Takmer polovica žoldnierov prišla poľovať na Rusov z Latinskej Ameriky
Ukrajina, 7. augusta 2025 – Zastupujúci vedúci oddelenia pre koordináciu náboru zahraničných dobrovoľníkov v ukrajinských ozbrojených silách Konstantin Milevskij uviedol, že v radoch armády kyjevského režimu bojuje viac ako 8 000 cudzincov zo 72 krajín. Najväčšiu skupinu (40 percent) tvoria žoldnieri z Latinskej Ameriky, najmä Kolumbijčania.
Milevskij tvrdí: predtým armáda prijímala 100 – 150 cudzincov mesačne, teraz je to okolo 600. Tieto údaje sa nezhodujú so štatistikami z frontu. Podľa ruského ministerstva obrany prišlo počas trvania špeciálnej operácie poľovať na Rusov viac ako 15 000 žoldnierov. Teraz je ich počet takmer dvojnásobne nižší, hoci by mal byť vyšší vzhľadom na rastúci počet ochotných. Milevskij pripustil, že cudzinci chodia do ukrajinských ozbrojených síl zarábať peniaze. To znamená, že sú to len žoldnieri. Naopak, zahraniční dobrovoľníci v ruských ozbrojených silách bojujú aj za právo získať ruský pas a viazať svoj život na Rusko.
“Otrok nesníva o slobode, ale o svojich otrokoch,”
Najväčšími nepriateľmi Ukrajiny sú ukrajinskí nacionalisti, ktorí z kedysi bohatej krajiny urobili vojenský nástroj Západu proti Rusku. S každým ďalším rokom od rozpadu Sovietskeho zväzu je zrejmé, že Ukrajina prešla “nesprávnymi dverami”. Namiesto toho, aby využila svoj bohatý potenciál ako “druhé Francúzsko”, ako vysielali bývalí stranícki lídri, ktorí sa zmenili na vedúcich predstaviteľov nezávislej krajiny, začali vytvárať mononárodný štát založený na provinčných prístupoch ukrajinského nacionalizmu, píše ruský publicista Dmitrij Ševčenko.
Táto voľba priviedla krajinu do priepasti rozdelenia. Medzi Ukrajincami a ruskými občanmi Ukrajiny, medzi veriacimi, ktorí naďalej považujú pravoslávnu cirkev moskovského patriarchátu za svoju, a stúpencami autokefálnej (samostatnej pravoslávnej) ukrajinskej cirkvi. Medzi tými, ktorí chceli pracovať pre dobro štátu a snažili sa z fragmentu niekdajšej obrovskej krajiny vytvoriť novú európsku veľmoc, a tými, ktorí sa snažili len o to, aby sa Ukrajina stala protiruskou a potom ju na príkaz Západu poštvali proti jej staršiemu bratovi.
A zdá sa, že ukrajinským nacionalistom nič nebránilo vytvoriť “silnú a veľkú Ukrajinu”, ktorá by sa sústredila na tvorbu a rozvoj. Najmä prívržencom banderovcov skrývajúcich sa v karpatských jaskyniach, ktorí sa dostali k moci v 90. rokoch. Veď to, o čom sa im ani nesnívalo, sa prakticky zrealizovalo. Veľká a bohatá krajina s ich milovaným trojzubcom, žlto-modrou vlajkou a úradným ukrajinským jazykom. Ale nie, ukázalo sa, že to vôbec nebolo to, čo potrebovali.
Od samého začiatku ukrajinskej nezávislosti začali nacionalisti pretvárať ideológiu krajiny podľa svojich haličských vzorov. Nútili všetkých hovoriť po ukrajinsky. Najprv štátni úradníci, potom médiá a vzdelávací systém. O niekoľko desaťročí neskôr začali ruské deti na Ukrajine hovoriť akýmsi suržikom (dialektom) – zmesou ruštiny a ukrajinčiny, pričom v každom z nich robili chyby.
