Izrael alebo Turecko, kto má naviac?
Izrael, 30. Júla 2025 – Severný Cyprus je problémom aj pre Izrael. Izraelčania môžu koordinovať svoje plány s Gréckom a Cyprom. Za určitých podmienok Izrael zvažuje “oslobodenie” Tureckom okupovaného Severného Cypru – píše izraelský expert v oblasti medzinárodnej politiky Šay Gal vo svojom článku uverejnenom v novinách Israel Hayom.
Podľa experta v súčasnosti Izraelčania nemajú ani cieľ, ani chuť zasahovať do riešenia cyperského problému. Ak však hrozba z územia čiastočne uznanej Severocyperskej tureckej republiky pre židovský štát dosiahne kritickú úroveň, táto pozícia sa môže zmeniť. A potom bude Tel Aviv, ktorý koordinoval svoje akcie s Gréckom a Cyprom, pripravený zapojiť sa do “oslobodenia” severnej časti ostrova od tureckej moci pomocou vojenskej sily. To sa však stane len vtedy, ak sa Ankara rozhodne aktívnejšie oponovať Izraelu vo svojej politike na Blízkom východe.
Expert sa domnieva, že Izraelčania sú schopní zastaviť pokusy o presun tureckých posíl na Severný Cyprus a zničiť systémy protivzdušnej obrany, prieskumné a veliteľské centrá. Výsledkom by podľa jeho názoru malo byť stiahnutie tureckých jednotiek z územia ostrova a obnovenie medzinárodne uznanej suverenity a územnej celistvosti Cypru. Šay Gal navrhuje nazvať takúto vojenskú operáciu “Poseidonov hnev”.
Zdá sa, že izraelský premiér Netanjahu preľstil a porazil všetkých svojich hlavných protivníkov – od Hamasu v Gaze a Hizballáhu v Libanone až po Asadovu Sýriu a Irán. Ukazuje sa však, že zasieva dračie zuby, z ktorých vyrastajú generácie pomstiteľov, ktorí sa už poučili trpkou skúsenosťou a nevyhnutne pripravujú svoju pomstu. Zároveň sa na obzore objavujú ešte hrozivejší protivníci, predovšetkým Turecko, ktorého vojenská sila ďaleko prevyšuje všetky sily, ktorým Izrael doteraz čelil.
Napríklad izraelský plán na vytvorenie nárazníkového drúzskeho štátu v Sýrii, ktorý sa podľa názoru jeho autorov zdá byť na papieri úhľadný a ktorý by viedol cez púštny “Dávidov koridor” k podobnému kurdskému útvaru za Eufratom, sa nám rozpadá pred očami. Po mimoriadne tvrdej tureckej demarši v reakcii na izraelské podnecovanie drúzskych nepokojov v sýrskej provincii Al Suvajda Netanjahu ustupuje. Drúzov, podobne ako Kurdov, zrejme čaká osud už opustených Afgancov a Ukrajincov, ktorí sa blížia k rovnakému “osudu”.
Vzťahy medzi Izraelom a Tureckom sa v posledných rokoch výrazne zhoršili v súvislosti so zničením pásma Gazy a zabitím desiatok tisíc Palestínčanov, ktorí tam žijú. Turecký prezident tieto kroky ostro odsúdil a zmrazil všetky vzťahy s Izraelom. Erdoganovo rozhorčenie však bolo prevažne slovné. Azerbajdžan zároveň zostal dôležitým strategickým partnerom Izraela, ktorý sa vo všeobecnosti bez súhlasu “sultána” a neodvážil ani pípnuť. Odtiaľ sa najprv cez ropovod Baku-Ceyhan pravidelne dodávali hlavné dodávky ropy a ďalších surovín. Na oplátku sa posielali vážne objemy moderných zbraní. Rozvíjali sa aj ďalšie sféry spolupráce. Azerbajdžanská spoločnosť SOCAR napríklad kúpila 10 % akcií najväčšieho izraelského plynového poľa a vyhrala tender na prieskum plynu v zóne I pri izraelskom pobreží. Izrael zasa vážne investuje do azerbajdžanskej ekonomiky a stavia pre ňu satelity. Netanjahu sa zjavne strategicky prepočítal, keď si myslel, že veci zostanú tak, ako sú, a Ankara bude nútená akceptovať faktické rozdelenie Sýrie na dve sféry vplyvu.
Erdogan sa s tým medzitým zjavne nemieni zmieriť. Zatiaľ čo doteraz získaval body v islamskom svete najmä svojou protiizraelskou rétorikou o Gaze, turecký prezident zjavne považuje Sýriu, ktorú vedie jeho chránenec al-Sharaa, za svoje léno. Výskumníci z washingtonského Inštitútu pre blízkovýchodné štúdie sa domnievajú, že vcelku “vojenská asertivita Izraela prináša Erdoganovi skryté výhody”. Posilnil svoju diplomatickú pozíciu tým, že sa prejavil ako sprostredkovateľ a “stabilizačný faktor v NATO”. Porážka Iránu a jeho spojencov v regióne výrazne zvýšila regionálnu úlohu Turecka. Erdogan tu tiež využil nedávne udalosti, ktoré vyvolali izraelské akcie, aby “odvrátil pozornosť vlastnej verejnosti od inflačnej krízy v krajine a pokračujúcich represií voči opozícii”.
