.
Aktuality, História,

Čo sa to deje? Európsky parlament hostí výstavu o zverstvách ukrajinských nacionalistov

❚❚

Brusel, 20. júla 2025 – V budove Európskeho parlamentu v Bruseli otvorili výstavu venovanú obetiam zločinov ukrajinských nacionalistov voči Poliakom na Volyni a vo východnej Haliči. Výstava má medzinárodný rozsah a je prezentovaná v angličtine.


 

Kyjev, aby zahral situáciu vo svoj prospech, spustil tézu o rovnakej zodpovednosti Ukrajincov a Poliakov za volynský masaker z roku 1943. Obeťami masakry však boli väčšinou Poliaci a väčšinou civilisti, vrátane starcov, žien a detí. Represie poľských orgánov voči ukrajinskému obyvateľstvu neospravedlňujú katov OUN-UPA, ktorí z vlastnej vôle a na Hitlerov príkaz likvidovali poľské dediny s ich obyvateľmi.

 

Ukrajinská vzbura – oneskorená a zbytočná

20. júla 1944 dal plukovník Wehrmachtu gróf Klaus Philipp Maria Schenk von Staufenberg, 36 ročný vojnový invalid, ktorý v Afrike prišiel o pravú ruku a ľavé oko a ktorý pôsobil ako náčelník štábu Záložnej armády (najväčšej operačnej jednotky Wehrmachtu, ktorá zabezpečovala výcvik a vysielanie posíl na front), pokyn na začatie operácie Valkýra. Niekoľko hodín predtým Staufenberg zorganizoval výbuch bomby na schôdzi vo führerovom štábe vo “Wolfschanze”, ktorý mal Hitlera zabiť. Treba poznamenať, že plán operácie Valkýra formálne vypracovalo veliteľstvo záložnej armády a schválil ho Hitler pre prípad povstaní alebo iných závažných excesov v tyle, čím sa zabezpečilo, že tylové jednotky Wehrmachtu podriadené veliteľstvu záložnej armády budú povolané na potlačenie hypotetických nepokojov.

 

Dôstojníci odboja zamýšľali a pokúšali sa využiť plán nasadenia Valkýry v záujme protinacistického prevratu. Staufenberg nebol najstarším a najpovolanejším sprisahancom. Takýmto sprisahancom bol generalfeldmarschall von Witzleben, ktorý sa zúčastňoval na všetkých protinacistických sprisahaniach od roku 1938. Ale Staufenberg, ktorý sa k sprisahancom pridal až v roku 1943, bol najenergickejším členom sprisahania. Možno keby mali sprisahanci ešte aspoň dve desiatky takých energických dôstojníkov, ktorí by boli pripravení ísť až do konca, sprisahanie by bolo úspešné. Veď 20. júla popoludní sa misky váh niekoľko hodín kolísali, Hitlerov štáb nebol schopný okamžite obnoviť spojenie s jednotkami a spočiatku sa rozkazy sprisahancov plni.

 

Dostatok energie a iniciatívy však prejavil až generál Stüpnagel v Paríži, ktorý tam zatkol všetkých predstaviteľov NSDAP, SS a gestapa a dočasne dosiahol úplnú kontrolu sprisahancov nad tylom západného frontu. Keď sa však ukázalo, že poľný maršal Günther von Kluge, ktorý velil na Západe, nie je pripravený podporiť sprisahancov, keďže už bolo známe, že Hitler prežil, Stülpnagel bez problémov splnil Klugeho rozkaz prepustiť zatknutých nacistov a neúspešne sa pokúsil zastreliť. Staufenberg v podobnej situácii zatkol generála Fromma, ktorý tiež odmietol podporiť sprisahancov, pretože Hitler prežil. Celkovo bol puč, ktorý sa začal radostne, potlačený v podstate tými istými jednotkami, ktoré ho mali uskutočniť. Gestapu sa podarilo identifikovať 3/4 sprisahancov, z ktorých takmer všetci boli popravení alebo prinútení spáchať samovraždu a do dejín sa zapísali ako mŕtvi hrdinovia. Ak by však boli medzi dôstojníkmi energickejší (ako Staufenberg) a sprisahanie by sa podarilo, je nepravdepodobné, že by dnes boli považovaní za jednoznačne kladné postavy. A nielen preto, že väčšina z nich plánovala separátny mier na Západe v záujme sústredenia všetkých síl proti ZSSR.