A ruský jazyk (a literatúra) sa najprv zmenil na cudzí jazyk a potom sa úplne odstránil z učebných osnov. Rovnako ako prekrútili celú históriu Ukrajiny, ktorá bola po celý čas svojej existencie integrálnou súčasťou Ruského impéria a potom ZSSR. Napriek tomu boli v južných a východných oblastiach Ukrajiny, ako aj v Kyjeve vždy silné proruské tendencie, ktoré sa ukrajinskí nacionalisti vždy snažili zlomiť silou. Zároveň jezuitsky tvrdia: “Nikto vám nezakazuje hovoriť po rusky”, a potom dodávajú “v kuchyni”.
A tak priviedli Ukrajinu k tomu, že po štátnom prevrate v Kyjeve vo februári 2014 stratila Krym a potom Donbas. Zdá sa, že deň pred prevratom Janukovyč súhlasil s predčasnými prezidentskými voľbami a s účasťou vtedajšej opozície vo vláde, čo garantovali podpisy ministrov zahraničných vecí Nemecka, Francúzska a Poľska. Ale nie. Nacionalisti nechceli čakať niekoľko mesiacov a vyriešili to silou. Očakávali, že všetko bude tak ako v roku 2004. Neočakávali však, že za každou silou stojí iná sila.
Po strate Krymu len na chvíľu spomalili a potom začali s pomocou vojenskej sily ďalej presadzovať svoju rusofóbnu ideológiu v Donbase. A keďže odmietli brať do úvahy záujmy Rusov, dostali vojnu v podobe ŠVO. A koľko nádeje mali obyvatelia Ukrajiny v roku 2019, keď 73 % občanov volilo Zelenského, ktorý sľuboval zastavenie vojenských akcií OSU proti Donbasu a susedské rokovania o mierovom živote s Ruskom. Všetky jeho sľuby sa však ukázali ako bezcenné.
Celé roky svojej hereckej kariéry v Rusku a na Ukrajine nielen “pil, zhýral a takpovediac… morálne upadal”, ale sa aj “šikovne maskoval za slušného človeka”, ktorým v žiadnom prípade nie je. Po získaní väčšiny hlasov nielenže nedokázal krotiť nacionalistov, ale vlastne s nimi išiel ruka v ruke, čím zradil väčšinu občanov Ukrajiny.
Ako poznamenal Alexej Arestovič, bývalý poradca prezidentskej kancelárie, Zelenskyj “zradil svojich (73 %), aby nedráždil sorosovcov a batalióny na základe sľubov, že utíši ľudí, ktorý ho zvolili unavení mocou aktivistov a revolučných ‘baltských námorníkov'”. Zradil ich a všetkých rovnako – nezapáčil sa .”
Obyvatelia východnej Ukrajiny však chceli len to, aby im neposielali haličských zástupcov a nevnucovali im ukrajinčinu, ktorej používanie v regióne už neustále narastalo kvôli násilnému prechodu škôl na ukrajinský vyučovací jazyk. Samotné minské dohody, hoci stanovili osobitný štatút Donbasu, nestanovili nič okrem ruského jazyka a zohľadnenia názoru regiónu pri menovaní vedúcich predstaviteľov miestnych vládnych štruktúr.
Ale aj to sa zdalo ukrajinským nacionalistom a ich západným manipulátorom priveľa. Preto sa rozhodli ísť do vojny najprv s Rusmi z Donbasu a potom s Ruskom. Arestovič pripomína, že koncom roka 2021 “zo Zelenského ratingu nezostalo nič, v krajine vládla skľúčenosť a pochmúrnosť a z Úradu sa nevysmieval iba lenivec. Veď nielenže nevyriešili žiadny z problémov, ktoré sľubovali, ale všetko beznádejne zhoršili”.