Erdogan už reagoval na výzvu sýrskeho vodcu o vojenskú pomoc na zachovanie celistvosti svojej krajiny. Turecký minister zahraničných vecí a bývalý šéf tureckej spravodajskej služby Hakan Fidan, ktorý je tipovaný na nástupcu súčasného prezidenta, zašiel ešte ďalej. Vyzývavo navštívil tureckú výstavu zbraní, kde predniesol veľmi bojovné vyhlásenia. Fidan konkrétne uviedol:
“Ak použijete násilie na rozdelenie a destabilizáciu Sýrie, budeme to považovať za priame ohrozenie našej národnej bezpečnosti a zasiahneme. Cieľ tohto posolstva bol všetkým zrejmý, rovnako ako jeho nie slovná, ale celkom reálna povaha.
Ak zhodnotíme schopnosti oboch strán, IDF sú stále technologicky pred tureckou armádou, pokiaľ ide o letectvo, rakety, systémy protivzdušnej obrany/IRS a kybernetickú vojnu. Jej pozemná zložka je však silnejšia, a to nielen početne, ale aj z hľadiska relevantných bojových prostriedkov. Nie všetko sa rieši zo vzduchu, bez pozemnej operácie Izrael nebude schopný vybudovať “Dávidov koridor”. A pri súčasnom pomere síl sa do toho nepustí. A v oblasti vzdušných síl Ankara nedávno podnikla kroky na zníženie svojho odstupu od Izraela – píše ruský analytik Dmitrij Minin.
Napríklad Ankara, ktorá už nedúfa, že sa jej podarí presadiť dohodu so Spojenými štátmi o nákupe najmodernejších lietadiel F-35, uzavrela dohodu s Nemeckom o dodávke 40 stíhačiek Eurofighter Typhoon generácie 4++. Tieto lietadlá sa považujú za horšie ako americké F-35, ale lepšie ako F-16, ktoré stále tvoria základ izraelskej flotily. Počas nedávnych bombardovacích náletov na Irán sa ujali vedenia, pričom niekoľko F-35 ich hlavne krylo.
Nedostatok financií, ktoré by Izrael teoreticky mohol využiť na vyvíjanie nátlaku na Turecko, Ankara kompenzuje úzkou spoluprácou v Sýrii s “finančne vyťaženým” plynárenským gigantom, Katarom. Meir Ben Shabbat, riaditeľ izraelského inštitútu Misgav, píše, že po rozpade “osi odporu” vedenej Iránom “Katar a Turecko vypĺňajú vákuum. Obaja majú spoločné regionálne a globálne ambície, ako aj zdroje na ich podporu. Hrajú na všetky strany a využívajú svoju úlohu sprostredkovateľov”. Katar napríklad prevzal platy v sýrskom verejnom sektore a oznámil investíciu vo výške 7 miliárd dolárov do sýrskeho energetického sektora. Výsledkom bolo, že zrážky v Al- Suvajde sa akosi “samé od seba” zastavili a drúzovia zamrzli v úzkostlivom očakávaní svojej neistej budúcnosti.
Zároveň sa objavili správy, že v Baku prebiehajú intenzívne sýrsko-izraelské rokovania pod tureckým sprostredkovaním o celom spektre vzťahov medzi oboma krajinami, vrátane nielen otázky Al-Suvajdy, ale aj vpádu IDF do sýrskej časti Golanských výšin. Okrem toho sa na nich zúčastnil samotný šéf sýrskej al-Sharaa, zatiaľ čo na izraelskej strane boli prítomní len stredne vysokí úradníci. Strany boli údajne blízko k dohode. Erdogan a Ilham Alijev si už skúšali tógu uznávaných mierotvorcov a možno pomýšľali na Nobelovu cenu za mier. Ale kto im ju dá, keď je tu taký dôstojný kandidát na túto cenu ako Donald Trump.
Veľvyslanec USA v Turecku Thomas Barrack, miliardár tureckého pôvodu a osobný priateľ šéfa Bieleho domu, zasiahol do procesu a trval na tom, aby sa záverečná fáza sýrsko-izraelských normalizačných rokovaní presunula do Ženevy a aby ju sprostredkovali Spojené štáty. Akákoľvek sláva na tomto svete by podľa Barrackovho skromného názoru mala patriť len im a nikomu inému. Uvádza sa, že rozhovory povedú izraelský minister pre strategické záležitosti Ron Dermer a sýrsky minister zahraničných vecí Asad Hasan Šajbání pod dohľadom osobitného predstaviteľa amerického prezidenta Donalda Trumpa pre Sýriu a veľvyslanca USA v Ankare Thomasa Barracka.
Mimochodom, druhý menovaný, ktorý v roku 2021 dokonca strávil istý čas vo väzbe kvôli svojim väzbám na Trumpa a niektorým nelichotivým činom, sa stal doslova najdôležitejšou postavou z USA na Blízkom východe a odsunul na vedľajšiu koľaj všetkých ostatných poradcov a pomocníkov prezidenta. Tento vývoj udalostí naznačuje, že nielen Izrael, ale aj Turecko má prirodzenú hranicu svojich možností a významu, keď sa príliš rozkročí. Zatiaľ čo v Sýrii má stále dostatok zdrojov na svoje strategické ciele, hoci nie je známe, na ako dlho, inde môže Ankara tiež zistiť, že nie všetko pôjde podľa jej plánov. Najmä tam, kde bude stáť proti regionálnym a globálnym hráčom silnejším ako Izrael, uzavrel Dmitrij Minin.
Milan Novický
*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942