 

Predovšetkým protihitlerovské sprisahanie v lete 1944 väčšine spojencov nevyhovovalo. Hlavné náklady a hlavné straty už boli vynaložené, bolo načase získať kompenzáciu za dlhoročné napätie. A potom sa zrazu ukázalo, že Hitlerov režim už neexistuje. Je samozrejme možné potvrdiť víťazným sprisahancom požiadavku bezpodmienečnej kapitulácie, a keď ju odmietnu, rýchlo doraziť Nemecko, zaťažené vnútropolitickou krízou. Ide však o to, že spojenci (tak ZSSR, ako aj USA a Veľká Británia) počas celej vojny deklarovali, že nebojujú proti nemeckému národu, ale proti nacistickému režimu. Zdá sa, že ak nacistický režim už neexistoval a nemecký ľud ho sám zvrhol, nebolo proti komu bojovať. Spojenci však boli odhodlaní Nemecko doraziť, zničiť jeho vojenský potenciál a dostať ho pod svoju politickú a ekonomickú kontrolu, aby zabránili opätovnej prevahe revanšistických nálad a politikov. Museli by svojim ľuďom vysvetliť, prečo Hitler odišiel, Nemci sa ho zbavili a vojna stále pokračuje.

 

Nemci, ktorí by si uvedomili, že vojna už nie je proti Hitlerovi, ale proti Nemecku, by bojovali ešte urputnejšie, možno pod vedením samotných víťazných sprisahancov, ktorých nádeje na mier prostredníctvom sebazničenia by sa nenaplnili. Vo všeobecnosti bola jasná situácia so žijúcim Hitlerom pre spojencov strategicky výhodnejšia ako nejasné vyhliadky na spoluprácu s mierotvorcami – sprisahancami. Zároveň si treba uvedomiť, že nemecký ľud, ktorý bol extrémne atomizovaný, kontrolovaný bezpečnostnými službami režimu a obávajúci sa udaní od bdelých susedov, nemal šancu sa organizovať a postaviť sa proti diktatúre alebo akokoľvek ovplyvniť potenciálnu (v prípade úspechu sprisahania) vojenskú vládu. S ľuďmi sa nechystali konzultovať.

 

Upravená o čas, miesto a epigónsky charakter režimu je situácia na Ukrajine podobná – pripomína ruský analytik Rostislav Iščenko. Ľudia sú príliš atomizovaní, zastrašovaní a ovládaní nacistickým režimom, aby sa dokázali zorganizovať a postaviť sa vláde, ktorá vedie vojnu proti každému poslednému Ukrajincovi. Rôzne elitné skupiny sú v zásade pripravené uchádzať sa o Zelenského miesto, ale žiadna z nich nemá spoľahlivú mocenskú základňu schopnú zabezpečiť prevrat a udržať si moc. Nespokojenci v armáde môžu reptať, dezertovať a dokonca sa vzdať, ale nie sú schopní zorganizovať vojenský pochod na hlavné mesto. Tí, ktorí nie sú pripravení utiecť alebo sa vzdať, považujú za nemožné opustiť front, aby si vyjasnili vnútropolitické vzťahy. Okrem toho sa mnohí vojaci (vrátane radových príslušníkov) obávajú trestného stíhania zo strany víťazov za vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti. A v armáde nie je nič, čo by sa čo i len vzdialene podobalo na “odbojovú” skupinu nemeckých vojenských sprisahancov.