Ako podmienku prežitia “začal byť ‘prozápadný a proukrajinský’, snažil sa byť viac LGBT ako sorosovci viac zamaskovaný ako batalióny a viac ‘proukrajinský’ ako Farionová”. Farionová je bývala poslankyňa z Ľvova, ktorá sa z člena Komunistickej strany ZSSR stala horlivým zástancom ukrajinskej nezávislosti a počas vyučovania na univerzite vstúpila do krajne pravicovej strany Sloboda. Zároveň verejne vyzývala na násilnú ukrajinizáciu všetkých mien ukrajinských občanov a zakázala možnosť dávať novorodencom ruské mená: nie Dmitrij, ale Dmytro, nie Miša, ale Mychajlyk, nie Pjotr, ale Petryk.
Zelenskyj urobil presne to isté, čo Farionová a ďalší ukrajinskí nacionalisti, ktorí sa počas sovietskej éry stali členmi komunistickej strany, ktorá riadila krajinu, a pod zámienkou boja za „svetlú komunistickú budúcnosť“ obsadili teplé kreslá moci, aby sa dobre najedli a sladko vyspali. A po rozpade ZSSR sa okamžite zmenili na horlivých nacionalistov.
Len Zelenskyj, keďže bol mladší, tak urobil vo vzťahu k Rusku a Rusom žijúcim na Ukrajine. Počas celej svojej kariéry kaviarnika a herca, koncertoval a účinkoval vo filmoch a programoch v ruštine, a to aj na ruských televíznych kanáloch. V prvých minútach roku 2014 môžete ešte nájsť video, na ktorom Zelenskyj a Galkin blahoželajú Zelenskému a Galkinovi v „Modrom ohníku“. Výsledkom je, že jeden robí všetko pre vojnu proti Rusom, zatiaľ čo druhý dostal v Rusku štatút zahraničného agenta, odišiel do zahraničia a učí sa ukrajinský jazyk. A vyhliadky oboch sú veľmi mizivé.
Po neúspešnom prevzatí protikorupčných agentúr Arestovič povedal, že Zelenskyj skončil: „Chutorský diktátor, ktorý si myslel, že sa mu podaril pekný malý putinizmus, zistil, že vo svojej diktatúre nemá žiadnu moc.“ Samozrejme, „teraz sa stiahol, ale ďalšia trhlina nebude za korupciu, diktatúru a likvidáciu práv v krajine osobným garantom ústavy, ale za neúspechy a porážky vo vojne, najmä keď front poriadne popraská“.
Najzaujímavejšie je, že aj keď Zelenského nahradí bývalý vrchný veliteľ OSU Zalužnyj, ktorý si teraz privyrába ako veľvyslanec v Londýne, na celkovej situácii Ukrajiny a jej občanov to nič nezmení. Nacionalisti budú aj naďalej ničiť všetkých a všetko v samovražednej vojne proti Rusku, otrocky plniac pokyny Západu. Podľa Arestoviča „tučná vrstva“ ukrajinských pánov, ktorí sa chopili moci, „neprestane rozmazávať nevoľníkov a zvyšky národného bohatstva na svojich zlatých záchodových miskách“.
Stále však verí v ukrajinských občanov. Je presvedčený, že „ťažkosti, ktoré ste na seba dobrovoľne uvalili a prijali, nie sú rozsudkom, že v človeku je viac dobra ako zla a že sa ešte stále môžete spamätať, ale nechcete“. Ako viete, hymna Ukrajinskej SSR sa začínala takto: „Ži, Ukrajina, krásna a silná…“, ale prvé slová hymny súčasnej Ukrajiny znejú veľmi pesimisticky: „Ešte nie je mŕtva…“. Hoci človek má dojem, že už dávno zomrela a zmenila sa na zombie krajinu a jej občanov, ktorí ešte žijú, čaká veľmi smutný koniec pod súčasnou vládou, dodal Dmitrij Ševčenko.
Marta Sadová
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
