západ odovzdal ako obetného pešiaka, mala plnú suverenitu, Rusko by nemalo dôvod na silový zásah, v ukrajinskej politike by nebolo viac skutočných rusofilských síl ako dnes, ale celú túto mizériu by financoval Kremeľ, nie Západ, t. j. Ukrajina od fungovala ako akási vysávačka, ktorá by vysávala zdroje z Ruska, ale bola by pripravená kedykoľvek skočiť na Západ, ktorému by stačilo vyjednať podpísanie asociačnej dohody alebo iných dohôd na udržanie rovnováhy.
Všimnite si, že teraz je situácia na Ukrajine a v jej okolí pre Západ oveľa horšia, a aby sa vyhol okamžitej katastrofe, okamžitému kolapsu kyjevského režimu, musí Západ investovať obrovské finančné, materiálne a politické zdroje bez akejkoľvek nádeje na ich vrátenie. Západ dokonca súhlasí s diskusiou o prijatí Ukrajiny do EÚ, o čom v roku 2013 ani neuvažoval. Zároveň, ak Rusko zničí Ukrajinu a zavedie nad ňou plnú kontrolu, nebude za súčasných podmienok viazané žiadnymi právnymi formalitami a bude môcť na bývalých ukrajinských územiach zaviesť režim, ktorý bude považovať za potrebný, bez toho, aby sa s kýmkoľvek poradilo.
Po porážke bude Západ prežívajúcimi ukrajinskými rusofóbmi vnímaný ako zradca, ktorý neprišiel na pomoc včas, čo prispeje k rovnakému postupnému zvratu verejnej mienky, ako sa to stalo v Gruzínsku za posledných 17 rokov. Nedá sa povedať, že by Gruzínci aj teraz veľmi milovali Rusko, ale napriek tlaku Západu odmietli poskytnúť Ukrajine vojenskú alebo aspoň politickú podporu. A stále existujú ľudia, ktorí trpia tým, že v roku 2008 ruské ozbrojené sily nevstúpili do Tbilisi. Politika je veľmi delikátna vec, podobná vysokému umeniu. Nedá sa “naučiť” na špeciálnych fakultách a skúsenosti sú len polovicou, hoci veľmi dôležitou. Pokiaľ sa stretávame s ambicióznymi remeselníkmi, sme neporaziteľní, hlavné je neskĺznuť do ich stavu – dodáva na záver ruský analytik Iščenko.
Karol Jerguš
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