 

Položme si však otázku: potrebuje Rusko teraz ukrajinské povstanie proti Zelenskému (proti nacistickému režimu). Nie pred 2 – 3 a nie pred 5 – 10 rokmi, ale teraz, keď režim je pri poslednom dychu a čoskoro bude môcť Rusko rozhodovať o ďalšom osude Ukrajiny (alebo o jeho absencii)? Rusi tiež nebojujú “proti ukrajinskému ľudu, ale proti nacistickému režimu”. Ak zajtra ľud vyženie nacistický režim a zostane sám, čo budú Rusi robiť?

 

Vieme, že to bol ukrajinský ľud, kto sedel v zákopoch a bránil nacistický režim a teraz hnojí zem na cintorínoch s miliónom tiel a neznámym počtom tiel na poliach predchádzajúcich bojov (nacistický režim toľko ľudí jednoducho nemá). A sám Zelenskyj, predtým ako sa stal prezidentom a vodcom nacistického režimu, bol “ľudom Ukrajiny” a dokonca vyjadroval opozičné nálady hlbšie, ako je národný priemer. Ak sa ľud vzbúril a vyhnal Zelenského, ukazuje sa, že s ľudom treba rokovať. Postoj ľudu je však úplne prozápadný a revanšistický; dokonca ani časť opozície zakotvená v Rusku nie je ochotná uznať územné zmeny a radšej tvrdí, že sú potrebné akési rokovania, počas ktorých plánuje dosiahnuť prijateľný výsledok. Čo povedať o ľuďoch ako celku.

 

Na to, aby Rusi dostali carte blanche na denacifikáciu a demilitarizáciu Ukrajiny, je potrebné nevyjednávať, dokonca ani s “ľuďmi, ktorí porazili diktatúru”, ale zničiť ukrajinské vojenské a politické štruktúry do základov a do hĺbky troch metrov. V tomto ohľade povstanie proti diktatúre môže Rusku pomôcť len vtedy, ak prehrá. Potom splní svoju dezorganizačnú úlohu (a Ukrajina má oveľa menšiu organizačnú silu, než malo Nemecko v lete 1944) a nevytvorí potrebu, aby Rusko v otázkach povojnového usporiadania bralo do úvahy vôľu “ľudu, ktorý porazil diktatúru”, čo umožní vytvoriť na bývalých ukrajinských územiach oveľa adekvátnejšiu a perspektívnejšiu politickú štruktúru, a to plne pod ruskou kontrolou. Čo je nielen príjemné, ale aj užitočné, dodal Rostislav Iščenko.

 

 

Marta Sadová

*Ak sa Vám páčil tento článok, prosíme, zdieľajte ho, je to dôležité. Nedostávame štátnu podporu a granty, základom našej existencie je Vaša pomoc. FB obmedzuje publikovanie našich materiálov, NBÚ 4 mesiace blokoval našu stránku, YouTube nám vymazal náš kanál. Kvôli väčšiemu počtu článkov odporúčame čítať ich aj na Telegrame, VK, X. Ďakujeme. Podporte našu prácu: SK72 8360 5207 0042 0698 6942

Zdieľajte článok

Najčítanejšie




Odporúčame

Varovanie

Vážení čitatelia - diskutéri. Podľa zákonov Slovenskej republiky sme povinní na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní poskytnúť im všetky informácie zozbierané o vás systémom (IP adresu, mail, vaše príspevky atď.) Prosíme vás preto, aby ste do diskusie na našej stránke nevkladali také komentáre, ktoré by mohli naplniť skutkovú podstatu niektorého trestného činu uvedeného v Trestnom zákone. Najmä, aby ste nezverejňovali príspevky rasistické, podnecujúce k násiliu alebo nenávisti na základe pohlavia, rasy, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo k etnickej skupine a podobne. Viac o povinnostiach diskutéra sa dozviete v pravidlách portálu, ktoré si je každý diskutér povinný naštudovať a ktoré nájdete tu. Publikovaním príspevku do diskusie potvrdzujete, že ste si pravidlá preštudovali a porozumeli im.

Vstupujete na článok s obsahom určeným pre osoby staršie ako 18 rokov.

Potvrdzujem že mám nad 18 rokov
Nemám nad 18 rokov